Rarita Wolfa-Ferrariho Šperky Madony míří na prkna SND

S Friedrichom Haiderom o pripravovanej premiére opery Ermanna Wolfa-Ferrariho Šperky Madony: „Toto dielo je hodnotné v najvyššej možnej miere…“

Friedrich Haider – hudobný riaditeľ Opery Slovenského národného divadla a všeobecne uznávaný rakúsky dirigent s talianskymi koreňmi, ktorý patrí medzi špičku interpretačného umenia v Európe. Počas svojho pôsobenia zožal úspechy na prominentných operných scénach v Mníchove, Drážďanoch, Berlíne či v New Yorku… Do jeho repertoáru patria veľké diela svetovej opernej klasiky ako Pucciniho Bohéma, Verdiho Rigoletto, Straussova Salome a mnohé ďalšie, ktoré majú diváci možnosť vypočuť si v Bratislave v jeho interpretácii aj v rámci 95. sezóny. V Opere SND momentálne pripravuje hudobné naštudovanie diela skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho – operu Šperky Madonny, ktorú SND uvedie v premiére už 29. mája 2015. O tom, prečo si vybral práve toto dielo a čo pre neho znamená práca na naštudovaní diela Wolfa-Ferrariho, vám exkluzívne prezradí v nasledujúcom rozhovore.

Už dlhšie sa zaujímate o skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho. V tejto súvislosti ste naozaj pôsobivo zdokumentovali skladateľovu orchestrálnu tvorbu na CD. Čo vás pri tom inšpirovalo? V čom je pre vás tvorba tohto autora špecifická a lákavá? Čo bolo prvým podnetom, na základe ktorého ste tento projekt realizovali?

Nebol to ani tak nápad ako skôr intenzívna príhoda, ktorej účinku som sa neubránil. Wolf-Ferrari vstúpil zrazu do môjho života, akoby hľadal on mňa. Bolo to v roku 2002, keď sa mi v jednom antikvariáte v Londýne dostala do ruky partitúra opery Il segreto di Susanna (Zuzankino tajomstvo). Meno Wolf-Ferrari som dovtedy poznal len z počutia. Pri čítaní prvých taktov to bolo, akoby do mňa doslova udrel blesk. Musel som si sadnúť, aby som to všetko mohol vstrebať. „Precitol som“, až keď mi majiteľ obchodu povedal, že už musí zatvoriť. Tú partitúru som si, samozrejme, kúpil a už o rok neskôr som ju koncertne uviedol v Mníchove s Rozhlasovým orchestrom. Medzičasom som si obstaral aj všetky ostatné diela z pera Wolfa-Ferrariho.Tento skladateľ strávil svoje detstvo v objatí dvoch kultúr. Nemeckej, ktorú mu dal do vienka jeho otec maliar, a talianskej, ktorú mu vštepila matka. Vytvorila sa v ňom teda harmónia nemeckej vážnosti a talianskej vitality, respektíve talianskeho nadľahčeného pohľadu na svet. Dá sa z hudby Wolfa-Ferrariho vyčítať tento zaujímavý prvok a vplyv dvoch kultúr na jeho umeleckú osobnosť?

Myslím, že tu hrozí, že si človek na základe týchto biografických faktov primyslí niečo navyše. Wolf-Ferrari absolvoval veľmi prísnu školu kontrapunktu u slávneho Josefa Rheinbergera v Mníchove. Preto má všetko, čo napísal, z kompozičného hľadiska perfektný základ. V Šperkoch Madony je úžasne premyslená architektúra leitmotívov. Hudobný idióm je však taliansky.

Wolf-Ferrari rád pracuje s témami, ktoré rozoberajú lásku z iného uhla než mnohé klasické diela. Nie je to inak ani pri opere Il segreto di Susanna, kde sa zaoberá témou dôvery v manželskom vzťahu. Táto opera je tiež súčasťou vášho „projektu Wolf-Ferrari“. Dielo sa veľmi zriedka uvádza a nahráva. Podľa kritík bolo vaše naštudovanie a následná realizácia v spolupráci s Oviedo Filarmonia naozaj vydarená – technicky bezchybná, vyvolávajúca príjemný pocit na duši. Myslíte, že existuje špecifický dôvod, prečo sa opery tohto autora uvádzajú po svete menej ako diela iných, pre laikov viac známych skladateľov?

