SND Bratislava: Dorian Gray – portrét malovaný štětcem ženy

Dorian Gray – ženským štetcom maľovaný portrét

Každému prírastku do neveľmi hlbokého mešca pôvodných slovenských opier býva vždy a právom venovaná mimoriadna pozornosť. Ak sa poobhliadneme za ostatným polstoročím, striedajú sa v ňom fázy plodnejšie s mĺkvejšími. Keď koncom roka 1989 padli ideologické zábrany, na trh nemilosrdne vstúpila komerčnosť. A tá zasa nastavila bariéry iného druhu. Komponovať do šuplíka by bol priveľký luxus. A objednávky zo strany divadiel boli aj sú vzácnosťou.

Ak opomenieme žáner detskej opery so špecifickým cieľovým adresátom (dielka Milana Dubovského a Ladislava Kupkoviča), prípadne experimentálnu jednoaktovku (Martin Burlas), nové „ponovembrové“ celovečerné opusy vznikli dva. The Players od predčasne zosnulého Juraja Beneša (do Bratislavy sa dostali až po premiére v Kolíne nad Rýnom) a Dorian Gray od 38-ročnej skladateľky Ľubice Čekovskej, napísaný na objednávku vedenia Slovenského národného divadla z roku 2009 (generálnou riaditeľkou bola Silvia Hroncová). Zaujímavé, že ani jedna z nich nemá libreto v slovenskom jazyku.Vráťme sa však stručne k spomenutej polstoročnici. Dva piliere slovenskej opery, Krútňava a Svätopluk Eugena Suchoňa, ako aj Cikkerovo Vzkriesenie či Mister Scrooge, mali po úspešných premiérach. Prvá trojročnica, počas ktorej na doskách Opery Slovenského národného divadla uzrelo svetlo sveta päť (!) nových opier od rovnakého počtu skladateľov, bola ohraničená rokmi 1966 – 1969. Holoubkov Profesor Mamlock, Peter a Lucia od Miroslava Bázlika, Moyzesov Udatný kráľ, Biela nemoc od Tibora Andrašovana a Benešove Cisárove nové šaty priniesli paletu rôznych pohľadov, poetík i kvalít. Návratov na javisko sa však nedočkali. Ďalšími tvorivo živšími fázami boli roky 1973 – 1977 (uprostred nich sa narodila Ľubica Čekovská), naplnené prvým slovenským uvedením v Mníchove premiérovanej Cikkerovej Hry o láske a smrti, Frešovou detskou operou Martin a slnko, Urbancovou Paňou úsvitu a Dibákovým komorným Svietnikom. A napokon je to etapa rokov 1983 – 1987 s Cikkerovým Obliehaním Bystrice, Benešovou Hostinou, Frešovým Francoisom Villonom a Cikkerovou poslednou operou Zo života hmyzu. Na našu škodu, kritériom ich návratnosti nebola kvalita. Preto dramaturgickou selekciou prechádzali, popri nespochybniteľnom Suchoňovi a niektorých Cikkerových operách, skôr diela určené pre detskú populáciu.

Nie každý zdatný symfonický skladateľ má vlohy aj pre hudobné divadlo. Tento talent chýbal Alexandrovi Moyzesovi v Udatnom kráľovi, aj inak originálnemu Iľjovi Zelienkovi v Bátoryčke, uvedenej v Banskej Bystrici. Javiskový debut pomerne mladej, no v neopernom teréne už etablovanej Ľubice Čekovskej, bol očakávaný s neskrývaným napätím. A nielen preto, že išlo o prvú ženu v role opernej autorky. Zvedavosť znásoboval samotný výber predlohy, voľba kanadskej libretistky, tímu inscenátorov (anglický dirigent, nemecká režisérka a výtvarníčky) a americko-írskej alternácie hlavnej tenorovej postavy. Markantná presila zahraničných mien s „právom prvej noci“. Táto konštelácia si priam vynucovala silné argumenty. Logicky so sebou niesla podtextovú otázku, či nemáme ambície po toľkých rokoch odmlky vyprodukovať novinku aspoň s minimálnou prevahou domácich síl. Aj napriek tomu, že globalizovaný svet podsúva stieranie národných hodnôt.

