Sezona Slovenského národního divadla byla uzavřena Letním gala a finanční mini injekcí

Malé okno do nedávnej histórie

Sezóna 2020/2021 bola neštandardná všade vo svete. V Opere Slovenského národného divadla dvojnásobne. Za ekonomickú mizériu, v ktorej ju otvorila koncertom v druhej polovici septembra, ešte s bývalým (hoci dočasným) štatutárom i riaditeľom Opery, neniesli zodpovednosť len nekompetentné osoby vo funkciách. Ešte väčšmi tí, čo ich do nich inštalovali. Teda zriaďovateľ, zosobnený vtedajšou ministerkou kultúry Ľubicou Laššákovou. Od marcového ustanovenia novej vlády do konca roka 2020, keď sa po zdĺhavom čakaní na výberové konanie, oddialenom zmenenými smernicami pre jeho realizáciu, rozhodlo o novom vedení, ubehlo trištvrte roka. Nová ministerka kultúry Natália Milanová zjavnú dynamiku v procese normalizácie stavu rozhodne nevykázala.  

Napokon akceptovala výsledky konkurzu a do funkcie generálneho riaditeľa SND vymenovala od januára 2021 Mateja Drličku, ktorý predniesol najkompetentnejšiu víziu. Zároveň – a to je nezvyklé – mu určila sto dní na vypracovanie „ozdravného plánu“. Ten bol nevyhnutný, no vzhľadom na známe ekonomické pomery v divadle (neschopnosť vyplácať mzdy a chýbajúce prostriedky pre tvorbu), mohol byť podmienkou už v samotnom výberovom konaní. Keďže vo svete bežný štatút dezignovaného riaditeľa u nás nikdy neexistoval, žiaden z uchádzačov (okrem jedného, ktorým bol dočasný štatutár) nemal k detailom prístup.

Zablikalo svetielko na konci tunela?

Dnes sme už, našťastie, o krôčik ďalej. Matej Drlička so svojím tímom ministerkou požadovanú úlohu vykonali, údajne boli úspešní, no peniaze stále neprichádzali. S výnimkou cielenej dotácie na jedinú premiéru do konca aktuálneho kalendárneho roka. Až deň pred záverečným koncertom sezóny sa objavil na sociálnej sieti ministerky oznam, že 1,4 milióna eur je už na ceste. Je to suma, podľa neoficiálnych zdrojov, ktorá postačí na mzdy a odchodné. Umelecký riaditeľ Opery SND Dalibor Jenis údajne ukončí stály pracovný pomer niekoľkým sólistom a plánuje omladiť súbor. To sú kroky pochopiteľné. Zabetónovanie umelcov zmluvami na dobu neurčitú by malo byť minulosťou. Ďalšie chýbajúce prostriedky stále nie sú alokované z centrálneho zdroja na príslušný rezort kultúry. Z dôvodov finančne zatiaľ nekrytej sezóny 2021/2022, vedenie SND nie je ochotné usporiadať tlačovú konferenciu a oboznámiť verejnosť so svojimi krátko i strednodobými plánmi.

Letné gala SND odtajnilo úmysly a ukázalo nové tváre

V Bratislave sa nič utajiť nedá, steny divadla sú tradične priepustné. A hoci dramaturgický plán na nasledujúcu sezónu v daktorom z rozhovorov prezradil sám umelecký riaditeľ (mimochodom, zdá sa, že o všetkom podstatnom Dalibor Jenis rozhoduje sám, pretože ani raz nespomenul výkonného riaditeľa Lubora Cukra, nehovoriac o novom dramaturgovi), záverečný koncert sezóny ho už odhalil v plnej nahote. Z neho totiž, celkom cielene, zaznelo zopár ukážok.

