Rarita Wolfa-Ferrariho Šperky Madony míří na prkna SND

S Friedrichom Haiderom o pripravovanej premiére opery Ermanna Wolfa-Ferrariho Šperky Madony: „Toto dielo je hodnotné v najvyššej možnej miere…“

Friedrich Haider – hudobný riaditeľ Opery Slovenského národného divadla a všeobecne uznávaný rakúsky dirigent s talianskymi koreňmi, ktorý patrí medzi špičku interpretačného umenia v Európe. Počas svojho pôsobenia zožal úspechy na prominentných operných scénach v Mníchove, Drážďanoch, Berlíne či v New Yorku… Do jeho repertoáru patria veľké diela svetovej opernej klasiky ako Pucciniho Bohéma, Verdiho Rigoletto, Straussova Salome a mnohé ďalšie, ktoré majú diváci možnosť vypočuť si v Bratislave v jeho interpretácii aj v rámci 95. sezóny. V Opere SND momentálne pripravuje hudobné naštudovanie diela skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho – operu Šperky Madonny, ktorú SND uvedie v premiére už 29. mája 2015. O tom, prečo si vybral práve toto dielo a čo pre neho znamená práca na naštudovaní diela Wolfa-Ferrariho, vám exkluzívne prezradí v nasledujúcom rozhovore.

Už dlhšie sa zaujímate o skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho. V tejto súvislosti ste naozaj pôsobivo zdokumentovali skladateľovu orchestrálnu tvorbu na CD. Čo vás pri tom inšpirovalo? V čom je pre vás tvorba tohto autora špecifická a lákavá? Čo bolo prvým podnetom, na základe ktorého ste tento projekt realizovali?

Nebol to ani tak nápad ako skôr intenzívna príhoda, ktorej účinku som sa neubránil. Wolf-Ferrari vstúpil zrazu do môjho života, akoby hľadal on mňa. Bolo to v roku 2002, keď sa mi v jednom antikvariáte v Londýne dostala do ruky partitúra opery Il segreto di Susanna (Zuzankino tajomstvo). Meno Wolf-Ferrari som dovtedy poznal len z počutia. Pri čítaní prvých taktov to bolo, akoby do mňa doslova udrel blesk. Musel som si sadnúť, aby som to všetko mohol vstrebať. „Precitol som“, až keď mi majiteľ obchodu povedal, že už musí zatvoriť. Tú partitúru som si, samozrejme, kúpil a už o rok neskôr som ju koncertne uviedol v Mníchove s Rozhlasovým orchestrom. Medzičasom som si obstaral aj všetky ostatné diela z pera Wolfa-Ferrariho.Tento skladateľ strávil svoje detstvo v objatí dvoch kultúr. Nemeckej, ktorú mu dal do vienka jeho otec maliar, a talianskej, ktorú mu vštepila matka. Vytvorila sa v ňom teda harmónia nemeckej vážnosti a talianskej vitality, respektíve talianskeho nadľahčeného pohľadu na svet. Dá sa z hudby Wolfa-Ferrariho vyčítať tento zaujímavý prvok a vplyv dvoch kultúr na jeho umeleckú osobnosť?

Myslím, že tu hrozí, že si človek na základe týchto biografických faktov primyslí niečo navyše. Wolf-Ferrari absolvoval veľmi prísnu školu kontrapunktu u slávneho Josefa Rheinbergera v Mníchove. Preto má všetko, čo napísal, z kompozičného hľadiska perfektný základ. V Šperkoch Madony je úžasne premyslená architektúra leitmotívov. Hudobný idióm je však taliansky.

Wolf-Ferrari rád pracuje s témami, ktoré rozoberajú lásku z iného uhla než mnohé klasické diela. Nie je to inak ani pri opere Il segreto di Susanna, kde sa zaoberá témou dôvery v manželskom vzťahu. Táto opera je tiež súčasťou vášho „projektu Wolf-Ferrari“. Dielo sa veľmi zriedka uvádza a nahráva. Podľa kritík bolo vaše naštudovanie a následná realizácia v spolupráci s Oviedo Filarmonia naozaj vydarená – technicky bezchybná, vyvolávajúca príjemný pocit na duši. Myslíte, že existuje špecifický dôvod, prečo sa opery tohto autora uvádzajú po svete menej ako diela iných, pre laikov viac známych skladateľov?

Nie, na to nemám žiadne vysvetlenie. Rovnako ako sa nedá vysvetliť, prečo sa Bachove Matúšove pašie po ich prvom uvedení nehrali viac ako sto rokov, až kým ich opäť nevzkriesil Mendelssohn-Bartholdy. Hudba Wolfa-Ferrariho bola pred prvou svetovou vojnou považovaná za senzáciu. Jeho diela sa hrali všade, roky patril medzi najhranejších skladateľov na svete! Jeho diela dirigovali tí najväčší dirigenti – medzi nimi Arturo Toscanini, Felix Mottl či Bruno Walter. Neskôr, po druhej svetovej vojne, ho obostrelo úplné ticho. Myslím, že keď sa publikujú stovky inštrumentálnych koncertov Vivaldiho, medzi ktorými sa nachádza aj niektoré tuctové diela, tak by bolo teraz už naozaj načase, aby sme na scénu vrátili tých pár majstrovských diel Wolfa-Ferrariho.

Bol to nesmierne citlivý, melancholický skladateľ, ktorý svojím „leggierom“ dokázal predovšetkým z hudobného komediálneho tónu vyťažiť úplne nové kvality. Preto Šperky Madony nie sú úplne typickou „vzorkou“ z jeho diela. V jednom liste raz napísal, že s materiálnou realitou má len málo do činenia, preto sa v jeho hudbe neobjavujú zmyselné túžby. Napriek tomu vzniklo toto dielo v tej podobe, v akej ho poznáme. Tá tematika ho fascinovala a vyžadovala si, samozrejme, iný zvukový výraz ako jeho ľahké komické opery.Šperky Madony od taliansko-nemeckého skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho sú kontroverzným titulom, ktorým v minulosti extrémnym spôsobom pobúril katolícku cirkev.

Nemyslím si, že dôvodom bola len tá scéna rúhania, ktorá sa objaví v druhom dejstve opery. Tematizuje sa tu aj ďalší prečin: bohorúhačská dvojitá morálka. Rafaele, člen zločineckej organizácie Camorra, ktorý sa tvári ako hlboko veriaci človek, nechá pred zahaleným obrazom Madony usporiadať orgie a následne v mene Madony vysloví ortieľ smrti. S vlastnou dvojakou morálkou na zreteli sa cirkev, samozrejme, „musela“ cítiť takýmto obsahom pobúrená.

Čím sa podľa vás dá odľahčiť tento možno zavádzajúci námet a prinútiť ľudí, aby sa sústredili skôr na umeleckú hodnotu diela než na tému lásky medzi nevlastnými súrodencami, sexuálne orgie priamo na javisku či na krádež posvätných klenotov?