Rigoletto v Římě

Rigoletto v Ríme 

Najslávneším rímskym operným divadlom je Teatro Costanzi, dnes známe pod menom Teatro dell´Opera di Roma. Hoci nikdy nedosiahlo kvalitatívnu úroveň a význam svojich najväčších talianskych konkurentov (Teatro alla Scala v Miláne a Teatro La Fenice v Benátkach), predsa len bolo a je jedným z prvej garnitúry talianskych operných domov. Od roku 2008 som teraz – po Toske s osobnou účasťou Franca Zeffirelliho a s opakovaním listovej árie Cavaradossiho a po Pucciniho Manon s nezabudnuteľnými výkonmi Riccarda Mutiho a Anny Netrebko – po tretí raz navštívil toto divadlo a pozrel si poslednú inscenáciu rímskej sezóny 2013/2014, a to Verdiho Rigoletta.Od roku 1881 sa v tomto divadle inscenovalo Verdiho populárne dielo štyridsaťštyri krát, pričom počty repríz jednotlivých inscenácií sa pohybovali od dvoch do trinástich repríz (pri priemere asi siedmich predstavení). V posledných desaťročiach sa Rím vracal k Rigolettovi zriedkavejšie, po inscenácii z roku 1971 prišla na rad ďalšia až o dvadsať rokov. Teraz režisér Leo Muscato pripravil nové naštudovanie (deväť predstavení), ktoré sa bude ešte opakovať (v piatich večeroch) uprostred sezóny budúcej s novým dirigentom Gaetanom Espinosom a s čosi známejšími spevákmi (Irina Lungu ako Gilda a Ivan Magri –  niekdajší bratislavský Arturo z Puritanov ako Vojvoda).V minulosti Teatro Costanzi v inscenáciách Rigoletta privítalo mnoho významných spevákov. Z dirigentov napríklad Tulia Serafina (1937), Carla Maria Giuliniho (1966), Gianandrea Gavazzeniho (1971), ako istú kuriozitu Franca Mannina (1963), ktorý sa viac než ako dirigent preslávil ako skladateľ hudby pre filmy svojho švagra Luchina Viscontiho. Slávnymi interpretkami Gildy boli Maria Barrientos (1906), Amelita Galli-Curci (1913), učiteľka Callasovej Elvira de Hidalgo (1919), Toti Dal Monte (1934 a 1937) a Renata Scotto (1963). V úlohe vojvodu sa vystriedali Enrico Caruso (1902), Tito Schipa (1919), Beniamino Gigli (1933 a 1937), v štyroch rôznych inscenáciách Giacomo Lauri-Volpi, Giuseppe Di Stefano (1947), Alfredo Kraus (1963), Luciano Pavarotti (1966) a Giacomo Aragall (1968 a 1971). Titulnými hrdinami boli  slávni speváci Mattia Battistini (1915 a 1917), Gino Becchi (1941 a 1945), predchodca veľkých  barytonistov amerického kontinentu Lawrence Tibbet (1946), Aldo Protti (1952 a 1954), Ettore Bastianini (1963), Piero Cappuccilli (1968 a 1971) a Leo Nucci (1991). Aj v úlohe Sparafucila sa objavili esá ako Tancredi Pasero (1924 a 1926) a v štyroch inscenáciach Giulio Neri (1941 – 1950).

Aj keď dnešný operný svet zaplavili stovky talentovaných spevákov, interpretov kvalít, aké reprezentovali vyššie uvedené mená, teraz v Ríme nenašli. Navyše som mal smolu, že v mnou navštívenej prvej repríze novej inscenácie účinkovali ešte trocha menej známi speváci ako na premiére, ktorej interpreti (barytonista Meoni, tenorista Preti a sopranistka Sadovnikova) napriek mladému fyzickému veku majú už za sebou vystúpenia v Scale, Londýne, Berlíne, Viedni či v Met.Speváci prvej reprízy boli väčšinou mladí premianti rôznych medzinárodných súťaží alebo účastníci Young Singer projektu v Salzburgu a najstarším z nich bol tridsiatich siedmich ročný barytonista Francesco Landolfi (videl som ho pred pol rokom v Ríme ako Lescauta v Pucciniho Manon). Všetko to boli lyrické hlasy so zmyslom pre pravé talianske rečové i hudobné akcenty a slúži im ku cti, že svoje  krehkejšie hlasové materiály neforsírovali, ale snažili sa o muzicírovanie. Gilda Irčanky Claudie Boyle  sa zaskvela koloratúrou, no v stredoch a nižšie jej hlas bol málo príťažlivý a málo nosný. Tenorista Gianluca Terranova lyrický hlas v niektorých výškach dokázal rozšíriť a v budúcnosti má šance prejsť k spinto odboru. Spomínaný barytonista Landolfi vzorne muzicíroval, no musím priznať, že tak lyrického Rigoletta som ešte nepočul.Veľké ruské hlasy prezentovali Michail Korobejnikov ako Sparafucile a Alisa Kolosova ako Maddalena. Skúsený dirigent Renato Palumbo (v Deutsche Oper Berlin svojho času nahradil Sinopoliho vo funkcii generálneho hudobného riaditeľa) zvážil možnosti sólistov a zvolil preto lyrickejšiu koncepciu aj orchestrálneho partu, často volil rýchle tempá, no v dramatických vrcholoch (Cortigiani, Sí vendetta, záver opery) predsa prekryl hlasy  spevákov.Režisér Leo Muscato (pôsobí aj v činohre) prijal minimalistickú scénu Federiky Parolini využívajúcu revuálku a ohraničujúcu javisko rozstrihanými (priechodnými) závesmi, nasvecovanými a presvecovanými farebnými reflektormi a úplne sa zriekajúci rekvizít. Spúšťaním závesov scénografka delila javisko tak do hĺbka ako do šírky a tým diferencovala prostredie.Kostýmy Silvie Ayomonino boli skôr súčasné s náznakom historizmu pri postave vojvodu. Režisér použil niektoré aranžmány, ktoré  som už videl aj v iných inscenáciách tejto opery (exponovanie Monteronovej dcéry), bol striedmy  v aranžovaní orgií vojvodovho dvora a jeho prístup nevybočoval z tradície.Na javisku sa viac spievalo ako hralo. Ale spievalo sa pomerne dobre (hoci dosť vzdialene od mét Krausa, Cappuccilliho a Scottovej), a to je v prípade Verdiho opier predsa len  najdôležitejšie.

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Giuseppe Verdi:
Rigoletto
Dirigent: Renato Palumbo
Réžia: Leo Muscato
Scéna: Federica Parolini
Kostýmy: Silvia Aymonino
Svetla: Alessandro Verazzi
Zbormistr: Roberto Gabbiani
Orchestra e Coro del Teatro dell’Opera
Premiéra 21. októbra 2014 Teatro Costanzi Rím
(napísané z reprízy 22. 10. 2014)

Il Duca di Mantova – Gianluca Terranova
Rigoletto – Francesco Landolfi
Gilda – Claudia Boyle
Sparafucile – Mikhail Korobeynikov
Maddalena – Alisa Kolosova
Giovanna – Marta Torbidoni
Il Conte di Monterone – Italo Proferisce
Marullo – Marco Camastra
Matteo Borsa – Pietro Picone
Conte di Ceprano – Antonio Taschini
Contesssa di Ceprano – Angela Nicoli
Paggio – Marika Spadafino
Usciere – Riccardo Coltellacci

www.operaroma.it

Foto Teatro dell´Opera di Roma

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na