SND Bratislava: Pucciniho Triptych poprvé celý

Triptych pokope so samoúčelnou zmenou poradia

Triptych dramaturgickými zmyslami činoherca
„Konečne kompletný Triptych,“ píše sa v divadelnom časopise Portál. Povzdych je namieste, veď trojicu jednodejstvových Pucciniho opier sme na Slovensku počas jedného večera ešte nezažili. Trikrát ostali na scéne Opery Slovenského národného divadla iba dvojičky, Plášť v spojení s Giannim Schicchim, raz mu pridelili Schönbergovo Očakávanie (to bolo naposledy, roku 2002), akurát Sestru Angeliku sme v bratislavskej historickej budove vítali v len podaní hosťujúcich súborov. Štátne divadlo Košice s ňou a Ferenczyho Nevšednou humoreskou pricestovalo roku 1970, o dvadsať rokov neskôr ju uviedla prechodne existujúca Komorná opera s Poulencovým Ľudským hlasom a napokon Štátna opera Banská Bystrica roku 2008 zavítala v kombinácii s Leoncavallovými Cigánmi. Čiže ani Sestra Angelika nie je v slovenskej metropole až takou neznámou.

Naskytla sa šanca ponúknuť konečne Triptych kompletne, tak ako ho naprojektoval skladateľ. A predsa sa tak celkom nestalo. Zazneli síce všetky tri opery, no prvé dve v opačnom poradí. Ak niekto cíti, že sto rokov fungujúce spojenie treba napraviť, mal by predložiť natoľko silné argumenty, aby zámer neostal v rovine velikášskej a žiaľ (už aj u nás) módnej ambícii režisérov povyšovať sa nad tvorcov diel. Z tlačovej besedy, ale aj z matiné pred premiérou, viac-menej preniklo, že autorom myšlienky otvoriť večer nie Plášťom, ale Sestrou Angelikou, bol režisér Roman Polák. Dirigent, dramaturg a vedenie divadla mu svojvoľný krok nielenže nevetovali, ale stotožnili sa s tvrdením, že bratislavská verzia napomôže k dramatickej kulminácii. Keďže odborne vysoko hodnotný rozbor Triptychu v bulletine z pera Jaroslava Blahu, popri zachovávaní originálneho poradia (v ňom sa aj partitúry rodili), tiež zdôvodňuje postavenie Sestry Angeliky uprostred, tvoriac „akési intermezzo medzi drsnou drámou a buffou“, nie je celkom jasné, či s dramaturgickou zámenou sa počítalo od začiatku. Názor inscenátorov (opäť sa potvrdila hegemónia režisérov a submisívny postoj „tých ostatných“) chcel presvedčiť, že „veľmi dobre vystupňovaná gradácia“ (Roman Polák na tlačovej besede) sa dá dosiahnuť umiestnením Plášťa do stredu. Výsledok na javisku však potvrdil, že bratislavská verzia nepriniesla žiaden bonus. Práve naopak, keďže vizuálna atmosféra a režijná prepracovanosť Plášťa ostala najmenej presvedčivá, dráma kulminovala smrťou Angeliky. A radosť z hry, v úplne inej podobe, sa obnovila v Giannim Schicchim.

Pokiaľ ide o zaradenie Triptychu do dramaturgického plánu Opery Slovenského národného divadla, nemožno voči nemu namietať. Osobne považujem Gianniho Schicchiho za jeden z najväčších skvostov naprieč celou a nielen talianskou opernou literatúrou. Avšak s faktom, že v pomere talianskej opery spred Verdiho a po ňom ťahá za neporovnateľne kratší koniec predverdiovská belcantová opera, by sa už polemizovať dalo a malo. Puccinim je repertoár vždy dostatočne nasýtený (aktuálne sa hrá Bohéma a Turandot, v budúcej sezóne opäť pribudne Tosca), no Rossiniho, Belliniho či Donizettiho by sme hľadali márne (samozrejme, s výnimkou Barbiera zo Sevilly, aktuálne jednej z najmizernejších inscenácií v repertoári). A to už považujem za koncepčný problém. No a keď už sme pri kritike, tak rébusom je pre mňa bulletinová tabuľka, uvádzajúca Pucciniho na doskách Opery Slovenského národného divadla.

Možno, keby pod ňou bola výzva čitateľom, aby za odmenu (napríklad voľné vstupenky) odhalili a doplnili chýbajúce údaje, znížil by sa počet neobsadených sedadiel. Veď posledná Bohéma (2014) je ešte živá, od Manon Lescaut (2012) až tak veľa vody Dunajom nepretieklo a napokon zabudnúť by sa nemalo ani na koncertné uvedenie Víl z roku 2011. V súpise ich jednoducho nenájdeme! A už len posledná poznámočka. Bolo by dôslednejšie, keby na webe divadla a v prílohách k bulletinu boli osoby a obsadenia uvedené v poradí, v akom sa inscenácia hrá v Bratislave.