Nie, na to nemám žiadne vysvetlenie. Rovnako ako sa nedá vysvetliť, prečo sa Bachove Matúšove pašie po ich prvom uvedení nehrali viac ako sto rokov, až kým ich opäť nevzkriesil Mendelssohn-Bartholdy. Hudba Wolfa-Ferrariho bola pred prvou svetovou vojnou považovaná za senzáciu. Jeho diela sa hrali všade, roky patril medzi najhranejších skladateľov na svete! Jeho diela dirigovali tí najväčší dirigenti – medzi nimi Arturo Toscanini, Felix Mottl či Bruno Walter. Neskôr, po druhej svetovej vojne, ho obostrelo úplné ticho. Myslím, že keď sa publikujú stovky inštrumentálnych koncertov Vivaldiho, medzi ktorými sa nachádza aj niektoré tuctové diela, tak by bolo teraz už naozaj načase, aby sme na scénu vrátili tých pár majstrovských diel Wolfa-Ferrariho.

Bol to nesmierne citlivý, melancholický skladateľ, ktorý svojím „leggierom“ dokázal predovšetkým z hudobného komediálneho tónu vyťažiť úplne nové kvality. Preto Šperky Madony nie sú úplne typickou „vzorkou“ z jeho diela. V jednom liste raz napísal, že s materiálnou realitou má len málo do činenia, preto sa v jeho hudbe neobjavujú zmyselné túžby. Napriek tomu vzniklo toto dielo v tej podobe, v akej ho poznáme. Tá tematika ho fascinovala a vyžadovala si, samozrejme, iný zvukový výraz ako jeho ľahké komické opery.Šperky Madony od taliansko-nemeckého skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho sú kontroverzným titulom, ktorým v minulosti extrémnym spôsobom pobúril katolícku cirkev.

Nemyslím si, že dôvodom bola len tá scéna rúhania, ktorá sa objaví v druhom dejstve opery. Tematizuje sa tu aj ďalší prečin: bohorúhačská dvojitá morálka. Rafaele, člen zločineckej organizácie Camorra, ktorý sa tvári ako hlboko veriaci človek, nechá pred zahaleným obrazom Madony usporiadať orgie a následne v mene Madony vysloví ortieľ smrti. S vlastnou dvojakou morálkou na zreteli sa cirkev, samozrejme, „musela“ cítiť takýmto obsahom pobúrená.

Čím sa podľa vás dá odľahčiť tento možno zavádzajúci námet a prinútiť ľudí, aby sa sústredili skôr na umeleckú hodnotu diela než na tému lásky medzi nevlastnými súrodencami, sexuálne orgie priamo na javisku či na krádež posvätných klenotov?

S takými témami sa stretávame aj v mnohých iných operách, ktoré dnes patria k repertoárovej klasike. A keď si vybavíte druhé dejstvo Tosky, so scénou mučenia a tým bigotným nápadom, aby Tosca postavila vedľa mŕtvoly Scarpiu dva svietniky, tak sa tým odhaľujú tie najlacnejšie divadelné efekty, ktoré sa vôbec kedy dostali na scénu. Príbeh Šperkov je v úplne inej rovine. Demonštrujú sa tu hlboko skryté psychologické fenomény v kontexte špecifického kultúrneho priestoru. Právom ste načali tému umeleckej hodnoty opery. Toto dielo je hodnotné v najvyššej možnej miere – z hudobného, ako i dramaturgického hľadiska. Krádež šperkov Madony nie je predsa len nejakým vymysleným krimi efektom. Opera vznikla v tzv. „mariánskom storočí“, teda v epoche, keď pápeži vyhlásili dve dogmy o Márii a keď údajne dochádzalo k zjavovaniu Panny Márie.

To prepožičalo kultu Márie, ktorý v živote najchudobnejšieho obyvateľstva Neapolu vždy zohrával dôležitú úlohu, nové dimenzie…

… a Wolf-Ferrari to veľkolepo využil: spevy o Márii v prvom dejstve sú nielen neuveriteľne krásne, ale vyznačujú sa aj najhlbšou zbožnosťou. Ak sa však takéto náboženské uctievanie u niekoho extrémne vystupňuje až do patologickej podoby, potom sa v psychoanalýze hovorí o strate identity, niekedy o vyjadrení potlačovaného sexuálneho pudu. A to sú presne hlavné motívy tejto opery. Veľmi zreteľné je to na postave Gennara. Jednak je tu jeho prehnane zbožné upnutie na Matku Božiu, potom jeho veľmi sentimentálny vzťah k biologickej matke a nakoniec hlboká náklonnosť k nevlastnej sestre Malielle, ktorú miluje, a pre ktorú sa nakoniec vrhá do záhuby. Tým, že na konci opery pospájal príslušné hudobné motívy, dal nám Wolf-Ferrari najavo, že biologická matka a Madona sú pre Gennara totožné.

Trochu inak je to v prípade Rafaela, vodcu zločineckej bandy Camorra…

Ten túži po Malielle v jej panenskosti, nevinnosti – a stavia ju tak v tejto súvislosti na úroveň Madony. Keď na konci opery Gennara vyhostí pre krádež „šperkov Madony“, tak je to podľa mňa len zámienka. Pre neho je „krádež šperkov“ krádežou panenstva Malielly, ktorá mala byť jeho.