Zdá sa však, že aspoň v sezóne 2021/2022 ostáva Opera SND zabarikádovaná v dramaturgických stereotypoch a diváckych istotách. Po kratučkej pauze sa do repertoáru vracia nová Verdiho La traviata (s talianskym inscenačným tímom) a od poslednej reprízy nekonečného života Lucie di Lammermoor od Gaetana Donizettiho ubehlo približne desaťročie. Čo je však ešte problematickejšie, jej zaradením si divadlo prakticky zablokovalo iné, u nás neuvedené Donizettiho tragické opery. Medzi dvoma talianskymi titulmi, ktorých zrod delí necelých 18 rokov (nepatrný čas vo vyše štyristoročnej histórii operného druhu!) a navyše s podobnými typmi hlasov v hlavných úlohách, je to zjavný dramaturgický faul. Tretím novým titulom sezóny bude Dvořákova opera Čert a Káča. Tú sme už aspoň dlhší čas nepočuli, hoci Rusalka mala premiéru vo februári 2020.  

Medzi otváracím a záverečným koncertom stihla Opera SND premiérovať len odloženú Verdiho Aidu (k reprízam už kvôli epidemiologickým opatreniam nedošlo) a keďže zamestnanci boli na stopercentnej prekážke v práci, čo bolo zrejme ekonomicky výhodnejšie, nedochádzalo  ani k živým streamom. Súbor sa vrátil na javisko a brány divadla sa do polovičnej kapacity miest  otvorili až v júni 2021. Reprízou Verdiho Rigoletta (s Daliborom Jenisom v titulnej úlohe a Štefanom Kocánom ako Sparafucilem) a Dvořákovej Rusalky. Trocha príliš opatrný reštart.

Pod voľnou oblohou, na námestí pred divadlom, opera lákala

Záverečné podujatie sezóny, nazvané Letné gala SND, zaplnilo čiastočne limitovanú kapacitu miest na sedenie (vstupenky boli zdarma, čo je veľkorysé gesto) a mnoho divákov ho sledovalo spoza zábran. Bol to chvályhodný čin, pri ktorom si symbolicky podali ruky divadelná sezóna so začínajúcim Kultúrnym letom. V krátkych a vecných prejavoch o tom hovorili Matej Drlička a primátor Bratislavy Matúš Vallo. Navyše, až na občas silnejší vietor na otvorenom námestí, prialo aj počasie. Kryté pódium poskytlo mesto, logisticky všetko klapalo. Technicky však, a na mysli mám kvalitu ozvučenia, už o poznanie menej. Pokiaľ mám informácie, nie z každého miesta bolo počuť rovnako. Žiaľ, práve na výborných novinárskych miestach, zvuk značne trpel.

Ak by sme chceli prívlastok „gala“ vziať doslovne, tak okrem zvukovo-technického vybavenia (zrejme je to aj nedostatkom skúsenosti, množstvom či rozmiestnením mikrofónov v orchestri, možno aj nedôslednými akustickými skúškami) isté výhrady možno vzniesť na margo dramaturgie. Nerátajúc tri divácky úspešné čísla venované baletnému ansámblu (Valčík z Prokofievovej Popolušky, Pekelný tanec z Dvořákovho Čerta a Káče a Meditácia z Massenetovej Thaïs), okrem Dvořákovej árie Kňažnej, znela iba taliančina. Azda podstatným motívom zvolenej dramaturgie boli ukážky z titulov, pripravovaných na budúcu sezónu. A paralelne snaha predstaviť zopár nových, či skôr staronových sólistov, s ktorými riaditeľ počíta už v budúcej sezóne.

