SND Bratislava: premiéra Pikové dámy

Moderná, nie módna, ale zraniteľná Piková dáma 

Bodku za prvou sezónou, ktorú si naplánovalo a zrealizovalo vedenie Opery Slovenského národného divadla nastúpivšie v lete 2012 (predchádzajúca sezóna bola väčšmi dedičstvom), dala Piková dáma Piotra Iľjiča Čajkovského. Piaty premiérový titul v sezóne potvrdil, že dramaturgické ambície boli reálne a poctivo sa naplnili. Šiesta Piková dáma v histórii inštitúcie sa vracia po štvrťstoročí. Dosť dlhá odmlka, aby oslovila novú divácku generáciu, aby predlohu prečítala optikou o dva a pol desaťročie mladšou.

Či sa to podarilo z oboch aspektov, vyhodnotí čas. Pre mladšiu zložku publika však odporúčam navštíviť priamo divadelné predstavenie a nenechať sa odradiť stupídne recesistickou upútavkou (skôr „odpútavkou“), zrealizovanou v populárnom Fun rádiu. Tadiaľto cesta sotva vedie. Azda až tak biedne na tom nie sme a dokážeme nájsť štandardné marketingové páky na priblíženie operného druhu novým záujemcom.

Na javisku bratislavského „nového“ divadla vznikla inscenácia stavaná na nie až tak častom konsenze celého realizačného tímu. Koncepcia tvorcov optického obrazu je inšpirovaná primárne hudobnou podstatou, nič cudzorodé do nej nevnáša a umne sa s ňou prelína. Naopak, Čajkovského partitúra sa neprieči nekonvenčnej kresbe javiskových situácií, ktoré nie sú zasadené do predpísaných historických reálií. Ako však ukázali výstupy z dvoch rozlične obsadených premiér, čerstvá Piková dáma je aj ľahko zraniteľná. Málokedy sa stáva, že všetko, čo v istej spevácko-hereckej konštelácii do seba dokonale zapadá, v inej jednoducho nefunguje. Alebo – jeden falošný herecký detail, neprimerané gesto – a vypointovaná situácia minie cieľ. Boli sme teda svedkami dvoch premiér jednej inscenácie s dvoma odlišnými tvárami.Režisér Marián Chudovský nie je žiadnym lámačom rekordov v stavaní predlôh na hlavu, ani vyznávačom povrchných aranžmánov. Na Slovensku nerežíroval pomerne dlho (čo napokon, žiaľ, platí aj pre niektorých iných domácich režisérov), takže jeho presun z kresla generálneho riaditeľa za režisérsky pult bol nielen svojím spôsobom rizikový, ale hlavne napäto očakávaný. O to väčšmi, že ostatná bratislavská inscenácia (Verdi: Dvaja Foscariovci) nepatrila k najvydarenejším a v repertoári prežívajú len jeho staršie práce.

Marián Chudovský vo všetkých predpremiérových výstupoch neúnavne skloňoval výraz „fantazmagória“. Tá bola ideovým kľúčom koncepcie, lebo ústredným motívom sú skutočne isté patologické procesy v hlave Hermanna. Našťastie táto línia výkladu, rovina posadnutosti peniazmi a túžba zmocniť sa ich prostriedkami zrodenými mimo triezvej mysle (aktualizačná paralela s dneškom, keď výška konta býva výťahom do spoločenského postupu), sa vinula príbehom bez vonkajškového preexponovania. Zhubný mamon bol potrestaný samovražednou guľkou a jeho reprezentant dokonca v záverečnej scéne v náznaku „vykúpený“. Po presnom výstrele sa z hráčskeho stola zosúva do Grófkinho invalidného vozíka, teda na miesto spúšťacieho mechanizmu tragédie. Kruh sa uzatvára. Podstavec s mŕtvolou sa dvíha, nie je to však cesta do neba. Len jej smer. Napokon, gamblerstvo je diagnóza a samovražda konečnou bodkou za sériou osobných zlyhaní a zničených životov.

