Salcburk: Beczała jako Faust, Flórez ve znovuobjeveném Templářovi

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hudobné naštudovanie pridelilo vedenie festivalu Argentínčanovi Alejovi Pérezovi, ktorý na čele Viedenských filharmonikov mal možnosť pretaviť svoju koncepciu do detailných zvukových obrazov. Kreslil ich širokým „štetcom“, v tempách nikdy nie uponáhľaných, ale ani spomaľujúcich. Plasticky vykreslil melodické oblúky, nechýbala vášeň, lyrika i dráma. Prvotriedne sa svojej úlohy zhostil aj Philharmonia Chor Wien (zbormajster Walter Zeh), takže hudobná stránka inscenácie bola istotou aj pre tú časť publika, ktorá sa s režijnou koncepciou celkom nestotožnila.

Titulnú postavu stvárnil čoskoro päťdesiatnik Piotr Beczała, ktorého hlas však znie stále sviežo, technicky isto a vyvážene v polohách, vrátane obávaného vysokého C. Jeho výraz je skôr striedmy, azda mu chýba kúsok spontánneho mladíckeho ohňa, no režisérovu koncepciu naplnil disciplinovane a bezo zvyšku.

Charles Gounod: Faust - Piotr Beczała (Faust) - Salzburger Festspiele 2016 (foto Salzburger Festspiele/ Monika Rittershaus)
Charles Gounod: Faust – Piotr Beczała (Faust) – Salzburger Festspiele 2016 (foto Salzburger Festspiele/ Monika Rittershaus)

Napriek tomu, že Ildar Abdrazakov (Méphistophélès) ako basbarytón neoplýva tmavými, démonickými hĺbkami, jeho kreácia ma strhla ešte väčšmi. Hlas znie ušľachtilo, má množstvo farebných a výrazových odtieňov, svojho diabolského elegána zahral s veľkou prímesou vtipu a rafinovaných nuáns. Margueritou bola talianska sopranistka Maria Agresta, ktorá napriek svojej ani nie desaťročnej kariére už má na konte rad dramatických postáv najmä v talianskej opere. Devízu tmavšieho a objemného hlasu dokázala zúročiť a part v závere účinne vygradovať, zároveň však veľmi pôsobivo a emotívne vyzneli aj jej pianové pasáže. Výborným Valentinom bol ruský barytonista Alexey Markov, svojím sýtym a zvučným materiálom naplnil nielen lyriku, ale aj dramatický rozmer postavy. Nezaostávali ani ostatní sólisti. Okrúhly lyrický mezzosoprán vložila do Siébela Tara Erraught (pred štyrmi rokmi Agnese v koncertnom uvedení Belliniho Beatrice di Tenda na Zámockých hrách zvolenských), kabinetnú figúrku Marthy vytesala aj hlasovo výborná Marie-Ange Todorovitch a kvalitným Wagnerom bol Paolo Rumetz.


Otto Nicolai – zaznávaný majster belcanta
Ako píše nemecký muzikológ Michael Wittmann, nič nie je nezmyselnejšie, ako tradovaná rovnica: „Otto Nicolai + Albert Lortzing = Deutsche Spieloper“. Preklad posledného slova by bol nepresný, ponechávam ho v origináli. Jeden z dôvodov tohto nespochybniteľného tvrdenia poskytlo koncertné uvedenie opery Otta Nicolaia Il templario v premiére na Salzburskom festivale. Partitúra, písaná v štýle belcantovej drámy, driemala v archíve takmer stotridsať rokov, kým ju roku 2008 oprášili v nemeckom Chemnitzi. Prešlo ďalších osem rokov a dožila sa triumfálneho prijatia na háklivej salzburskej festivalovej pôde.

Otto Nicolai: Il templario - Franz Supper (Isacco di York), Clémentine Margaine (Rebecca), Kristiane Kaiser (Rovena), Juan Diego Flórez (Vilfredo d’Ivanhoe), Luca Salsi (Briano di Bois-Guilbert), Adrian Sâmpetrean (Cedrico il Sassone), Wiener Philharmoniker, Salzburger Bachchor - Salzburger Festspiele 2016 (foto Salzburger Festspiele/Marco Borrelli)
Otto Nicolai: Il templario – Franz Supper (Isacco di York), Clémentine Margaine (Rebecca), Kristiane Kaiser (Rovena), Juan Diego Flórez (Vilfredo d’Ivanhoe), Luca Salsi (Briano di Bois-Guilbert), Adrian Sâmpetrean (Cedrico il Sassone), Wiener Philharmoniker, Salzburger Bachchor – Salzburger Festspiele 2016 (foto Salzburger Festspiele/Marco Borrelli)