Temné drámy na bielom pozadí
Poďme teda podľa polákovského poradia. Režisér pracoval v tíme so scénografom Pavlom Borákom a kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým. Ako pozitívum vnímam, že inscenátori nechceli vnucovať konkrétny čas a priestor. Z tohto hľadiska bol posun do doby neurčitej (s kostýmovou inšpiráciou tridsiatych rokov) uľahčujúci a odbúravajúci výtvarné limity. Zároveň aj veľmi jednoduchá, s troma bielymi posuvnými stenami na horizonte nenákladná scéna, bola nekomplikovaná z hľadiska manipulácie. Režisér deklaroval tri spojovníky medzi jednotlivými dielami: smrť, dieťa a kvety. Prvý z nich vyplýva z predlohy, hoci v každom z diel sa vynára v inom kontexte. Ďalšie dve sú skôr – najmä v spôsobe ich zasadenia do javiskového diania – pokusom o pridanú hodnotu. Ostalo ozaj len pri pokuse.

Dominantnosť bielej farby verzus dva tmavé príbehy predsa len položili isté otázniky. Čisto ženská opera Sestra Angelika je situovaná medzi múry kláštora, kde sa práve v daný večer odohráva jeden zo vzácnych úkazov, keď na fontánu dopadne slnečný lúč. V Polákovom poňatí účinok tohto kľúčového mysteriózneho fenoménu, o ktorom jedna z mníšok spieva, slabne. Prienik slnka do bieleho prostredia, aj pri snahe variovať svietenie (mierne zmeny v jeho intenzite), ťažko účinne znázorniť. Že ide o fontánku, musia sestry upozorňovať viacnásobným šplechnutím vody. Opakované exponovanie dieťaťa na javisku (malo údajne znázorňovať Angelikin pocit), je skôr barličkou a lacnou kalkuláciou s emóciou, ktorú táto veková kategória vo vypätej situácii vyvoláva. Chápem, že prvá časť Sestry Angeliky je konverzačná, dej netečie a ide skôr o výsek bežného dňa v tajomnom prostredí s komunikačnými vzťahmi medzi obyvateľkami kláštora. S nimi veľa réžia nespraví (hoci hudobne majú veľa rafinovane zinštrumentovaných a farbených miest) a Polák si napokon s aranžmánmi poradil solídne. Pravá dramatická situácia vzbĺkne až príchodom Kňažnej a potom už stúpa do tragického konca. Ten však citovo naliehavejšie pôsobí, keď Angelika ostáva v scéne smrti sama a anjelské hlasy doliehajú zvonka. Polák kladie všetkých na javisko, čím ešte väčšmi sťažuje sopranistke vypäté spievanie záverečnej scény. Na premiére, vďaka silným kreáciám oboch protagonistiek, najmä Angeliky, vyvolával záver aj napriek tomu zimomriavky.

Ani Plášť, ktorým sa kompletný Triptych už bezmála sto rokov otvára, nezačína drámou, kantabilnými áriami (v prípade tohto opusu ariózami) či duetami. Podobne ako Angelika, aj on prekonáva fázu rozohrávania, kreslenia nálady v sociálne biednom prístave, vrátane kontrastných žánrových zábleskov, a až približne v tretine začínajú vzťahy v trojuholníku vrieť. Čiže argument, že dramatický ťah Angeliky je slabší, a preto ňou treba začať, podľa mňa príliš neobstojí. Navyše, Polákov a Borákov Plášť opäť na horizonte mal tie isté biele steny a aj napriek meniacemu sa svieteniu (nie vždy logickému, skôr účelovému, najmä pred a po odhalení mŕtveho Luigiho pod plášťom), nevznikla chladná a zároveň dusná atmosféra parížskeho riečneho nábrežia. Obmedzenie akcií na priestor pomerne úzkej šikmej lávky (zakotveného tela loďky), ústiacej do kajuty, limitoval rozohrávanie akcií. Pretrvávajúce trsy prenosnej zelene v kvetináčoch sú chabým ilustračným znakom. Podobne aj znenazdajky sa objavujúce, do divadelnej hmly zahalené zjavenie mŕtveho dieťaťa vo chvíli, keď je v texte spomenuté, je len barličkou. Žiaľ, Polák si nedokázal poradiť s väčšími hudobnými plochami, keď Luigiho nechal pomerne dlho stáčať povraz, aby neskôr – úplne v duchu konvencií nehodných činoherného režiséra – ním pripútal Giorgettu k milencovi. Moment šokujúceho prekvapenia, keď Michele odhalí pod plášťom skrytú mŕtvolu Luigiho (uškrteného rovnakým lanom), nepôsobil mrazivo. Plášť považujem za najslabší článok bratislavského Triptychu – režijne, no najmä vizuálne (úplne podcenený svetelný dizajn!), s mankom v ostrej veristickej kresbe charakterov (zvlášť premiérová typológia postáv).