Niektoré odpovede sa núkali automaticky. Ľubica Čekovská je rezidenčnou skladateľkou známeho nemeckého vydavateľstva Bärenreiter. Prostredníctvom neho si vybrala navrhnutú libretistku Kate Pullinger, ktorá pochopiteľne Wildov text transformovala do divadelnej podoby v autorovom jazyku. Tento fakt zaväzoval i Čekovskú (podľa vyjadrení v rozhovoroch bola angličtina aj jej prioritou) prispôsobiť kompozičný duktus špecifikám reči. S témou nesporne originál ladí, komunikáciu so slovenským publikom to však určite nezľahčuje. Úprimne povedané, či má autorka, respektíve jej vydavateľská inštitúcia, plány šíriť dielo medzi slovenskou kultúrnou verejnosťou, alebo prevládajú ambície uplatniť ju v zahraničí, nie je celkom známe. Každopádne, výborný slovenský preklad pútavého a wildovskej predlohe slúžiaceho Pullingerovej libreta (z pera Jany Kantorovej-Bálikovej) sa nachádza v bulletine. A číta sa vskutku ako príbeh plný napätia, ako priam hororová dráma s piatimi mŕtvymi, ale aj text s hlbokou náplňou filozoficko-estetickou. Komplexný výstup z javiskového predvedenia nemá šancu literárny predobraz (ani jeho verbálne do libreta transformovanú formu) dostihnúť.

Ľubica Čekovská je zatiaľ viac inštrumentálne než vokálne cítiacou umelkyňou. S orchestrom dokáže aj slovníkom vonkoncom nie hypermoderným, vyhýbajúcim sa prvoplánovým disonanciám a experimentovaniu so zvukom (paradoxne, tam kde sa o odvážnejšie konfigurácie pokúsila, pôsobila osviežujúco) reagovať na meniace sa situácie, vie variovať témy a narábať s farebným koloritom. Oveľa nápaditejšie a dramaticky vyhrotenejšie je prepojené druhé dejstvo s orchestrálnym intermezzom uvedeným tretím. Úvodných šesť obrazov trocha v temporytme splýva a chýbajú mu ostne kontrastu. Ak sa skladateľka v rôznych predpremiérových rozhovoroch priznala k obdivu raz k Janáčkovi, Suchoňovi, Cikkerovi či súčasnému Britovi Adèsovi, inde dokonca k Puccinimu, tak jej poetika sa podľa môjho názoru najväčšmi ponáša na brittenovskú. Či je to dané deklamačným princípom vedenia vokálnej línie, alebo zavádzajúcim prvkom je len angličtina, nedokážem vyjadriť jednoznačne. Od výpovedí povedzme Janáčka, delí Čekovskú deficit emocionálnosti, od Pucciniho schopnosť kreslenia svižného dramatického oblúka a skratkovitosti.

Pochopiteľne, Wildov Portrét Doriana Graya sám o sebe nie je ľahkou látkou pre opernú verziu. Inak by sme kultový román mali nie raz spracovaný. Preto treba kvitovať Čekovskej odvahu vo výbere a trpezlivosť v hľadaní tých „pravých nôt“. Zaujímavý nápad, ktorý podporil výsledný tvar, bolo využitie nahrávky chlapčenského zboru, interpretujúceho „hlasy obrazu“. Je to vlastne zvuková náplň prázdneho rámu, ktorá postupnou deformáciou anjelsky čistého tónu sleduje jeho starnutie. Fyzicky mladým ostáva len živý Dorian, vďaka paktu s nemefistovsky rafinovaným pokušiteľom Henrym. Od tohto momentu nastupuje téma dvojitosti: dobro verzus zlo, krása – škaredosť, vyššia spoločenská trieda – podsvetie. Pomedzi touto vrstvou sa vinie viac či menej imaginárna (v opere zjavne potlačená, no z predlohy zreteľná) niť náklonnosti vo vzťahoch medzi mužskými protagonistami.