Nebol to prvý triumf dnes úplne neznámej opery, ktorá sa v čase od úspešnej turínskej premiéry (1840) do konca sedemdesiatych rokov 19. storočia (naposledy v Livorne) hrala v deväťdesiatich divadlách sveta. Ako dať dokopy tvorbu autora dodnes hraných Veselých paničiek windsorských a zakladateľa Viedenských filharmonikov s talianskym belcantom? Veľmi jednoducho. Dvadsaťštyriročný rodák z Königsbergu (dnešný Kaliningrad, niekdajšia metropola Východného Pruska) sa vybral do Ríma študovať cirkevnú hudbu a tam ho uchvátila vrcholiaca vlna belcantovej opery. Medzi rokmi 1837 a 1841 skomponoval päť talianskych opier, z ktorých tretia, Il templario na námet románu Ivanhoe od Waltera Scotta, mu priniesla svetový úspech. Stalo sa tak v turínskom Teatro Regio roku 1840. Rossini už v tom čase opery nepísal, Bellini bol po smrti a Donizetti skúšal opäť šťastie v Paríži. Giuseppe Verdi mal na svojom konte iba prvotinu Oberto a svoj priestor si len hľadal. Otta Nicolaia talianska operná tvorba, ktorá v Nemecku bola súdobou kritikou s obľubou dehonestovaná, doslova uchvátila. Il templario má štruktúru drám Donizettiho, anticipuje ranú periódu Verdiho a jeho partitúra miestami vnáša do ohnivého talianskeho jadra genetickú príbuznosť s nemeckou inštrumentáciou.

Po turínskej premiére sa chýr o triumfe sotva tridsaťročného Nemca rozletel po celom Taliansku. Nicolai skomponoval aj ďalšie opery, no napríklad roku 1841 Il proscritto utrpel v milánskej La Scale premiérové fiasko. Povráva sa, že nie pre hudbu, ale kvôli skladateľovej bývalej snúbenici, slávnej Emilii Frezzolini (prvá Verdiho Giselda z Lombarďanov a Giovanna d´Arco), ktorá v deň premiéry už bola vydatá za iného muža. Templár však kráčal víťaznou cestou ďalej a už rok po premiére dorazil aj do Viedne. Hoci kritika ohŕňala nosom, vkus publika bol iný. Skladateľ zvíťazil, zakrátko sa stal prvým dirigentom viedenskej Dvornej opery a to už bol len krôčik k položeniu základného kameňa pri zrode Viedenských filharmonikov. Položartom sa vraví, že nebyť opery Il templario, azda by ani tento famózny orchester nevznikol.

Kruh sa teda v tohtoročnom Salzburgu akoby symbolicky uzavrel. Môže to však byť aj pre zabudnuté dielo nový začiatok. Il templario zaznel v reprezentatívnej hudobnej podobe s Viedenskou filharmóniou na čele s kolumbijským dirigentom Andrésom Orozcom-Estradom a v rodisku Wolfganga Amadea Mozarta, ktorého počas svojho krátkeho, len 39-ročného života, Otto Nicolai tak obdivoval. Navyše, v brilantnom speváckom obsadení. Peruánsky tenorista Juan Diego Flórez, dnes nepochybne rossiniovský tenor číslo jeden, sa veľkou mierou pričinil o vzkriesenie Templaria. „Jeho hudba je prekrásna, znie často ako belcanto, no napriek tomu má veľa symfonických prvkov“, citujú tlačové materiály festivalu dôvod umelcovho záujmu o partitúru a najmä o rolu Vilfreda d´Ivanhoe. Je to part nesmierne vysoko položený a zároveň najmä v ansámbloch (finále 1. dejstva) pomerne dramatický. Tak ako aj celé dielo. Flórez sa zaskvel dokonalým frázovaním, kovovým leskom tónu a pochopiteľne brilantnými výškami. Nebyť týchto mimoriadnych devíz, dalo by sa azda uvažovať aj o voľbe dramatickejšieho hlasu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Gounod: Faust (Salzburger Festspiele 2016)

[Celkem: 3    Průměr: 4/5]

Vaše hodnocení - Nicolai: Il templario (Salzburger Festspiele 2016)

[Celkem: 2    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na