Umenie zo začiatku 20. storočia sa obzvlášť zameriavalo na tematiku psychoanalýzy.

Napríklad Edvard Munch vytvoril rad variácií jedného veľmi ambivalentného obrazu, ktorý sa dnes pod názvom Madona stal ikonou. Žena, matka, zvodkyňa a Madona sa fascinujúcim spôsobom prepájajú. Bolo to asi desať rokov pred vznikom Šperkov. Mimochodom, Wolf-Ferrari sa tiež pohyboval v okruhu veľkého psychológa Carla Gustava Junga, dlhoročného spolubojovníka Sigmunda Freuda. V jeho Analytickej psychológii zohráva stará matka ako prejav archetypu matky veľmi dôležitú úlohu.

Niektorí muzikológovia priraďujú dielo Šperky Madony k verizmu. Iní zase zastávajú názor, že obsahuje prvky, ktorými sa od tohto modelu výrazne odlišuje…

Wolf-Ferrari mal s kategorizáciou umenia vždy problém. Zastával názor, že hneď, ako sa pre niečo nájde nejaký pojem, nejde už o umenie. Všetko, čo sa dá jednoznačne pomenovať, nemá už s podstatou umenia nič spoločné. Veristický slovník je síce v tejto opere prítomný, nie je však pre štýl rozhodujúci. Ja sám by som hudbu označil za „psychodramatickú“. Kto ju pri počúvaní dokáže pochopiť, povšimne si, že sa v tomto prípade vyvinul úplne osobitý štýl.

Toto operné dielo disponuje jednou z  najpestrejších a najexpanzívnejších partitúr, zahŕňa dokonca charakteristické neapolské nástroje, okrem gitary a mandolíny, napríklad aj zerre-zerre a putipù. Je náročné prostredníctvom hudobnej dynamiky vybudovať v súčinnosti s dianím na javisku atmosféru dávneho Neapola, jeho farebnosť a religiozitu v harmonickom kontraste so stratou nevinnosti a mravnými nedostatkami hlavných postáv?

Tento neapolský kolorit nie je potrebné nejakým spôsobom vybudovať. Tam, kde patrí, tam už je beztak obsiahnutý. Že to však Wolfovi-Ferrarimu nestačilo, ako takpovediac číra citácia, to dokazuje, aký hlboko psychologický bol jeho pohľad na divadlo! Zoberme si napríklad neapolskú tému slobody Malielly, z ktorej sa v opere stáva istým spôsobom vedúca téma. Zaznieva okrem iného aj presne v tom momente, keď Maliella – ovešaná šperkmi Madony – prichádza o svoju nevinnosť. Skutočne veľkolepý je pritom nápad nechať v tomto momente pokojne a potichu zaznieť tému slobody. Teda žiadne veristické emocionálne vypäté tóny, ale zvukovo-psychologická rafinovanosť, ktorú si možno vyložiť rôznymi spôsobmi. A tak je to i v prípade mnohých iných folkloristických momentov – ako napríklad prekrásnej melódie o „Neapole tisícich farieb“. Čistý kolorit, mohlo by sa zdať, keď prvýkrát zaznie pri oslave Madony v prvom dejstve. Ale melódiu si vypočujeme druhýkrát úplne na konci opery, po tom, ako si Gennaro vrazí nôž do srdca. Aj tu je ten kontrast: na scéne sa odohráva najväčšia dráma, a v hudbe: pokoj a krása. Mne sa zdá, ako keby mal Benátčan Wolf-Ferrari na mysli ten slávny posledný pohľad, ktorý si mohli dopriať odsúdenci na „Moste vzdychov“: posledný pohľad na krásu. V každom prípade prechádza ten ľudový tón procesom psychologickej parafrázy a z „dekóru“ je povýšený na hudobno-dramaturgickú substanciu. Najpôsobivejší je pre mňa mimochodom moment, keď sa Gennaro v druhom dejstve chystá ukradnúť šperky. Z diaľky vtedy zaznie stará neapolská ľudová pieseň, veľmi smutný chór, ktorý ako nadpozemský hlas osudu pri počúvaní vyvoláva neuveriteľný pocit stiesnenosti.

Premiéra titulu Šperky Madony bude súčasťou projektu Bratislava Goes Classical a chce osloviť hlavne zahraničných turistov a mladú generáciu. V čom myslíte, že spočíva príťažlivosť a hodnota tohto diela pre mladého, resp. nového operného diváka?

Vlastne vo všetkom. Táto hudba je plná nesmierneho výrazu, má dušu, je veľmi farebná z hľadiská harmónie i inštrumentácie. A tiež je fascinujúce, ako sa tu nešetrí melodickými nápadmi. Šperky Madony – to je veľká opera a musí byť zaradená medzi najdôležitejšie diela hudobného divadla. Náš pokus, vdýchnuť tejto opere opäť život, toho bude, dúfam, dôkazom.