Marián Chudovský so svojím tímom vedome narábal neiluzívnym inštrumentáriom, predsa však sa dianie občas spontánne vnáralo do vlniek romanticko-realistických. Tie tam vlial prúd priamo z Čajkovského emotívnej a vášňami nabitej hudby. Násilne ich ignorovať, len kvôli nenarušenej pečati antiilúzie, by bolo kontraproduktívne. Marián Chudovský, scénograf Jaroslav Valek a kostýmový výtvarník Peter Čanecký sa cielene vyhýbali akýmkoľvek ilustratívnym detailom. Z dekorácií dobu a miesto zasadenia deja určiť nemožno, iba kostýmy a isté masové výjavy (bujarý obraz maškarného plesu s bakchanáliami v druhom dejstve a príchod totálnej karikatúry cárovnej, predstavovanej preoblečeným zboristom) napovedá, že sa nenachádzame v dobe Kataríny II. Skôr kdesi v dekadentnom úpadku ruskej šľachty a na prahu konca ruského cárizmu.Vizuál bratislavskej Pikovej dámy je stavaný na troch pilieroch. Plastových scénografických materiáloch, svetelno-farebnej imaginácii a psychológii postáv. Zrkadliace polopriehľadné plexisklá, lamely a podobné visiace dekorácie nekonkretizujú dejisko, ale evokujú situácie. Sú pohyblivé, stáčajú sa, dvíhajú, vlnia, majú zrkadlový efekt a rozmanitým osvietením navádzajú silnú atmosféru. Zavše miznú a otvárajú svetlý, holý, uzavretý horizont. Podobne práca s farbami a tieňmi je využitá k nenásilnému dynamizovaniu diania a reflexie kolísajúcich nálad. Chudovského réžia má cit pre masové výjavy, pre široko koncipované plátna, no nemenej účinne vie roztvorený horizont razom (obojstranné posuvné panely v čiernej alebo červenej farbe) zúžiť na komorný výsek. Pre intenzívnejšie psychologické prieniky do postáv. V týchto výjavoch nič nerozptyľuje, pokiaľ je výhľad otvorený, zadné aranžmány „skamenejú“. Za predpokladu, že účinkujúci dodržia režisérke pokyny, všetko funguje.

Prvým silným a dramaticky nabitým obrazom je druhá scéna druhého dejstva – scéna a smrť Grófky. S prenikavou účinnosťou sa vydarila na piatkovej premiére, keď v hereckých a gestických detailoch oboch aktérov (Grófka a Hermann) sa podarilo roztvoriť momentálne duševné vypätie a v zvnútornenej expresívnosti vygradovať Grófkinu zástavu srdca. Osudné karty jej padajú na tvár, na ústa, ktoré by možno o pár sekúnd ich tajomstvo vyzradili. Je to zároveň asi na herecký detail najkrehkejší výjav, keďže v druhom obsadení, pri gestickej približnosti, stratil veľa z prenikavého účinku.Zaujímavo je využitá tieňohra. V prekvapujúco riešenom kasárenskom obraze (na prični ležiaci zakrytí vojaci) sa na horizonte zjavujú pochodujúce siluety, akoby Hermannova vidina pohrebu Grófky. Prezradenie troch karát ilustruje dymiaci invalidný vozík a z diaľky sa ozývajúci amplifikovaný Grófkin hlas. Tieňohra vytvára novú funkčnú vrstvu, raz zobrazujúcu vízie, inokedy (v Nevskej scéne) dojem vlniacej sa rieky. Líza do nej neskáče realisticky, ale „nasadne“ na panel s pováľaným nábytkom, ktorý ju vtiahne do javiskového prepadliska. Opísať by sa dali aj ďalšie pozoruhodné inscenačné stupne (počnúc milo pôsobiacim, červeno odetým detským zborom a jeho vojenskou akciou v úvodnom obraze a končiac bujarou, v aktivite zboru diferencovanou scénou v herni), každý z nich je totiž režijne premyslený a v priaznivej konštelácii obsadenia aj dôsledne naplnený.

