První Bellini složil Košičany na lopatky

Prvý Bellini zložil Košičanov na lopatky

Keď som pred časom objavil v dramaturgickom pláne aktuálnej sezóny opery Štátneho divadla v Košiciach Námesačnú od Vincenza Belliniho, v prvej chvíli ma zalial pocit radosti. Odkaz trojice najvýznamnejších predchodcov Giuseppe Verdiho sa na našich javiskách nevyskytuje pričasto. Zároveň som si uvedomil riziko, ktoré práve tento konkrétny titul prináša. A tajne dúfal, že si dramaturgia a vedenie súboru pri určení realizačného tímu i voľbe obsadenia všetky nástrahy vyhodnotia. Vôľa rozšíriť repertoár o partitúru rýdzeho belcanta a nájsť dielo za danej konštelácie čo najpriechodnejšie (a zároveň sa dostať sa mimo okruhu obohraných komických opier, či Lucie di Lammermoor), znamená byť aspoň čiastočne v danom teréne zorientovaný. Pokiaľ sa zamýšľame nad komplexným dedičstvom Gioachina Rossiniho, Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho, pohybujeme sa v množine približne sto dvadsiatich partitúr. Ak z nej odrátame väčšiu časť, ktorá dosiaľ neprešla sitom odborných kritických reedícií, prípadne je určená len špecializovaným festivalom, je stále z čoho vyberať. Že sa košická dramaturgia upla práve na v ich divadle nikdy nehraného Belliniho, dáva zmysel. Z desiatky opier, ktoré necelých 34 rokov žijúci Sicílčan zanechal (ako jediný zo spomenutej trojice skladateľov sa nevenoval buffám), sa s výnimkou troch, ostatné viac či menej pravidelne dostávajú na plagáty divadiel.

Na Slovensku sme zaznamenali v Opere Slovenského národného divadla Normu, Námesačnú a Puritánov. Posledných tiež v Banskej Bystrici, kde v rámci Zámockých hier zvolenských uviedli v koncertnej verzii aj Beatrice di Tenda. Napriek zriedkavosti belliniovských stretnutí celkom bez zaujímavosti nie je domáca interpretačná tradícia. Námesačná je zaznamenaná na CD pod taktovkou Ondreja Lenárda s Janou Valáškovou a Jozefom Kundlákom a tento tenorista sa ako Elvino odstal až do milánskej Scaly. Z premiérového obsadenia v Opere Slovenského národného divadla roku 1998 Ľubica Vargicová (jej výborným partnerom bol Ľudovít Ludha) o tri roky neskôr zažiarila ako Amina vo Viedenskej štátnej opere. No a aby som ponúkol aj priamu väzbu na metropolu východu, tak svetoznáma sopranistka a vyhľadávaná Amina v Námesačnej Etelka Gerster (1855-1920) bola práve košickou rodáčkou.

Postavenie Námesačnej je aj v kontexte Belliniho tvorby trocha výnimočné. Ako opera semiseria nesie známky tohto v danej dobre uplatňovaného žánru. Nie je teda typickou romantickou drámou, nenájdeme v nej pre vážne opery typické burcujúce cabaletty, ohnivé finále dejstiev, prípadne vokálne duely primadonských rivaliek. Dielo, skomponované na libreto Felice Romaniho končí šťastne, no než k rozuzleniu deja dôjde, sme konfrontovaní so špecifickým variáciami hudobného rukopisu. Melanchóliu, zádumčivý sladkobôľ a akvarelovú farebnosť vkladá Bellini do služieb zaujímavo a rozmanito vykreslených charakterov postáv. Zároveň veľkú pozornosť venuje romantickým obrazom prírodnej scenérie idylického vidieka i mysterióznosti.

Dosť veľa podnetov pre inscenačný tím. Navyše, mimoriadne nároky na virtuozitu a štýlovosť vokálnych partov. Prvá košická Námesačná podcenila obe zložky. Ukázalo sa, že jednostranný pohľad za moravské hranice nie je samospasiteľný. Opäť totiž prišili inscenátori odtiaľ. Pokiaľ by priniesli invenciu a pochopenie pre danú látku, nebolo by o čom pochybovať. Režisér Václav Málek so scénografom Jaroslavom Záděrom a kostýmovou výtvarníčkou Soňou Valentovou nielenže žiadnu výkladovú pridanú hodnotu nevymysleli, ale vrátili javiskový život do čias pred niekoľkými desaťročiami. Neodolali vábeniu košickej točne a kontratočne, no ruch na javisku nemal žiadnu motiváciu, bol samoúčelný a zastieral neschopnosť vtisnúť inscenácii akúkoľvek inovatívnu náplň. Veľké masky, ktorými sa mávalo nad hlavami zboristov, nemali výpovednú hodnotu, gýčovitá pestrosť kostýmov a klišé v svietení bolo bez akejkoľvek väzby na akvarelovú farebnosť partitúry, či jej väzbu na alpskú prírodu. Tému somnambulizmu (bulletin nesprávne uvádza „sonnambulizmus“) možno poňať aj nadčasovo, možno v príbehu hľadať aj psychologické motívy (spomínam si na výbornú viedenskú Marelliho inscenácie), takže či už v kreslení javiskovej atmosféry, alebo profilovaní postáv a vzťahov sa kreatívnemu inscenačnému tímu núkajú rôzne varianty. Košiciam nebola dopriata žiadna z nich. Javisko bolo síce permanentne plné, no chaos zastrel aj samotné jadro príbehu. Nečistá, konzervatívna a bezducho nudná inscenácia.

