Slovenská filharmonie odehrála díla klasiků pod taktovkou Petera Valentoviče

Peter Cyprich, 15.04.2021 9:19

Slovenská filharmonie se v pátek 9. dubna 2021 představila pod vedením Petera Valentoviče. Orchestr odehrál díla oblíbených autorů, které pravidelně uvádí na vynikající úrovni – klasiků Ludwiga van Beethovena a Josepha Haydna.

Slovenská filharmonie, Peter Valentovič (foto Alexander Trizuljak)

V predohre na úvod online koncertu znejú široké dynamické kontrasty a primeranú flexibilitu tempa. Kontrast a tenzia tvoria sugestívny obraz tragédie rímskeho generála. V tichšej, pokojnejšej hudbe, ktorá signalizuje prosbu manželky, je citeľný dojem prebiehajúcej konverzácie. Smrť hrdinu sa tak na záver javí ako prirodzenou odozvou na zjavné napätie v hudbe.

Úvodné tóny v podaní Slovenskej filharmónie boli nápadné a odvážne, predstavujú vojnový prvok príbehu. Vďaka Beethovenovej bohatej tvorbe textúr a jeho dramatickému využitiu dynamiky je predohra krátkym, ale intenzívnym zážitkom. Dirigent jemným akcentom protikladnej lyrickej témy zdôraznil jemnejšiu časť predohry, aby ju vzápätí naplno rozvil Coriolanovým hlasom.

Farbu predohre dodávali najmä sláčiky a orchester sa neobmedzoval v dynamicky hlasných pasážach. Dychové nástroje v orchestri miestami zaujali sólové pozície, keď ozdobovali hlavnú tému. Záver predohry je návratom k jej začiatku.

Kánon Beethovenovej iskrivej hudby pokračoval Druhou symfóniou. Valentovič viedol orchester partitúrou cez živelnosť, pružnú rytmiku a lyrického náboja. Druhá symfónia vždy tak trochu stojí v tieni známejších bratov, ale má v sebe rovnaký náboj ako Siedma symfónia a je rovnako skvelým materiálom na interpretáciu ako dirigentmi ospevovaná Tretia.

Beethovenove symfónie sú kumštom pre dirigentov, ktorí vedia klasickú hudbu vynikajúco analyzovať, čo o Valentovičovi určite platí. Môžeme si iba domyslieť, či sa pri prvej časti Druhej dirigent inšpiroval takým Brunom Walterom v jednom z tých dlhých a napätých crescendo partoch cez pomalšie časti či povedzme Gustavom Mahlerom vo výbuchu hudobného toku v ďalšej časti. Verme, že bude priestor, aby sa dirigent rozhovoril o svojom vzťahu k Beethovenovým symfóniám.

Ono spomínané zvýšené napätie sa teda neskôr úplne uvoľnilo a v podaní Slovenskej filharmónie počujeme okázalú hudbu s povzbudivým účinkom. Valentovič pohýňa orchester vhodné zvoleným upokojujúcim tempom. Prirodzene sa rozmotáva hudobný príbeh a poslucháč sa ponorí do dobre znejúceho zvuku súboru, ktorý je plný nápaditého frázovania a premyslenej artikulácie.

Vrchol koncertu teda nastal v Druhej symfónii, ktorú nemáme možnosť počuť s takou energiou, jasnosťou a nasadením.

Treťou skladbou koncertu bola šesťčasťová scénická hudba k inscenácii hry Le Distrait od Jeana Françoisa Regnarda, spolu s Moliérom jedného z najvýznamnejších tvorcov komédií tej doby. Haydn si za inšpirácie svojich diel nezriedka vyberal aj kuriózne témy, mohli by sme ho označiť za majstra hudby bizarných situácií a výjavov. Regnardovu hru o roztržitom protagonistovi Haydn zhudobnil do rakúskej grotesky odľahlého vidieka. Mohli by sme povedať, že Mozartov rustikálny hudobný humor mohol mať korene práve v skladbe ako Il distretto.

Prvú časť, pôvodne predohru, otvorila Slovenská filharmónia pôsobivým adagiom. V hudobnej línii sme sledovali viacnásobné kontrasty – jasný rozdiel v dynamike a v diminuende s napätím. Skrátka príbeh roztržitého muža, ktorý cez subito forte zrazu skríkne aha! S Valentovičovým vedením dostali všetky tieto epizódne príbehy vlastné charaktery. Dirigent ich zároveň dokázal prepojiť do sonátovej formy.

Premyslené vedenie a satirické prevedenie pokračovalo aj v ďalších častiach vtipného diela: deformované andante, menuetto vytvorené z nesúrodých tém, ktoré sa spoja, nevysvetliteľne zúrivé presto, adagio prerušené pochodovou kapelou a roľníckym tancom a finále, ktoré skončilo tak rýchlo, ako začalo.

Vtipné, obrazotvorné a majestátne. Je sympatické sledovať pokračujúcu spoluprácu Valentoviča so slovenskými orchestrami.