Slovenská mezzosopranistka Nina Hazuchová slaví devadesátiny

Pamätníčka a profesionálka
Medzi nami je už len málo pamätníkov veľkej sólistickej éry operného súboru Slovenského národného divadla medzi koncom päťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Pokiaľ ide o mezzosopránový odbor, v ňom postupne úspešne zakotvili mladé absolventky Vysokej školy múzických umení Ľuba Baricová, o čosi neskôr Yveta Czihalová-Funková. Najmä na menšie a charakterové úlohy mal vtedy súbor po ruke staršie sólistky Janku Gabčovú, Ditu Gabajovú, Martu Meierovú a Tatjanu Masarykovú. Najväčšia ťarcha však spočívala na pleciach dvoch speváčok, ktoré sa stali členkami súboru koncom štyridsiatych rokov, čiže na Oľge Hanákovej a Nine Hazuchovej.

Nina Hazuchová, rodená Nadeždina, študovala na bratislavskom konzervatóriu u Žuravlevovej (1943–1946) a celú svoju umeleckú dráhu venovala bratislavským operným priaznivcom, ktorým viac než štyri desaťročia sprostredkúvala krásne operné zážitky zo svojho spevu. Jej mezzosoprán mal čosi zo slovanskej vrúcnosti (veď jej korene boli v Rusku), čo potvrdila už vo svojom debute na javisku Slovenského národného divadla v úlohe Poliny z Pikovej dámy (1946). Rovnako blízka jej bola Oľga z Eugena Onegina, v ktorej ju postupne režírovali Jernek, Dombrovskij a Hájek medzi rokmi 1949 a 1969.

Pekná farba jej hlasu v nižšej polohe sa dvakrát (1952 a 1962) dobre uplatnila aj v Borodinovej Končakovne z Kniežaťa Igora. V Musorgského Borisovi Godunovovi zasa stvárnila až dve úlohy: Fiodora a Marinu Mníškovú (1952), v ktorej priam excelovala (spolu Dr. Pappom), vytvárajúc v takzvanom poľskom obraze (v Korzakovovej inštrumentácii) pekný kontrast s pochmúrnou a barbarsky krásnou Musorgského hudbou ostatných obrazov diela. V Prokofjevovom Príbehu ozajstného človeka ako Klaudija skvelým spôsobom zvládla ponášku na ľudovú pieseň Povedz šumný háj, povedz, povedz, prečo nešumíš? (1961). Rovnováhu speváckych a hereckých kvalít potvrdila aj ako Katarína v Šebalinovom Skrotení zlej ženy (1959).

V inscenácii Carmen z roku 1954, ktorá sa udržala na repertoári až do roku 1969, bola pomerne dlho jedinou a kultivovanou predstaviteľkou hlavnej úlohy, do ktorej potom neskôr Ľuba Baricová vniesla viac naturalistického poňatia. Bohatý bol speváčkin verdiovský repertoár zahŕňajúci prvoodborové, ako aj menšie úlohy. Z tých druhých nepochybne bola najvýznamnejšia Maddalena z Rigoletta (doštudovaná v roku 1958), ktorej nižšie položený part mimoriadne sedel a vo svetoznámom kvartete bola rovnocennou partnerkou tenoristu (Kucharský, potom Zahradníček) i sopranistky (Smyčková, Svobodová). V mimoriadne divácky úspešnej inscenácii Nabucca stvárňovala Fenenu (1966). Z veľkých postáv Verdiho opier kladiem vyššie jej Eboli vo skvelej Wasserbauerovej inscenácii (1956), ktorej áriu nahrala ešte rok pred premiérou opery v Slovenskom národnom divadle, a Amneris z Aidy (1959, ale spievala ju až v troch inscenáciách), kde výborne uplatnila svoje bezproblémové spievanie vo vysokej polohe. O poznanie menej som mal rád jej Azucenu z Trubadúra (1963 a 1974), pre ktorú bol jej hlas trocha príliš lyrický.

Aj v úlohách, ktoré celkom nevyhovovali jej naturelu, však vždy dokázala predviesť profesionálne zrelý výkon. Jej lyrickejšiemu hlasu, ktorý sa hravo pohyboval v celom rozsahu, dobre sedeli postavy z Rossiniho opier– Rosina z Barbiera zo Sevilly (1960), Isabella v Talianke v Alžíri (1965) a Ragonda z Grofa Oryho (1967), ale aj „nohavicové“ postavy Siebela z Fausta a Cherubina z Figarovej svadby (obe spievala v dvoch rôznych inscenáciách) a Niklausa z Hoffmannových poviedok (1963).

Nevyhýbala sa ani malým, respektive charakterovým úlohám, ktoré spievala najmä v umeleckých počiatkoch a na záver umeleckej dráhy (Marcelina z Barbiera, Grófka Ceprano a Giovanna z Rigoletta, Mercedes z Carmen, Flora z Traviaty, Larina z Onegina, Školnica z Krútňavy, Richtárka z Jej pastorkyne). V Predanej neveste začala v postave Ludmily (1953) a o tri desaťročia neskôr stvárnila Hátu. Síce k menším, no profilovým úlohám umelkyne patrila jej Suzuki (1955), ktorú dlho spievala bez alternácie a bola v nej naozaj súcitiacou družkou malej gejši Anny Martvoňovej. V ich čerešňovom duete ich hlasy výborne ladili.

Hazuchová sa zapísala do dejín vokálnej interpretácie na Slovensku aj ako vzácna koncertná speváčka. Popri slovenskej piesňovej tvorbe zostáva pamätná jej interpretácia Mahlerových Piesní o mŕtvych deťoch, Beethovenovej Deviatej a Frešovej kantáty Spev o žene. Hoci viackrát hosťovala v Opere 5. května, do zahraničia prenikla predovšetkým ako koncertná speváčka. Mnoho úspešných vystúpení absolvovala vtedy ešte aj v „našej“ Prahe. Tam sa okrem piesňových recitálov prezentovala aj pri interpretácii Vokálnej symfónie Vladimíra Sommera i v Mozartovom Requiem (1956). Koncertovala aj v Číne, Juhoslávii, Nemeckej demokratickej republike, vo viacerých mestách Talianska a v Egypte a v roku 1967 vo Viedni spievala Dvořákove Biblické písně.