Podmienkou, bez splnenia ktorej je uvedenie belcantovej opery pre súbor samovraždou, je disponibilnosť technicky a štýlovo kompetentných sólistov. Fakt, že Bellini stojí a padá na hlasoch, je nevyvrátiteľný. Ak nie sú, treba dať od neho ruky preč. Nedokážem pochopiť, že v Košiciach túto školácku premisu odignorovali. Robiť Námesačnú bez tenora sa nedá. Zodpovednosť za premiérové fiasko teda nenesie len predstaviteľ Elvina (bez alternácie!), ale rovnakým dielom aj šéf opery Karol Kevický a dirigent Peter Valentovič. Zdatný charakterový tenor a rešpektovaný interpret opery 20. storočia Ondrej Šaling nedisponuje ani náznakom belcantového interpretačného minima. Nepodarilo sa mu čo len zopár taktov zomknúť do plynulého legata, o každý vysoký tón (zväčša forsírovaný) sa pokúšal pomocou neštýlového glissanda, svojvoľné a hlasité nádychy rušili frázy. Ak toto Valentovič nepočul alebo akceptoval, jeho angažmán stratilo odôvodnenie.

Marek Gurbaľ ako gróf Rodolfo sa síce odklonil od svojho barytónového repertoáru, no part pohybujúci sa vo vyššej basovej tessiture (ako väčšina predverdiovských basových rolí) jeho rozsahu zodpovedal. V tom problém nevidím, rovnako pozitívne vnímam úsilie veľký materiál udržať „na uzde“ a pokúšať sa o legatové spievanie. Aby však vznikla vokálne charakterizovaná postava, je nevyhnutný aj výraz. Gurbaľove recitatívy pôsobili nezúčastnene, bez point, bez akcentov. Takisto frázy v árii mali byť mäkšie, plastickejšie. Opäť – časť zodpovednosti padá na dirigenta.

Ak ponechám bokom malé úlohy (Marián Lukáč ako presvedčivý Alessio a typovo nesformovaná Teresa začínajúcej Andrey Nemcovej) a v prípade Lisy v podaní Tatiany Paľovčíkovej – Paládiovej vyjadrím prekvapenie, ako sa po rade dramatických rolí stotožnila s pohyblivým partom a ľahkovážnym charakterom postavy, ostáva už len titulná hrdinka. Michaela Várady spĺňa mnohé z kritérií belcantovej interpretácie. Jej síce nie veľký, no technicky koncentrovaný tón má podmanivo tmavšiu farbu strednej a hlbokej polohy, pre Belliniho prímes melanchólie v timbri a výraze, takže jej cavatinové pasáže (štýlové frázovanie, vkusné portamentá) zneli príkladne. Nie je však výslovne virtuóznou koloratúrnou sopranistkou, takže cabalettové úseky (finále) a najvypätejšie polohy síce vyspievala so cťou, no nezažiarili až tak v intenzite dynamiky a farebnom lesku.

Dirigentovi Petrovi Valentovičovi nemožno uprieť výsledok v práci s orchestrom. Znel koncentrovane, bez technických prehreškov, čo v transparentnej belliniovskej partitúre je hodné povšimnutia. Okrem už spomenutých výhrad (stotožnenie sa s obsadením Elvina) a nedostatočnom vypointovaní recitatívov (v predverdiovskej opere je to dôležité kritérium!) ma celkom nepresvedčil ani koncepčne. Vláčnosť melodiky a jej jemné pradivo sú len jednou časťou zvukovo-farebného spektra, ktoré Námesačná skrýva. Nie je v nej len romanticko-sentimentálny „svetobôľ“ (aj ten mohol byť emotívnejší), sú tam miesta, ktoré potrebujú ostrejší a vygradovanejší dramatický náboj, intenzívnejšie chvenie v tempových a dynamických kontrastoch. Pomerne veľký zástoj zboru vnímam pozitívne. Pod vedením Lukáša Kozubíka spravil ďalší krok v kultivovaní zvuku a modelovaní výrazu.

Prvý Bellini na doskách košickej opery si zaslúžil bulletin, ktorý dáva aspoň základné informácie o skladateľovi a diele v kultivovanej a pútavej forme. To, čo predávajú Košičania, je nehodné „štátnej príspevkovej organizácie“. Neviem, komu autorstvo textov prisúdiť, no plátok zostavila dramaturgička Linda Keprtová. Divadlo, za uplynulú sezónu viackrát ocenené, by nemalo zaspať na vavrínoch. Ostáva len veriť, že belliniovský knokaut im ukáže cestu z oblakov späť na zem. Prvá premiéra ani zďaleka nebola vypredaná. A stratiť diváka je v našej krajine veľmi ľahké. Košice by s týmto už nikdy nemali hazardovať!

Vincenzo Bellini: 
Námesačná
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigenti: Peter Valentovič (alt. Marek Prášil)
Réžia: Václav Málek
Scéna: Jaroslav Záděra 
Kostýmy: Soňa Valentová
Zbormajter: Lukáš Kozubík
Premiéra 18. října 2013 Štátne divadlo Košice

Rodolfo – Marek Gurbaľ (alt. Michal Onufer)
Teresa – Andrea Nemcová (alt. Lenka Čermáková)
Amina –Michaela Várady (alt. Nikola Proksch)
Elvino – Ondrej Šaling
Lisa – Tatiana Paľovčíková (alt. Janette Zsigová)
Alessio – Marián Lukáč (alt. Aleš Janiga)
Notár – Anton Baculík (alt. Pavol Cebák)

www.sdke.sk

Foto Joseph Marčinský