Veľká zodpovednosť padá pri javiskovom „pôrode“ nového diela na realizačný tím. Môže mu prvý nádych výrazne uľahčiť, môže ho nechať zabojovať samého, ale aj uškodiť mu. Nemecká režisérka Nicola Raab so svojimi scénicko-kostýmovými spolupracovníčkami Anne Marie Legensteinovou a Alix Burgstallerovou prvú alternatívu nenaplnili. Nenabrali odvahu dokonca ani spracovať na tlačovke vyrieknuté posolstvo libretistky, že (parafrázujem) príbeh, v dnešnej dobe opantanej mladosťou a krásou, je univerzálny. Práve rozmer univerzálnosti mu režisérka zaprela tým, že ho striktne zasadila do konca viktoriánskej doby, do prostredia s vyhraneným koloritom fin de siècle, vrátane jeho dekadentnej konotácie. Pritom aj v tejto charakteristike mohla Raabovej koncepcia kotviť, musela by sa však odvážnejšie vyrovnať s háklivými témami. Takto uviazla v naratívnom temporytme, hroty drámy boli zahmlievané (nehovoriac o ošúchanej barličke v podobe plazivého dymu v druhom a sčasti treťom dejstve), chýbali momenty provokatívne (či už v scénach odohrávajúcich sa v ópiovom prístavnom bordeli, alebo odtabuizovanie vzťahov medzi rovnakým pohlavím) a výsledok pôsobil až príliš sterilne. Na točni postavená javisková konštrukcia, oblepená sivastými tapetami, síce poľahky menila prostredia, no ponuré svietenie len podčiarklo nedostatok kontrastov javiskovej výpovede. Zinscenovanie posledného obrazu, akéhosi symfonického epilógu, keď pani Leafová vchádza do prázdneho podkrovia vyvetrať, mohlo aspoň v poslednej chvíli vniesť namiesto nepresvedčivého lúča svetla dáke katarzné prekvapenie. Bezmocnosť réžie sa ozvala na viacerých miestach (odhalenie pod plášťom skrytého mladého tureckého chlapca a choreografia jeho výstupu), bola neočakávaným sklamaním, práca so svetlom neprinášala takmer žiadne protiklady.

S menom Christophera Warda som sa po prvýkrát stretol pred troma rokmi v Mníchove, kde s veľkým prehľadom zvládol ako jeden z dvoch dirigentov (nie alternujúcich, ale zároveň nasadených, keďže hrali dva orchestre – jeden v jame, druhý v zákulisí) komplikovanú partitúru Eötvösovej novinky Tragédia diabla. Oproti Eötvösovi je Čekovskej hudba menej prešpekulovaná a priamočiarejšia. Neznamená to vonkoncom, že jej poetika je lineárna, že neskrýva veľa zaujímavých riešení, že jej inštrumentácia a práca s témami nepodnecuje dirigenta k tvorivej fantázii. Toto všetko Christopher Ward využil a spracoval do skvelého výsledku. Bol to práve on, ktorý najvýraznejšou mierou podal Čekovskej debutu pomocnú ruku.

K dispozícii boli vo všetkých ôsmich postavách alternatívne obsadenia, pričom nad ostatnými rolami objemom partu dominuje titulný hrdina. Čekovská tenoristu vôbec nešetrila (na tlačovej besede sme sa dozvedeli, že aj v procese prípravy upravovala part), určila mu dlhé monológy a dialógy konverzačného charakteru, často vo vyššej strednej polohe. Nájsť predstaviteľa, ktorý by tak náročný part zvládol technicky a zároveň zodpovedal aj po fyzickej stránke, určite nebolo ľahké. A ani sa to celkom nepodarilo. Premiérový Američan Eric Fennell disponuje pomerne malým fondom, ktorého vyššia poloha je mierne stlačená. Problémom však bolo, že jeho dynamika má malú škálu odtieňov, čím aj výrazovo postavu sploštil. Alternujúci írsky tenorista Eamonn Mulhall vlastní rovnako lyrický materiál, zavše až chlapčensky znejúci, no vo výškach pôsobí uvoľnenejšie a tým aj dynamická amplitúda je plastickejšia. Ideálne by bolo, aj vzhľadom na orchestráciu, keby rolu interpretoval o niečo dramatickejší tenorista.