Hudobné naštudovanie je osobným triumfom Rastislava Štúra. Ten prišiel v pravý čas, lebo premiérových príležitostí hlavný dirigent Opery Slovenského národného divadla nemá nadbytok a tú predchádzajúcu (Barbier zo Sevilly) premárnil. Čajkovskij je však jeho svet. Má ho prelúskaného v symfonickej literatúre a na opernej pôde mu nikdy nechýba cit pre vedenie ľudského hlasu. Jeho orchester znel plno, farebne, v emotívne nadýchnutých oblúkoch, ale aj s rafinovanou kresbou výrazových a dynamických detailov. Štúr bol na pulze dramatického napätia, cítil jeho frekvenciu, jeho zvoľnenia i zrýchlenia. Kreslil situácie, dýchal nielen so spevákmi, ale aj s hereckými akciami. Ak raz či dvakrát budil dojem, že prekrýva sólistov, nebolo to jeho vinou. Čajkovského orchester má symfonické parametre a záleží len na výbave spevákov, či objemom a priebojnosťou hlasu sa dokážu s partitúrou vyrovnať. Keby sa v Opere Slovenského národného divadla zaviedol blokový systém s jedným detailne vypracovaným obsadením (tak je to v drvivej väčšine fungujúcich divadiel) a ďalšie by nastúpilo až po čase, dalo sa vyhnúť kolísavej kvalite prvých večerov.Zvláštnu pozornosť si vyžadujú zborové scény, ktorými Pavol Procházka dokázal, že naše teleso má neustále stúpajúcu úroveň, má farebné a dynamické spektrum a dokáže sa aj herecky plnohodnotne začleniť do režijnej koncepcie. Jeho výstupy patrili k najsilnejším momentom oboch premiér. Výborne mu v prvom obraze „sekundoval“ aj detský zbor Pressburg Singers, pripravený zbormajsterkou Jankou Rychlou.

Rozhodujúcou postavou opery nie je tá, ktorá je v titule, ale Hermann. Je to jeho psychologická dráma, obraz jeho duševných poryvov, bludov, posadnutosti. Grófka (Piková dáma) sa dá „kamuflovať“ minucióznym výrazom, no Hermann stroskotá, pokiaľ nevlastní technicky zdatný a v každej polohe objemný dramatický tenor. Bratislavská piatková premiéra však mala Grófku, ktorá part vokálne neoklamala a plnohodnotne vyspievala každý jeho tón. Krásny hlboký alt Jitky Sapara-Fischerovej znel impozantne, ale aj v širokej dynamickej a výrazovej škále. Zaujímavý bol aj javiskový návrat Magdalény Blahušiakovej. Áriu zaspievala komornejšie, ale temné hĺbky jej nechýbali. Scéna smrti však herecky, na rozdiel od prvého obsadenia, vôbec nevyšla.Miroslav Dvorský pristúpil k Hermannovi s veľkým rešpektom a obozretnosťou. V prvom dejstve neplytval silami a v závere prvého obrazu obetoval dokonca prieraznosť tónu cez orchester, aby bol schopný kreáciu v plnej účinnosti vygradovať. Pravda, Dvorský nie je hrdinný tenor typu Atlantova či až barytónovo pôsobiaceho Galuzina, no pre part Hermanna má potrebný objem, pevnosť a znelosť stredov i hĺbok a koncentrovanú špičku. Sklamaním bol Hermann Michala Lehotského. Nepresvedčil typovo ani vokálne. Predovšetkým, pozíciu dramatického tenora môže obhájiť len na menších javiskách. V priestore Novej budovy Slovenského národného divadla mu chýbala kompaktnosť strednej polohy a jej deklamačná plastickosť. Výšky zasa pôsobili odtrhnuto a občas aj stlačene. Fakt, že obaja tenoristi nie sú „slovanské“ typy hlasov, ale vokálno-esteticky orientované talianskym smerom, v princípe nie je na ujmu štýlu. Lehotského portamentá však pôsobili nenáležite.

Postava Tomského je Sergejovi Tolstovovi priam šitá na mieru. Jeho tmavý barytón znel tento raz plnohodnotne aj vo vysokej polohe, rolu mal výrazovo do detailov premyslenú a bol natoľko uvoľnený, že „pastiersku hru“ aj s vtipným nadsadením zahral. O dokonalej ruštine je vari zbytočné hovoriť. Obsadenie Jána Ďurča sa ukázalo ako vyslovený omyl. Jeho hlasu chýba jadro a farba, vibrato je také veľké, že budí pocit intonačného vákua. Výkon Jeleckého (Pavol Remenár) je nehodnotiteľný, keďže podľa vložky v bulletine spieval v indispozícii, aby umožnil premiéru. Zvláštne je akurát to, že sa tak stalo pri trojnásobnej alternácii tejto úlohy. Daniel Čapkovič nastúpil až v nedeľnej premiére a napriek tomu, že part vyspieval, neupútal lyrickou eleganciou či noblesnou frázou, ktorú si neľahká ária Jeleckého nárokuje.

Adriana Kohútková sa s Lízou popasovala vďaka nezlyhávajúcej technike a hoci charakter roly je na hrane jej dramatického potenciálu, prenikavé výšky tvorili doménu jej spoľahlivého výkonu. V hlbšej polohe však tón niekedy znel trocha matnejšie. V herectve išla viac cestou osobného klišé. Menej afektu vniesla do postavy hosťujúca lotyšská sopranistka Liene Kinča. Je to dramatickejší materiál vyslovene slovanského razenia, má spoľahlivú techniku, farebný stred a hoci u nej boli najvyššie tóny trocha „na hrane“, celkovému dojmu to neublížilo. Vrúcne sfarbený mezzosoprán vložila do postavy Poliny Terézia Kružliaková, o čosi menej farby a plastickosti vniesla do partu Michaela Šebestová. Z menších rolí spomeniem luxusne obsadeného Surina Gustávom Beláčkom, charakterotvornú Denisu Šlepkovskú ako Guvernantku, výrazného Ivana Ožváta v réžiou zväčšenej epizóde Ceremoniára, alebo z mladších Máriu Rychlovú (Prilepa) a Katarínu Flórovú (Máša).

Piotr Iľjič Čajkovskij:
Piková dáma
Dirigent: Rastislav Štúr (alt. Pavol Tužinský)
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Réžia: Marián Chudovský
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a sbor Slovenského národného divadla Bratislava
Pressburg Singers
Premiéry 23. a 25. mája 2014 Nová budova SND Bratislava

Hermann – Miroslav Dvorský / Michal Lehotský
Gróf Tomskij (Zlatogor) – Sergej Tolstov / Ján Ďurčo (alt. Jakub Kettner)
Knieža Jeleckij – Pavol Remenár / Daniel Čapkovič (alt. Dalibor Jenis)
Čekalinskij – Jozef Kundlák (alt. Ľudovít Ludha)
Surin – Martin Malachovský / Gustáv Beláček
Čaplickij – Martin Gyimesi / Ján Babjak
Narumov – František Ďuriač / Juraj Peter
Ceremoniár – Ivan Ožvát / Igor Pasek
Grófka – Jitka Sapara-Fischerová / Magdaléna Blahušiaková
Líza – Adriana Kohútková / Liene Kinca (alt. Iveta Matyášová)
Polina (Milovzor) – Terézia Kružliaková / Michaela Šebestová
Guvernantka – Alena Kropáčková / Denisa Šlepkovská
Máša – Katarína Polakovičová / Katarína Flórová
Prilepa – Miriam Garajová / Mária Rychlová

www.snd.sk

Foto Jozef Barinka