Salcburský festival 2012 v plném běhu, denně s hvězdami i dramaturgickými počiny

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Kde inde prezentovať to najhodnotnejšie, čím súčasné operné, koncertné a divadelné umenie disponuje? Kde inde do časového rámca šiestich týždňov zhromaždiť dvadsiatku najprominentnejších dirigentov (od Abbada a Barenboima, cez Gattiho a Gergieva, Harnoncourta a Jansonsa, Mehtu a Mutiho, po Rattlea a Welsera-Mösta), viac než desať špičkových svetových orchestrov, desiatky najvyhľadávanejších vokálnych a inštrumentálnych sólistov či komorných zoskupení? Kde inde ponúknuť špecifické dramaturgické projekty, miešať tradíciu s experimentom? Kde inde, ak nie na Salzburskom festivale. Tohto roku deväťdesiatdvaročnom.

A vedenom novým intendantom. Alexander Pereira, 64-ročný Viedenčan a mimoriadne úspešný šéf zürišskej opery (viedol ju dve desaťročia), prišiel s novými impulzmi, nadväzujúc však predovšetkým na slávne dejiny festivalu. Na novú funkciu sa pripravoval tri roky. V trojčlennom direktóriu, vedenom dlhoročnou prezidentkou Helgou Rabl-Stadlerovou, má intendant druhú pozíciu, treťou je šéf činohernej sekcie, ktorým sa stal režisér a herec Sven-Eric Bechtolf, Pereirov favorit a blízky spolupracovník z zürišských čias.K prvým viditeľným znakom Pereirovej koncepcie je rozšírenie festivalu o týždňový duchovný prológ „Ouverture spirituelle“. Sériu koncertov otvorilo už 20.júla Haydnovo Stvorenie. Vôľou nového šéfa je priniesť čo najviac premiérových, originálnych produkcií (minimalizovať tzv. obnovenia) a k dosiahnutiu cieľa – vďaka novozískanému sponzorovi – priložil 5 miliónov eur navyše! Za dramaturgickú prioritu svojho úvodného ročníka sám považuje návrat k pôvodnej verzii Ariadny na Naxe od  Richarda Straussa, ale aj odstránenie pucciniovskej bariéry (vo festivalovej histórii nájdeme len ToscuTurandot) historicky prvým salzburským naštudovaním Bohémy, ale aj uvedenie Mozartovej Čarovnej flauty na historických nástrojoch (pod taktovkou Nikolausa Harnoncourta), či jej dejové pokračovanie v diele Labyrint z pera Petra von Wintera. V aktuálnej ponuke nechýba 20.storočie (Zimmermannovi Vojaci), barok (Händelov Július Caesar a koncertný Tamerlano), populárna Bizetova Carmen (s Magdalénou Koženou a Jonasom Kaufmannom), či Mozartovo dielo mladosti Il re pastore.

Za dva dni strávené na Salzburskom festivale sa dá stihnúť len ochutnávka minimálnej vzorky z prebohatého menu. Dá sa však troška „nasiaknuť“ jedinečnou atmosférou Mozartovho mesta, dá sa spozorovať priam davová psychóza pred komplexom festivalových domov tesne pred premiérou Bohémy s najobletovanejšou hviezdou Annou Netrebko, keď desiatky televíznych štábov a stovky zvedavcov s fotoaparátmi naháňajú z taxíkov vystupujúce celebrity. Vďaka tomu, že „moje“ predstavenie Mozartovej opery Il re pastore začalo o pol hodiny neskôr, bol som aj pri tom.

***

O deň skôr som navštívil prvú reprízu Straussovej Ariadny na Naxe. Pôvodná verzia, ktorá presne pred sto rokmi v Stuttgarte totálne prepadla, sa pri príležitosti jubilea a z pocty „otcom festivalu“ Richardovi Straussovi, Hugovi von Hofmannsthalovi a Maxovi Reinhardtovi dostala opäť k slovu. Jedinečnosť Salzburgu, spájajúceho múzy rôznych druhov, umožnila postaviť tím spevákov, činohercov, tanečníkov a hudobníkov, ktorý tento „Gesamtkunstwerk“ vzkriesil aspoň jednorázovo. Inscenácia je síce koprodukciou s Viedenskou štátnou operou, no tam ju v nadchádzajúcej sezóne prenesú bez činohernej polovice. Ako sa vyjadril jej šéf Franz Welser-Möst, ktorý bude decembrovú premiéru dirigovať, operný dom si takýto luxus (potrebných je 7 činohercov) z prevádzkových dôvodov nemôže dovoliť. Salzburské naštudovanie pripravil režisér Sven-Eric Bechtolf na scéne a v kostýmoch Rolfa a Marianne Glittenbergovcov, o choreografiu sa postaral Heinz Spoerli. Hudobné naštudovanie, kde okrem samotnej „opery“, bolo potrebné nájsť náležitú zvukovú podobu aj pre scénickú hudbu činohernej časti, mal na starosti na čele Viedenských filharmonikov Daniel Harding. Bechtolf bol nielen režisérom tejto Ariadny, ale tiež autorom ďalšej verzie. Dielo sa totiž nehrá ako kópia prepadnutého stuttgartského modelu, ale k rovine Hofmannsthalovej úpravy Molièrovho Meštiaka šľachticom pribudla ďalšia poloha, vzťah tvorcu libreta k čerstvo ovdovenej grófke Ottonie. Vznikla takmer štvorhodinová inscenácia, ktorej prvá časť, nazvaná Meštiak šľachticom, má dva obrazy (prvý v paláci pána Jourdaina, druhý na ním usporiadanej večeri), samotná Ariadna na Naxe sa hrá v kuse po prestávke. Odlišností od dnes poznanej podoby (Richard Strauss po debakli dielo prerobil a nanovo, s prekomponovanou „predohrou“ a jedinou činohernou postavou, uviedol  vo Viedni roku 1916) je viac a netýkajú sa len prvej polovice. Napríklad Zerbinettina krkolomná Grossmächtige Prinzessin má ešte širšiu plochu, viac háklivých tónov, viac koloratúr. Do monológu Ariadny Es gibt ein Reich znejú výkriky nespokojného Jourdaina, prísediaceho v radoch „divadla v divadle“.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Strauss R.: Ariadne auf Naxos (Salcburk 2012)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Vaše hodnocení - Mozart: Il re pastore (Salcburk 2012)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Související články


Napsat komentář