Dalibor Jenis svojím prológom z Leoncavallových Komediantov položil latku kritérií azda až privysoko. Aj za mikrofónom znel jeho mäkký, svetlejší barytón technicky suverénne, farebne príťažlivo a vo výškach impozantne. Z tej istej opery predniesol áriu Cania s miernym tlakom na vysokú polohu Michal Lehotský. Asi najviac zvedavosti sa viazalo k duetu Edgarda a Enrica z Donizettiho Lucie do Lammermoor v podaní Ondreja Šalinga a Richarda Švedu. Obaja v Nemecku pôsobiaci slovenskí umelci (tenorista v malom Meiningene a barytonista v Düsseldorfe) sa v Bratislave objavovali veľmi zriedka a zrejme ich čakajú hlavné postavy v zmienenej opere. Žiaľ, akustika v nadväznosti na vietor, si zahrávala s orchestrom (nástrojové skupiny sa doslova zliepali), ale ani hlasy sólistov nevyzneli celkom vyrovnane. U oboch je však badateľný prechod na dramatickejší odbor, u Šalinga hlavne tmavšou farbou hĺbok. Frázovali však pomerne štýlovo.

V prehliadke hlasov absentoval mezzosoprán a bas, zatiaľ čo soprány mali prevahu. Dva lyrické materiály sa predstavili v duetách z Verdiho Traviaty (Andrea Vizvári a Tomáš Juhás) a Rigoletta (Mariana Sajko a Dalibor Jenis), pričom najmä Violette svedčí o niečo tmavší timbre. Popri Jenisovom dominantnom  Rigolettovi vyšla Mariane Sajko vrúcne prvá časť, no cabalettové finále 2. dejstva „Sì, vendetta, tremenda vendetta“ by unieslo aj objemnejší tón.

Tomášovi Juhásovi v populárnej „La donna è mobile“ z Rigoletta chýbalo viac vzletnej elegancie a temperamentu vo výraze. Adriana Kohútková v „Suicidio!“ z Ponchielliho La Giocondy opatrne vplávala do vyslovene dramatických vôd a Jolana Fogašová – ako jediná spievala áriu Kňažnej z Čerta a Káče z nôt – pripustila opäť nadmieru vibrata vo vyššej polohe. Prídavky. Ozaj vec vkusu dramaturgov (z webu sa dozvedáme, že koncert mal až troch!), no imitácia troch tenorov v Pucciniho „Nessun dorma“ (Lehotský, Šaling, Juhás) a obligátne Brindisi z Traviaty predsa len neprekypovali invenciou. Aj keď pod holým nebom sa dá zniesť všetko. Okrem dažďa.

Orchester Opery SND po celý večer dirigoval Martin Leginus. Vzhľadom na nie celkom regulárne akustické parametre by bolo nekorektné mu pripísať nevyvážený zvuk telesa. Kameňom úrazu však bola moderátorská dvojica, zložená z členov Činohry SND Daniela Fischera a Anežky Petrovej. Či iba reprodukovali predpísaný text, alebo ho stvorili, neboli ani vtipní (hoci sa Fischer o to neúspešne pokúšal), ani obsažní. Pripomienka jubilantov bola úctivá, no zmienka o umelcoch v posledných mesiacoch zosnulých, s ktorými sa verejnosť počas pandémie nemohla rozlúčiť, by tiež nebola na škodu.

Quo vadis, Opera SND?

Otázka, ktorú si verejnosť i odborná kritika kladie už niekoľko rokov. Stále ostáva otvorená. Tlačová konferencia k budúcej sezóne sa neuskutoční, hoci dramaturgický plán je už verejne známy. Prax však poúča, že miera zatajovania sa rovná presakovaniu neoficiálnych a neraz aj skreslených informácií. Určite bolo treba hovoriť o strednodobej vízii, o mimoriadne naliehavej otázke chýbajúceho šéfdirigenta (ktorý by mal byť súčasťou riadiaceho tímu, pokiaľ taký funguje), o systéme prevádzky, objeme repertoáru i o inom. Hoci aj v alternatívach. Žijeme v realite, kde plány „vyššou mocou“ vírusu nemusia vyjsť. To uzná každý. Takže lepšie je o nich vedieť.

Letné gala SND
26. júna 2021
Open air koncert na námestí pred divadlom

Orchester a sólistov opery SND
dirigoval Martin Leginus