Pucciniho týdny v Berlíně

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Pucciniho týždne v Berline 

Približne tri mesiace po deväťdesiatom výročí smrti milovaného i opovrhovaného talianskeho skladateľa Giacoma Pucciniho mu Deutsche Opere Berlin venovala celý mesiac marec so šestnástimi predstaveniami jeho piatich opier. Z nich som vynechal iba moju najobľúbenejšiu Bohému v réžii Felsensteinovho žiaka a bývalého dlhoročného riaditeľa tohto divadla Gotza Friedricha. V cykle sa nachádzali prastaré inscenácie Tosky (z roku 1969) a Madama Butterfly (z roku 1987), z ktorých divadlo odvtedy odohralo cca po 140 repríz. Bola tu však aj obnovená premiéra Dievčaťa zo Západu (k názvu Nemci pridávajú prívlastok zlatého), ktorá od premiéry v roku 2004 zaznamenala len dve desiatky predstavení a úplne nová inscenácia Lastovičky (premiéra 13. marca), ktorú v cykle uviedli až päťkrát.

Deutsche Oper má medzi berlínskymi opernými domami špecifické postavenie. Na rozdiel od režisérsky avantgardnej Komische Oper a repertoárovo široko spektrálnej Staatsoper Unter den Linden sa najviac orientuje na medzinárodných operných vokalistov a tradičnejší repertoár, čo pravda neplatí absolútne, ale ako zjavná tendencia. Keď som si vybral cyklus Pucciniho opier, predpokladal som, že neuvidím nejaké prelomové režijné interpretácie jeho opier (Puccini ani priveľmi neznáša radikálny úlet mimo realistického stvárnenia), ale že aspoň zistím, aká je úroveň hudobných naštudovaní repríz významnej európskej opernej scény. Ukázalo sa, že orchester divadla dokáže (za pomoci domácich či zahraničných dirigentov) vyčariť pôsobivý akustický zážitok. V hlavných úlohách vystupujúci zahraniční sólisti mali za sebou vystúpenia v Met či La Scale, v dvoch prípadoch len na významných nemeckých či talianskych operných javiskách. Hoci výkony protagonistov boli kvalitné, práve s ohľadom na zmienený kontext ich úspešnej medzinárodnej kariéry by som očakával v niektorých prípadoch výkony ešte vyššej úrovne. No zdá sa, že s výnimkou dnešného tuctu operných megahviezd, to ostatné zaostáva za úrovňou zlatého speváckeho obdobia prvých desaťročí druhej polovice minulého storočia. Pozrime sa teraz bližšie na jednotlivé inscenácie.Takmer päťdesiatročná inscenácia Tosky v réžii Poliaka Boleslawa Barloga sa len málo líšila od javiskovej podoby troch inscenácií, ktoré som videl od roku 1958 v Bratislave resp. od Zeffirelliho rímskeho stvárnenia príbehu. Teda žiadny Scarpia ako Pinochet, ale stará dobrá klasika. Scénografia Filippa Sanjusta podčiarkla, že prvé dejstvo sa odohráva v bočnej lodi kostola Sant Andrea della Valle s priezorom do hlavnej lode, len obraz Maddaleny, o ktorom sa toľko spieva, bol ukrytý za stĺpom a pre divákov neviditeľný. Zo Scarpiovej pracovne v Palazzo Farnese vanul chlad a strohosť zariadenia korešpondovala s charakterom postavy i s blízkosťou mučiarne. Nad nádvorím Anjelského hradu v poslednom dejstve trónila ako takmer vždy socha Anjela a na plátne v úzadí sa črtala silueta chrámu Svätého Petra.Keďže v priebehu života tejto inscenácie do nej vstupovali tucty spevákov, o detailnejšej práci s hercom ťažko hovoriť. Každý z účinkujúcich si priniesol so sebou svoj vlastný herecký inventár a spieval predovšetkým na publikum. Výkon orchestra s dirigentom Donaldom Runniclesom bol výborný. Pri rešpektovaní pucciniovského štýlu sa dynamicky dostal až na hranicu možného. Dramatickú expresivitu dodal nielen vstupu Scarpiu ale aj predchádzajúcemu nástupu kostolníka s miništrantmi, kým pri zdobení Scarpiovej mŕtvoly prešiel do sotva počuteľného pianisiima. Za spevácky vrchol predstavenia považujem Te Deum v podaní Roberta Frontaliho uplatňujúceho tu svoj dramatický farebný tón. Menej však dokázal hlasovo vyjadriť dvojpólovosť postavy v druhom dejstve a pri zvádzaní Tosky sa zo dva razy vo vyššej polohe dostal do ťažkostí. Opačne to bolo v prípade známeho dramatického tenoristu Marca Bertiho, ktorého kovové výšky mali úžasnú priebojnosť, šírku a expresívnosť. V stredoch mu však robilo problémy lyrické spievanie (osobitne v úvode ó dolci baci), kde tón strácal vibráciu a bol tvorený s viditeľným úsilím. Soprán Viedenčanky Martiny Serafin bol pre part Tosky dosť lyrický, takže lepšie sa počúvala v prvom dejstve než v dramatickej scéne mučenia. Modlitbu začala nádherne, no záver árie jej už tak nevyšiel. Herecky bola čosi tvárnejšia než jej mužskí kolegovia.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat