Rusalka na invalidním vozíku. Dvořákova opera poprvé v Innsbrucku

Rusalka po prvýkrát v histórii na scéne Tirolského Landestheater v Innsbrucku

Prvou premiérou sezóny Tiroler Landestheater bola perla českého operného diela Rusalka. Hoci ide o českú operu a jej téma vychádza zo slovanskej mytológie, podobný námet s malými obmenami nachádzame aj v rozprávke Malá morská víla Hansa Christianna Andersena a iných mytológiach. Dvořákova hudobná reč je taktiež kozmopolitná, teda javiskové stvárnenie nevyžaduje expertnú znalosť slovanskej či českej ľudovej slovesnosti a medzinárodný tím, ktorý v Innsbrucku operu naštudoval, bol v tomto prípade skôr prínosom, keďže každý účastník – či už išlo o javiskovú (réžia, scéna, kostýmy, svetelný dizajn) alebo hudobnú zložku (hudobné naštudovanie, sólisti, zbor atď.) si symboliku a metafory prekladal do vlastnej poetiky tak, aby im porozumel, resp. dokázal vyjadriť emóciu, či atmosféru jednotlivých obrazov.

Príbeh Rusalky má mnoho vrstiev, na ktorých sa dá postaviť režijný koncept. Dá sa s ňou pracovať ako s rozprávkou alebo zobraziť vývoj a premeny medziľudských vzťahov. Na scénach sa stretávame s obomi prístupmi, niektoré idú do extrému a mytologický rozmer úplne opomenú. Režisér Thilo Reinhardt našiel strednú cestu, celý príbeh Rusalky je fantáziou telesne handicapovaného dievčaťa, ktoré navštívilo výstavu s predmetmi z archeologických nálezísk z obdobia slovanského osídľovania. Túto introdukciu má divák možnosť pochopiť v predohre, ktorá je mimicky inscenovaná. Celý príbeh je otočený a teda Rusalka je reálna bytosť, ktorá prichádza do sveta rozprávky – fantázie, nie naopak. Táto pomerne priamočiara idea v konečnom dôsledku nepôsobila násilne a dala sa zapracovať do zmyslu a významu libreta s občasnými malými kolíziami.

Prvé dejstvo sa pohráva s prienikom fantazijného a reálneho sveta, ktorý je aj vizuálne oddelený – z obrazu na stene, začínajú vystupovať postavy Rusalkinho vysneného sveta. Vodník je zobrazený ako úplne rozprávková postava, túto ideu podčiarkuje aj kostýmové stvárnenie, Ježibaba je medzník, jej kostým je realistický, predstavuje starú životom preskúšanú ženu bez ilúzií, ideálov s patričnou dávkou pohŕdania duchovnom, hodnotami a láskou ako takou. Žienky sú podobne ako Vodník zobrazené ako postavy fantazijného sveta, hoci počas Rusalkinej premeny na javisku asistujú Ježibabe, čo dodáva scéne istú rovnováhu. Napriek tomu, že princ by mal byť absolútnou fantáziou, jeho charakter zachádza až do podoby prvoplánového lámača sŕdc prichádzajúceho zo sveta ľadu obklopený zboristami v kožuchoch s maskami vlkov, predzvesťou večnej zimy a polárneho mrazu. V závere árie Vidina divná sa steny múzea otvárajú a princ odnáša Rusalku do svojho sveta.

Druhé dejstvo nasleduje attacca, celé vo farbách Burtonovej Mŕtvej nevesty, dosť zimonravá je scéna, kde sa zjaví po prvýkrát kňažná, vizuálne ako vystrihnutá z muzikálu Rocky Horror Show, v scéne sa s Rusalkou hýbu zrkadlovo, kňažná preto pôsobí ako rozmer ženského charakteru, ktorý handicapovaná žena vo svojom sne vidí, no vie že ho v reálnom svete postráda a to ju pravdepodobne oberá o realizáciu vášne vo svojom vlastnom reálnom živote. Po hádke s vodníkom prichádza svadobný chór Květiny bíle po ceste, kde zbor so sekáčmi v rukách chystá Rusalku na svadobný obrad, ktorý sa zvrhne na hostinu, ktorej hlavným chodom je Rusalka samotná. Napätie nočnej mory sa stupňuje až do bodu, keď vášnivá kňažná scénu opúšťa a necháva princa aj Rusalku svojmu osudu, ktorý sa symbolicky zobrazí v zadnom pláne: na ľadovci ležia mŕtve Rusalky a princova garda so zakrvavenými kožuchmi.

V treťom dejstve sa veľa pracuje s točňou, Rusalka sa postupne stretáva so všetkými postavami z prvého dejstva, ktoré k nej prichádzajú a rétoricky spečaťujú jej osud. Pôsobivá je scéna ženského zboru, ktorý je v kostýmoch hororovo pôsobiacich bábik, ktoré symbolizujú nenávratne stratenú Rusalkinu nevinnosť. Po tom, ako scéna odpustenia princovi prechádza do záveru, vracajú sa späť steny múzea a dievča sa ocitá v realite aj so svojim handicapom, na scéne ju nachádza návštevník múzea, čo diváka uzemní v počiatočnej realite ľudského sveta.

Veľký podiel na efektívnom vizuálnom dojme mal scénický koncept Paula Zollera, v zadnom pláne javiska ako súčasť muzejného obrazu bol veľký ľadovec s veľrybím chvostom, muzejné steny predeľovali reálny a fantastický svet, ktorý bol v chladných, snových farbách zahalený v hmle, ktorá sa neustále valila zo zadného plánu a strán javiska. Kostýmy Ulrike Schlemm výborne podchytili funkciu charakterov v režijnej koncepcii.

Hudobné naštudovanie Francesca Angelica aj tentokrát preukázalo hĺbku, do ktorej jeho znalosť diela zasahuje, precízne hudobne oddeľuje kontrastnosť sólistických charakterov v neľahkej akustike divadla, kde treba udržať orchester vo veľmi vysunutej jame pod kontrolou, no zároveň ho nedusiť. Angelico výborne pracuje so zvukovým pomerom nielen medzi spevákmi a orchestrom, ale aj v rámci nástrojových skupín ako takých. Jeho hudobný koncept ako celok je vyvážene vystavaný, nepostráda logiku a silný emocionálny náboj v rámci tejto stabilnej štruktúry dostáva priestor na slobodný život, ktorý je podmienený komunikáciou a späznou väzbou, ktorú vie nadviazať so všetkými živými zložkami hudobného diania.

Do tejto časti po orchestri, ktorý bol v prípade tohto predstavenia najpresvedčivejším elementom, patria predovšetkým sólisti. Žienky Susanne Langbein, Christianne Bélanger a Diana Selma Kraus vyzneli kompaktne a zrozumiteľne.

Camilla Nadja Lehmeier v úlohe Kuchtíka a Joshua Lindsay v úlohe Hajného mali škrtnutý výstup z tretieho dejstva, čo v pomere k vážnosti celého predstavenia pôsobilo trochu nevyvážene, ich postavy neboli aranžované ako vyslovene komické a aj prvá scéna druhého dejstva mala dosť hororový ráz, ktorý ďalej kulminoval, postavy dozreli na scéne v rámci druhého dejstva ako hororový prelud Rusalky. V úlohe kňažnej – charakterovo aj hlasovo kontrastnej k naivnej čistote a jednoduhosti Rusalkinho charakteru – sa predstavila Jennifer Maines. Jej spoľahlivý herecký aj spevácky prejav výrazne podporil tento kontrast a presne vystihol to, čo je hudobným zámerom diela v rozsahu jej postavy. Susan Maclean disponuje hutným mezzosopránom, ktorý má výrazné znenie aj v spodných polohách, zrozumiteľný farebne jednoliaty prejav podporovaný vynikajúcim hereckým stvárnením postavy bol jedným z highlightov predstavenia. Michael Hauenstein v úlohe Vodníka má okrem technicky vynikajúco podchyteného basu aj výbornú javiskovú charizmu. Bolo by zaujímavé vidieť ako by vyzeral jeho Vodník o desaťročie neskôr, v basovom fachu ide stále o mladý bas s veľkou perspektívou. Dominik Sutowicz má mäkko znejúci tenor, výšky mu nerobili problém, zvládol lyrické aj dramatické polohy charakteru. Anna-Maria Kalesidis sa predstavila v úlohe Rusalky. Spoľahivo sa vysporiadala s náročnosťou role, fyzicky ju zvládla bez zaváhania, jej hlas farebne vyažoval dvojicu hlavných ženských postáv, ide o obsažný mäkký soprán so schopnosťou udržať široké hudobné frázy.

Plný zmiešaný zbor sa v opere objavuje len v svadobnej scéne, ženský zbor ešte v dvoch menších číslach a ako echo v prvom dejstve vo výstupe žienok. Zbormajster Michel Roberge práve pri týchto asistoval dirigentovi predstavenia za scénou.

Tiroler Landestheater má za sebou úspešnú prvú premiéru Rusalky v histórii divadla, ktorú do dramaturgie navrhol šéfdirigent Landestheater Franceco Angelico, ktorý tiež trval na jej znení v originálnom českom jazyku. V obsadení hosťujúcich sólistov by sme preto mohli očakávať nejaké české alebo slovenské mená, ktorým by jazyk a najmä jeho obsah neboli extra výzvou pri naštudovaní. Napriek ich manku v obsadení, sólisti sa s týmto elementom vysporiadali s hrdosťou a divadlo tak so cťou otvorilo novú sezónu, ktorá ešte prinesie viacero zaujímavých kusov, nielen v opernom, ale aj symfonickom, baletnom a činohernom žánri.

Hodnotenie autorky recenzie: 85%

Antonín Dvořák:
Rusalka
Hudobné naštudovanie, dirigent: Francesco Angelico
Réžia: Thilo Reinhardt
Scéna: Paul Zoller
Kostýmy: Ulrike Schlemm
Zbormajster: Michel Roberge
Orchester a zbor Tiroler Landestheater
Premiéra 24. septembra 2016 Grosses Haus Tiroler Landestheater Innsbruck

Princ – Dominik Sutowicz
Cudzie kňažná – Jennifer Maines
Rusalka – Anna-Maria Kalesidis
Vodník – Michael Hauenstein
Ježibaba – Susan Maclean
Žienky – Susanne Langbein, Christianne Bélanger, Diana Selma Krauss
Hajný – Joshua Lindsay
Kuchtík – Camilla Nadja Lehmeier
Lovec – Florian Stern / Daniel Raschinsky

www.landestheater.at