Pokušiteľom bez mefistovských čŕt je v opernom Dorianovi Grayovi postava Lorda Henryho. V stvárnení Pavla Remenára a Aleša Jenisa bola dôsledná v artikulácii a výraze, Jenis ju však obohatil aj krásnou farbou barytónu. Problematicky vyznel v oboch obsadeniach Basil. Martin Malachovský zápasí s nasadením a udržaním tónu v jednej výške, jeho rytmické cítenie je približné a hlas nemá farebný náboj. Ján Galla síce pôsobí unavenejšie a okrajové polohy spieva na doraz, no v konečnom dôsledku išlo o kvalitnejšiu alternatívu. Príjemne prekvapil František Ďuriač ako James Vane, hlas znel koncentrovane, farebne prirodzene, artikuloval zrozumiteľne. Ján Ďurčo sa zbytočne silil do dramatických tónov, pričom ak barytonistovi nie je rozumieť, niečo v technike zlyháva.

Ženské postavy sú menšie, výraznejší podiel má aj z dejového hľadiska kľúčová Sybil Vane. Katarína Juhásová-Štúrová aj Helena Becse-Szabó pôsobia v nej mladistvo a šarmantne. Prvá z nich by sa z vokálno-technického hľadiska mala sústrediť na elimináciu nadmerného vibrata, alternujúca predstaviteľka bola lyrickejšia a tónovo éterickejšia. Postava Bordelmamy je už z hľadiska réžie bezprofilová, takže ani kvalitné obsadenie Denisou Hamarovou a Denisou Šlepkovskou jej zástoj neobohatilo. Terézia Kružliaková s farebným mezzosopránom sa do roly Pani Leafovej musela trocha viac štylizovať, Jitka Sapara-Fischerová pôsobila vierohodnejšie. Postavu Alana Campbella stvárnil lyrickejšie Martin Gyimesi a výrazovo ostrejšie Róbert Remeselník. Premiérový večer prijalo publikum, posilnené aj účastníkmi festivalov Melos Étos a ISCM World New Music Days, pozitívne. Ovácie postojačky sa však výnimočne nekonali.


***
Poznámka pod čiarou:
Predať druhý večer svetovej premiéry slovenskej opery zahraničnej turistickej agentúre so zjavne nezorientovaným publikom a zabrániť jeho návštevu slovenskému divákovi je fakt, ktorý by nemal ostať bez povšimnutia. Navyše, servilný príhovor hudobného riaditeľa divadla a čítanie obsahu opery v nemčine (hoci v bulletine je táto verzia publikovaná) už hraničí so stratou cti. Ak bola druhá premiéra organizovaným predstavením pre výletníkov spoza hraníc, mal byť tento fakt vopred zreteľne vyznačený na plagáte či na internete. Odhliadnuc od toho, prednostné právo zhliadnuť novinku by malo mať slovenské publikum. Nielen z Bratislavy. Slovenské národné divadlo patrí celej republike. Aspoň tak dáko to v zriaďovateľskej listine čítam.

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Ľubica Čekovská:
Dorian Gray
Hudobné naštudovanie: Christopher Ward
Dirigent: Christopher Ward (alt. Peter Valentovič)
Réžia: Nicola Raab
Scéna a kostýmy: Anne Marie Legenstein, Alix Burgstaller
Orchester Opery SND
Premiéry 8. a 9. novembra 2013 historická budova SND Bratislava

Sibyl Vane – Katarína Juhásová-Štúrová / Helena Becse-Szabó
Pani Leafová – Terézia Kružliaková / Jitka Sapara-Fischerová
Bordelmama – Denisa Hamarová / Denisa Šlepkovská
Dorian – Eric Fennell / Eamonn Mulhall
Alan Campbell – Martin Gyimesi / Róbert Remeselník
James Vane – František Ďuriač / Ján Ďurčo
Basil – Martin Malachovský / Ján Galla
Lord Henry – Pavol Remenár / Aleš Jenis

www.snd.sk

Foto Jozef Barinka

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Čekovská: Dorian Gray (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="79828" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 votes
Ohodnoťte článek
2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments