Sedlák kavalír a Komedianti v Košicích

Sedliacka česť a Komedianti v Košiciach
Sezóna v zrkadle kritických reflexií 

Pred štrnástimi rokmi prišiel riaditeľ Štátneho divadla v Košiciach Peter Himič s unikátnym nápadom ako prilákať do východoslovenskej metropoly čo najširšie spektrum kritikov a publicistov. Už vo svojej druhej sezóne pôsobenia na čele inštitúcie usporiadal Divadelnú prehliadku inscenácií. Na časovo skoncentrovanej ploche predostrel výsledky práce troch súborov, ktoré po každom predstavení podrobil hodnotiacemu rozboru. Myšlienka sa ujala a tak dodnes v prvom júnovom týždni sedia za jedným stolom vedenie divadla, interpreti a kritici. Postrehy a odborné reflexie, ktoré sa do médií bežne dostávajú s časovým posunom, v rámci košickej prehliadky sú vyslovené bezprostredne a s možnosťou obojstranných reakcií. Z očí do očí. Lepší príklad čestného a férového prístupu si nemožno predstaviť.

Končiaca sa divadelná sezóna 2013/2014 priniesla v košickom Štátnom divadle tri operné inscenácie, zastrešené dramaturgickou tézou „divadla v divadle“. Dva tituly (Námesačná od Vincenza Belliniho a Ariadna na Naxe od Richarda Straussa) mali ambíciu rozšíriť – bez kalkulácie s „kasovým“ efektom – obzor diváka a zdvihnúť súboru latku kritérií. Prostredníctvom odlišných, no interpretačne mimoriadne náročných partitúr. Po nich sa natískala potreba otvoriť cieľovú návštevnícku obec širšie a ponúknuť diela o niečo populárnejšieho razenia. Stalo sa tak v polovici mája uvedením dvojice veristických jednoaktoviek, Sedliackej cti Pietra Mascagniho a Komediantov Ruggera Leoncavalla. Ich štvrté predstavenie sa stalo súčasťou Divadelnej prehliadky inscenácií sezóny 2013/2014.Po hudobnej stránke dvojtitul pripravil mladý bratislavský dirigent Peter Valentovič, vizuálna zložka bola v rukách českej dvojice, tvorenej režisérom Michaelom Tarantom a scénografkou (plus kostýmovou výtvarníčkou) Danou Hávovou. Rukopis Petra Valentoviča sa formuje práve na košickej opernej pôde, keďže po etape pôsobenia v zahraničí sa do Slovenského národného divadla dostával dosiaľ v pozícii „druhého“ dirigenta. V tamojšom Štátnom divadle bola Sedliacka česť a Komedianti Valentovičovou treťou samostatnou prácou (po lanskom Rigolettovi a Námesačnej zo začiatku aktuálnej sezóny) a zároveň prvým zreteľným potvrdením jeho prínosu pre súbor. Orchester pod Valentovičovým vedením nadväzuje na kvalitatívny vzostup, odštartovaný šéfdirigentskou etapou Paola Gatta. Zohľadňujúc personálne možnosti, vyplývajúce z obmedzenej finančnej motivácie kolektívnych telies (čo je všeobecne bôľom podhodnotených súborov mimo centra), cítiť z orchestrálnej jamy entuziazmus hráčov a zároveň disciplínu. Bolo by kontraproduktívne hľadať drobné prehrešky, keď navštívené predstavenie ako celok malo ťah, teleso znelo vo farbe šťavnato, v dynamike pestro a štýlovo hodnoverne. Peter Valentovič nie je typom extrovertného hudobníka, opájajúceho sa extrémami v tempách. Volí ich uváženejšie, no v kreovaní výrazových oblúkov a zákutí partitúr dostatočne kontrastne. Obe diela v jeho naštudovaní mali plastickú dramatickú klenbu a najmä účinnú gradáciu. Veľkým pozitívom mladého dirigenta je jeho empatia voči spevákom. Má nielen „čitateľné“ ruky, ale tiež dokáže dýchať so sólistami a vedno s nimi pointovať legatové frázy, držať koruny vo výškach, vie ohľaduplne určovať dynamickú hladinu orchestra. Zbormajster Lukáš Kozubík tiež musí „variť“ z toho, čo má k dispozícii. Jeho speváci aj pri obmedzenom počte dokážu interpretovať part s nadšením a vložiť doňho maximum disponibilných síl. Navyše, v herectve spĺňajú požiadavky režiséra.Pozvanie Michaela Taranta do veristických dvojičiek bolo vcelku pochopiteľné a opodstatnené. Na druhej strane je mi ľúto, že v košickej opere sa pomerne jednostranne obracia pozornosť na české inscenačné tímy a nehľadajú sa skryté možnosti v rámci slovenského potenciálu. Nemusia to byť len diplomovaní operní režiséri, veď dnes už vo svete nik túto profesiu nekategorizuje. Ambície Michaela Taranta sú celkom jednoznačne zamerané na diváka, na snahu upútať jeho pozornosť maximálnou mierou javiskovej ilúzie. Nie je žiadnym experimentátorom, vykladačom partitúr nad rámec ich primárneho posolstva, v ničom neriskuje, nepredkladá inscenačné rébusy. To mu napokon nemožno zazlievať, pokora voči predlohám je čoraz vzácnejšou devízou. Koniec koncov, aj verizmus útočí na emócie adresáta priamočiaro.

