SND Bratislava: premiéra Pikové dámy

Moderná, nie módna, ale zraniteľná Piková dáma 

Bodku za prvou sezónou, ktorú si naplánovalo a zrealizovalo vedenie Opery Slovenského národného divadla nastúpivšie v lete 2012 (predchádzajúca sezóna bola väčšmi dedičstvom), dala Piková dáma Piotra Iľjiča Čajkovského. Piaty premiérový titul v sezóne potvrdil, že dramaturgické ambície boli reálne a poctivo sa naplnili. Šiesta Piková dáma v histórii inštitúcie sa vracia po štvrťstoročí. Dosť dlhá odmlka, aby oslovila novú divácku generáciu, aby predlohu prečítala optikou o dva a pol desaťročie mladšou.

Či sa to podarilo z oboch aspektov, vyhodnotí čas. Pre mladšiu zložku publika však odporúčam navštíviť priamo divadelné predstavenie a nenechať sa odradiť stupídne recesistickou upútavkou (skôr „odpútavkou“), zrealizovanou v populárnom Fun rádiu. Tadiaľto cesta sotva vedie. Azda až tak biedne na tom nie sme a dokážeme nájsť štandardné marketingové páky na priblíženie operného druhu novým záujemcom.

Na javisku bratislavského „nového“ divadla vznikla inscenácia stavaná na nie až tak častom konsenze celého realizačného tímu. Koncepcia tvorcov optického obrazu je inšpirovaná primárne hudobnou podstatou, nič cudzorodé do nej nevnáša a umne sa s ňou prelína. Naopak, Čajkovského partitúra sa neprieči nekonvenčnej kresbe javiskových situácií, ktoré nie sú zasadené do predpísaných historických reálií. Ako však ukázali výstupy z dvoch rozlične obsadených premiér, čerstvá Piková dáma je aj ľahko zraniteľná. Málokedy sa stáva, že všetko, čo v istej spevácko-hereckej konštelácii do seba dokonale zapadá, v inej jednoducho nefunguje. Alebo – jeden falošný herecký detail, neprimerané gesto – a vypointovaná situácia minie cieľ. Boli sme teda svedkami dvoch premiér jednej inscenácie s dvoma odlišnými tvárami.Režisér Marián Chudovský nie je žiadnym lámačom rekordov v stavaní predlôh na hlavu, ani vyznávačom povrchných aranžmánov. Na Slovensku nerežíroval pomerne dlho (čo napokon, žiaľ, platí aj pre niektorých iných domácich režisérov), takže jeho presun z kresla generálneho riaditeľa za režisérsky pult bol nielen svojím spôsobom rizikový, ale hlavne napäto očakávaný. O to väčšmi, že ostatná bratislavská inscenácia (Verdi: Dvaja Foscariovci) nepatrila k najvydarenejším a v repertoári prežívajú len jeho staršie práce.

Marián Chudovský vo všetkých predpremiérových výstupoch neúnavne skloňoval výraz „fantazmagória“. Tá bola ideovým kľúčom koncepcie, lebo ústredným motívom sú skutočne isté patologické procesy v hlave Hermanna. Našťastie táto línia výkladu, rovina posadnutosti peniazmi a túžba zmocniť sa ich prostriedkami zrodenými mimo triezvej mysle (aktualizačná paralela s dneškom, keď výška konta býva výťahom do spoločenského postupu), sa vinula príbehom bez vonkajškového preexponovania. Zhubný mamon bol potrestaný samovražednou guľkou a jeho reprezentant dokonca v záverečnej scéne v náznaku „vykúpený“. Po presnom výstrele sa z hráčskeho stola zosúva do Grófkinho invalidného vozíka, teda na miesto spúšťacieho mechanizmu tragédie. Kruh sa uzatvára. Podstavec s mŕtvolou sa dvíha, nie je to však cesta do neba. Len jej smer. Napokon, gamblerstvo je diagnóza a samovražda konečnou bodkou za sériou osobných zlyhaní a zničených životov.

Marián Chudovský so svojím tímom vedome narábal neiluzívnym inštrumentáriom, predsa však sa dianie občas spontánne vnáralo do vlniek romanticko-realistických. Tie tam vlial prúd priamo z Čajkovského emotívnej a vášňami nabitej hudby. Násilne ich ignorovať, len kvôli nenarušenej pečati antiilúzie, by bolo kontraproduktívne. Marián Chudovský, scénograf Jaroslav Valek a kostýmový výtvarník Peter Čanecký sa cielene vyhýbali akýmkoľvek ilustratívnym detailom. Z dekorácií dobu a miesto zasadenia deja určiť nemožno, iba kostýmy a isté masové výjavy (bujarý obraz maškarného plesu s bakchanáliami v druhom dejstve a príchod totálnej karikatúry cárovnej, predstavovanej preoblečeným zboristom) napovedá, že sa nenachádzame v dobe Kataríny II. Skôr kdesi v dekadentnom úpadku ruskej šľachty a na prahu konca ruského cárizmu.Vizuál bratislavskej Pikovej dámy je stavaný na troch pilieroch. Plastových scénografických materiáloch, svetelno-farebnej imaginácii a psychológii postáv. Zrkadliace polopriehľadné plexisklá, lamely a podobné visiace dekorácie nekonkretizujú dejisko, ale evokujú situácie. Sú pohyblivé, stáčajú sa, dvíhajú, vlnia, majú zrkadlový efekt a rozmanitým osvietením navádzajú silnú atmosféru. Zavše miznú a otvárajú svetlý, holý, uzavretý horizont. Podobne práca s farbami a tieňmi je využitá k nenásilnému dynamizovaniu diania a reflexie kolísajúcich nálad. Chudovského réžia má cit pre masové výjavy, pre široko koncipované plátna, no nemenej účinne vie roztvorený horizont razom (obojstranné posuvné panely v čiernej alebo červenej farbe) zúžiť na komorný výsek. Pre intenzívnejšie psychologické prieniky do postáv. V týchto výjavoch nič nerozptyľuje, pokiaľ je výhľad otvorený, zadné aranžmány „skamenejú“. Za predpokladu, že účinkujúci dodržia režisérke pokyny, všetko funguje.