Za rozhovor ďakujeme a prajeme veľa šťastia na premiére!

Vizitka:
Hudobný riaditeľ Opery SND, rakúsky dirigent Friedrich Haider (1961) je v súčasnosti jednou z popredných európskych osobností interpretačného umenia. Debutoval v Klagenfurte v roku 1984 a následne sa ako 29-ročný stal v renomovanej Opera National v Štrasburgu jedným z najmladších hudobných riaditeľov na medzinárodnej opernej scéne. K vrcholom jeho nasledujúcej umeleckej kariéry patria hudobné naštudovania v inscenáciách Verdiho Otella (festival Tivoli v Kodani), Gounodovho Fausta v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, Mozartovho Únosu zo serailu v drážďanskej Semperoper, Wagnerovho Lohengrina v Barcelone, Tristana a Isoldy v Nice, Straussovej Salome v Tokiu či Weberovho Čarostrelca v benátskom Teatro La Fenice.

Dirigent sa systematicky venuje dielam talianskeho bel canta, s veľkým úspechom sa stretlo jeho naštudovanie Donizettiho opery Roberto Devereux v Bavorskej štátnej opere. V roku 2002 debutoval vo Viedenskej štátnej opere (Donizettiho Lucia di Lammermoor), v Metropolitnej opere v New Yorku sa prvýkrát predstavil roku 2006 s Verdiho operou Rigoletto.

Osobitnú pozornosť venuje Haider operám a koncertným dielam dnes takmer zabudnutého nemecko-talianskeho skladateľa Ermanna Wolf-Ferrariho. V súčasnosti zahŕňa dirigentov repertoár okrem symfonických diel vyše 60 operných titulov.

Friedrich Haider spolupracoval s orchestrami ako London Symphony Orchestra, Česká filharmónia, Staatskapelle Dresden, Bruckner Orchester Linz, Tokyo Philharmonic Orchestra a od bratislavského uvedenia Verdiho Rekviem (2001) pravidelne hosťuje aj v Slovenskej filharmónii. Od roku 2004 do roku 2011 bol šéfom Oviedo Filarmonía, ktorý sa pod jeho vedením vypracoval na špičkovú medzinárodnú úroveň. Haider viacnásobne hosťoval v najväčších operných domoch v Mníchove, Drážďanoch, Berlíne, New Yorku. V Opere SND hudobne naštudoval inscenácie Mozartovej Čarovnej flauty, Verdiho opery Dvaja Foscariovci, Wagnerovho Lohengrina, Mozartovho Tita, Verdiho Rigoletta, Pucciniho Bohému, Straussovu Salome a koncertne tu tiež uviedol Pucciniho operu Le Villi.
(Zdroj: SND Bratislava)
***

Ermanno Wolf-Ferrari:
Šperky Madony
(I gioielli della Madonna)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Manfred Schweigkofler
Scéna: Michele Olcese
Kostýmy: Concetta Nappi
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester Slovenského národného divadla
Bratislavský chlapčenský zbor
Pressburg Singers
Premiéry 29. a 30. mája 2015 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava

Gennaro – Kyungho Kim / Michal Lehotský
Carmela – Jitka Sapara-Fischerová / Denisa Šlepkovská
Maliella – Adriana Kohútková / Natália Ushakova
Rafaele – Daniel Čapkovič / Sergej Tolstov
Biaso – Ivan Ožvát / Igor Pasek
Totonno – Ján Babjak / Maxim Kutsenko
Ciccillo – Peter Malý / Jiří Zouhar
Rocco – Ján Ďurčo / František Ďuriač
Due fanciulle / Verginelle / 1. Nennella / Stella – Jana Bernáthová / Andrea Vizvári
Due fanciulle / Verginelle / 2. Nennella / Concetta – Miriam Garajová / Mária Rychlová
La fanciulla / Verginelle / 3. Nennella / Serena – Katarína Flórová / Michaela Šebestová
Predavačka kvetov – Katarína Polakovičová
Predavačka vody – Miriam Maťašová
Predavač obrázkov Madony – Michal Želonka
Predavač balónov – Ivan Rychlo
Zmrzlinár / Predavač ovocia / Hlas – Jozef Kundlák
Predavač makarónov – Milan Kľučár
Slepý – Martin Smolnický
1. hráč – Ján Keder
2. hráč – Martin Mikuš
1. mních – Vladimír Horváth
2. mních – Daniel Hlásny
Mladá vidiečanka – Eva Rampáčková
Predavač ovocia – Martin Klempár
Mladý muž – Mário Tóth
Iný mladý muž – Peter Hricák
Otec – Daniel Hlásny
Vychovávateľka – dojka – Katarína Ofúkaná

www.snd.sk

Foto archiv SND Bratislava