Parketou na možnú polemiku s Tarantom, je miera ilustratívnosti jeho divadelnej poetiky a túžba presycovať javisko akciami. Pôsobí to na jednej strane vizuálne bombasticky, na druhej voľba prostriedkov občas zaváňa anachronizmom. Ani on neodolal pomerne často videnej snahe prepojiť obe diela, odohrávajúce sa v rôznych talianskych lokalitách, spoločným motívom. U Taranta to boli dva mostíky ponad orchestrálnu jamu a „presadenie“ postavy Santuzze do okrajových častí Komediantov. Síce naoko pôsobivý krok, no vcelku zbytočný, lebo obe opery sú odlišnými príbehmi so svojimi vlastnými, autonómnymi životmi. Dnes sa vo svete čoraz častejšie stretávame s rozdeľovaním dvojičiek a kombináciou každej z nich s úplne iným titulom.

V Sedliackej cti nenechal Michael Tarant nič skryté pred zrakmi diváka. Vstupná tenorová „siciliana“, aj záverečný súboj sokov, sa odohrávajú na otvorenej scéne. Príbeh naladil na až prehnane sakrálnu strunu. Dej sa síce odohráva počas Veľkej noci, no religiozita, sicílskemu vidieku isto vlastná, je v tomto prípade skôr pozadím než formovateľom akcií. Scéna je zaplnená krížmi, opisné detaily nájdeme vo výtvarnej štylizácii javiska aj v kreslení jednotlivých detailov (za všetky živá scéna na kríži). Do istej miery prekvapila aj kvázi paralelná expozícia hlavnej dvojice tanečníkmi, čo nie je vyslovene veristický slovník. Scénu zapĺňajú panely s niekoľkými schodmi, budiacimi dojem horizontálneho členenia javiska. Ako prostriedok, ktorý pôsobí na publikum účinne, využíva Tarant v oboch operách a v hojnej miere deti. Točňa a kontratočňa sú takmer neustále v pohybe, dej je dynamizovaný až na hranu. Samozrejme, popri svetlách a farbách, nechýba javiskový dym (veľmi hlučne spúšťaný), známa to barlička. V svietení však chýbajú svetlejšie nálady. Veď až vystúpenie tlupy komediantov sa odohráva „a ventitre ore“.

V Komediantoch je výtvarných postupov hraničiacich s gýčom (nie však vyslovene gýčovitých) o čosi menej a ako celok pôsobia kompaktnejšie. Efektná je tieňohra v úvode, podobný zámer má zjavenie sa Santuzze z prvého titulu, zapaľujúcej sviečku na pomyselnom hrobe na lávke nad orchestrom. Aranžmány sú v masových výjavoch rozptýlené po celom javisku, pre rozohrávanie samotnej hry komediantov slúži zdvihnutá plocha v centre javiska. Režisérova schopnosť vtiahnuť publikum priamo do deja sa prejavila vystreľovaním konfiet do hľadiska, ktoré povedľa hry s ohňami dokáže menej zorientovaného diváka šokovať. K neprehliadnuteľným pozitívam Tarantovej práce je herecké formovanie postáv a vzťahov. Možno v prostriedkoch trocha klišéovité, no navonok rozhodne účinné. Ani to nie je málo.

Silnou stránkou navštíveného predstavenia (v rámci Prehliadky v nie najvhodnejšom predpoludňajšom termíne, zato s veľmi vnímavým publikom, zloženým zo žiakov Základných umeleckých škôl a dôchodcov) bolo jej vo viacerých rolách priam luxusné sólistické obsadenie. Maďarský tenorista Boldizsár László stvárnil Turiddu aj Cania, do ktorých vložil svoj farebne bohatý, objemný a zároveň vo výške koncentrovaný dramatický materiál. Jeho devízou je „italianità“ timbru, ale aj schopnosť charakterizovať postavu a vzťahy výrazovými prostriedkami vokálnymi aj hereckými. Popredný český barytonista Martin Bárta (Alfio a Tonio) vlastní obsažný dramatický hlas, ktorý najmä v strednej polohe znie impozantne. Vcelku mu vychádzali aj okrajové horné tóny a až na priširoko nasadený záver prológu, jeho obe kreácie možno považovať za štýlovo a vokálno-esteticky autentické. Zo ženských protagonistiek veľmi príjemne prekvapila Janette Zsigová ako Nedda. Jej soprán sa rozvíja smerom k mladodramatickému odboru, má jadro, lesk vo výške a výrazovo plne zodpovedá parametrom veristickej hrdinky.

