Předčasný Silvestr ve Slovenské filharmonii

Predčasný Silvester v Slovenskej filharmónii 

Boli časy, keď sme o ruské (vtedy sovietske) umenie ani veľmi nemuseli prosiť a dostávali sme ho priam na striebornej tácke. Poväčšine v špičkovej podobe. Bratislavská opera hostila najväčšie osobnosti svojej doby (Obrazcova, Mazurok, Atlantov, Nesterenko a podobne) a neraz aj celé súbory. Dnes sa dostať k ruskej speváckej extratriede nie je také jednoduché. Aspoň na slovenskej pôde. Zastúpená je pritom vo svete desiatkami mien a to v každom hlasovom odbore.

Malú ochutnávku súčasného ruského umenia ponúkla v piatok Slovenská filharmónia. Mimo bežných cyklov zaradený koncert patril štvorici operných sólistov, ktorí pod taktovkou Leoša Svárovského predniesli zmes populárnych čísel od opery, cez operetu po neapolské piesne.Predpokladám, že pod natoľko triviálnu dramaturgiu sa nepodpísala hostiteľská inštitúcia, ale koncert kúpila ako celok. Od koho a z akého dôvodu, nie je celkom jasné. Isté indície (z príhovoru ministra kultúry Ruskej federácie v dvojjazyčnom rusko-slovenskom bulletine!) smerujú k väzbe na vlaňajší štatút Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry, kde sa podobný koncert pred rokom uskutočnil. To je však minulosť a medzitým zažila Košická filharmónia ďalší večer s ruskými spevákmi. Prečo však túto dramaturgickú obdobu musela automaticky – bez ambícií postaviť ucelený, hodnotný a obohacujúci program – prebrať Slovenská filharmónia? Prečo nevyužila prítomnosť troch sólistov Mariinského divadla v Sankt-Peterburgu, sopranistky Iriny Mataevovej, tenoristu Sergeia Semishkura, barytonistu Andreia Bondarenka (ten je pôvodom Ukrajinec) a hosťujúcej altistky Olesye Petrovej, na prezentáciu repertoáru, ktorý by sprostredkoval bratislavskému publiku aspoň v polovičnej dávke ruskú opernú tvorbu? Akoby tieto kritériá išli úplne bokom a ustúpili estráde. Pritom vôbec nespochybňujem Zem úsmevov a Netopiera, ani populárne neapolské piesne. Len umiestniť ich bez ladu a skladu, je za hranicou dramaturgického nevkusu.

Po rusky sa z dvadsaťjeden čísel spievalo len raz. Okrem árie Jeleckého z Pikovej dámy zaznela ešte od Piotra Iľjiča Čajkovského Polonéza z Eugena Onegina. A koľkože bohatstva a u nás neopočúvanej, často neznámej vokálnej nádhery skrýva ruská tvorba! Nuž čo, pomyslel si ktosi, radšej hodiť do nekonečna obohrávané istoty, ktoré zaberú v hocakom podaní.