Problematickejšie bola obsadená rola Santuzzy, kde dosiaľ málo skúsená Anita Jirovská musela čeliť značným technickým problémom, aby udržala vokálnu líniu v prijateľnej intonačnej čistote a farebnej jednotnosti. Striedala miesta najmä v mezzosopránových hĺbkach pôsobiace okrúhlo s neraz plechovými a príliš rozvibrovanými výškami. Marián Lukáč ako Silvio napriek vyššej tessiture partu upútal jeho suverénnym vyspievaním a navyše prirodzeným herectvom. Anton Baculík (Peppe) by mal pracovať na tom, aby jeho tenor neznel naturálne a forsírovane. V menších postavách v Sedliackej cti sa museli dve mladé mezzosopranistky podeliť o temperamentnú Lolu (timbrovo príjemná, no technicky ešte nie celkom vyzretá Lenka Čermáková) a materinskú úlohu Lucie (Andrea Nemcová sa snažila popri bezproblémovom vokálnom výkone vložiť do nej aj kus charakteru).

Košická opera naštudovaním Sedliackej cti a Komediantov obohatila repertoár o divácky úspešný titul, ktorý za predpokladu kvalitného obsadenia (všetky postavy sú alternované) má šancu osloviť široké vrstvy publika.

Hodnotenie autora recenzie: 75%
***

Post skriptum na margo reprízy Belliniho Námesačnej. Napriek tomu, že sme premiéru recenzovali (tu), repríza v rámci prehliadky si vyžaduje niekoľko doplňujúcich viet. Týkajú sa vývoja inscenácie, najmä jej hudobnej a speváckej zložky (dirigoval Peter Valentovič), našťastie v pozitívnom zmysle. V júnovom predstavení stvárnila postavu Aminy mladá rakúska sopranistka Nicola Proksch (víťazka Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch roku 2010), ktorá upútala rovnako po stránke vokálno-technickej ako aj interpretačnej. Jej hlas je v každej polohe okrúhly, prechody medzi polohami sú plynulé, tón znie farebne vo výške, centrálnom registri aj hĺbke. Nicola Proksch zvláda virtuóznu koloratúru, bola absolútne presná v perlivých ozdobách, nemá problémy s tónmi v trojčiarkovej oktáve. Je to speváčka s veľkou perspektívou v belcantovom odbore, ale aj v partoch vyžadujúcich značný rozsah a koloratúrnu techniku.

Najmarkantnejší pokrok oproti premiére však zaznamenal Ondrej Šaling ako Elvino. Minimálne dve tretiny technických a interpretačných neduhov, ktoré som napadol v recenzii premiéry, sa mu podarilo odstrániť či aspoň zmierniť. Šalingov zvučný a kovový tenor síce nevyznáva primárne belcantovú estetiku, no výrazne sa mu podarilo zdokonaliť frázovanie, eliminovať nazálne barličky a glisandá v nasadzovaní výšok. Až na dve-tri miesta odstránil forsírovanie exponovanej polohy, na ktorej part Elvina v značnej miere stojí. Konštatujem veľkú radosť z technického napredovania tohto húževnatého umelca, ktorý má šancu popri charakterových úlohách postupne rásť aj v talianskom fachu.

Pietro A. S. Mascagni:
Sedliacka česť
Ruggero Leoncavallo:
Komedianti
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigent: Peter Valentovič (alt. Igor Dohovič)
Réžia: Michael Tarant
Scéna a kostýmy: Dana Hávová
Choreograf: Jiří Pokorný
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Orchester a zbor Štátneho divadla Košice
Premiéra 16. mája 2014 Štátne divadlo Košice
(napísané z reprízy 3.6.2014)

Sedliacka česť
Santuzza – Anita Jirovská (alt. Jolana Fogašová)
Turiddu – László Boldizsár (alt. Jaroslav Dvorský)
Alfio – Martin Bárta (alt. Zoltán Vongrey)
Lola – Lenka Čermáková (alt. Gabriela Hübnerová)
Lucia – Andrea Nemcová (alt. Erika Šporerová)

Komedianti
Canio – László Boldizsár (alt. Titusz Tóbisz)
Peppe – Anton Baculík (alt. Peter Malý)
Tonio –  Martin Bárta (alt. Zoltán Vongrey)
Nedda – Janette Zsigová (alt. Tatiana Paľovčíková)
Silvio – Marián Lukáč (alt. Marek Gurbaľ)

www.sdke.sk

Foto Joseph Marčinský