Hudobne však prejavil Rastislav Štúr veľkú dávku empatie voči pucciniovskému slohu. V tempách sa pridržiaval skôr rýchlejšej pulzácie, v orchestri otváral priestor pre sýte farby a dynamiku zväčša držal v intenciách javisku rovnocenného, no hlasy neprekrývajúceho zvuku. Rizikovejšie miesta v prvej tretine Angeliky preklenul nápadito, orchester ponúkol (zvlášť na piatkovej premiére) dostatok niekedy až impresionistického pradiva. Oblúky k dráme sú však pre Štúra najpríťažlivejšie, no ani tu nezabúdal na hlasy. Možno na druhej premiére mohlo zaznieť trocha viac dynamických kontrastov s občasnou redukciou intenzity zvuku.

Na prvej premiére stvárnila titulnú úlohu Angeliky Mária Porubčinová, ktorej kreácia patrila k najcennejším počas oboch večerov. Nevložila do nej iba objemný, už takmer dramatický soprán, ktorý znel farebne a najmä vrúcne v každej polohe, ale rovnako obrovskú dávku emócie. Začiatok árie Senza mamma, zaspievaný v pianissime (podobne ho formoval aj Štúrov orchester) bol úchvatný a gradačný oblúk mal širokú klenbu. Bol to spontánny, prežitý výraz, a práve preto bola jej Angelika natoľko uveriteľná. V scéne s Kňažnou jej kontrovala mrazivo tmavým altom Jitka Sapara-Fischerová. Tiež expresívna kreácia s unikátnou hlbokou polohou, ale aj zvládnutými vyššími tónmi. Druhé obsadenie je podstatne matnejšie. Pre Lindu Ballovú je Angelika priveľmi dramatickou rolou. Hlas má síce prieraznosť, no pianám chýba ušľachtilá farba a delikátnejšie legato a vypäté výšky prechádzajú do naturalistického forsírovania a ostrosti. Denisa Šlepkovská nemá takú démonickosť v hĺbkach, akou oplývala jej kolegyňa z prvej premiéry, takže jej Kňažná vyznela mäkšie, azda až príliš kultivovane.

V Plášti do postavy Giorgetty obsadená Adriana Kohútková mala silné momenty najmä vo vysokej polohe. Tá jej znie priebojne, okrúhlo a technicky bezpečne. Veristický part je však v značnej miere zakotvený aj v strednej a hlbokej polohe, pre ktorú už trocha chýbala väčšia rezonancia a farebnosť. Herecky čerpala skôr z konvenčných zásob než z režijných podnetov. Eliška Weissová v druhom obsadení síce „vypálila“ bezpečne vysoké C, celkovo však jej mezzosopránovej podobe Giorgetty chýbala väčšia plastickosť vo vedení výrazovej línie i vrúcnosť v timbri. Miroslav Dvorský (Luigi) zaujal tmavou farbou dramatického tenora, ktorý vie, ako má frázovať, ako pointovať výraz, a hoci s istým tlakom, zvládol aj vysokú polohu. Boldizsár László má tiež pevný dramatický tenor a okrem drobného zakolísania v najvyššom tóne bol presvedčivý výrazovo aj typovo. Daniel Čapkovič (Michele) síce stále nie je typický dramatický barytón, no vďaka dobrej technike dokáže part rozvinúť v tónovom objeme, vie naplniť priestor aj bez vonkajškových veristických afektov. Príjemným prekvapením bol Michele Sergeja Tolstova, oplývajúceho tmavým, takmer basbarytónovým timbrom, ktorý dal postave farebný obsah, emočné napätie a komplexne vierohodnejší herecko-výrazový profil.

Z menších postáv by menej prehrávania a väčší dôraz na artikuláciu prospel Denise Hamarovej (Frugola). Menej exaltovane a hlasovo solídnejšie vyznela v tejto úlohe Monika Fabianová. Príjemne a koncentrovane znel lyrický tenor Martina Gyimesiho v postave Tincu, z nedeľnej premiéry zaujal perspektívny barytón Romana Kršku (Talpa).

Gianni Schicchi položil strhujúcu bodku
Napriek tomu, že úctyhodné renomé Romana Poláka netvorí práve komediálne ladený činoherný žáner a v opere prehral boj s Rossiniho Barbierom na celej čiare, Gianni Schicchi sa mu vydaril. Z Triptychu najlepšie. V tomto diele totiž dej doslova tečie, okrem Laurettinho hitu (O mio babbino caro) v ňom niet plôch s nutnosťou prispôsobiť sa „stojacemu“ tempu partitúry. A to je pre Poláka výhoda, v Schicchim ho noty neobmedzujú. Buffy (v tomto prípade niečo medzi burleskou, satirou a groteskou) sú pritom rizikovou pôdou, nájsť hranu medzi humorom gracióznym a surovým neraz nie je ľahké. Pavel Borák opäť na javisku nič podstatné nemenil, no ani nemusel. Iba priniesol nábytok izby zosnulého Buosa, po dedičstve ktorého chamtiví pozostalí bažia. Pätnásť postáv znamená pätnásť charakterov, zapojených do víru akcií bez hluchého miesta (konečne bolo namieste aj dieťa, súčasť partitúry), v inscenácii všetko do seba zapadá a má nesmierny švih, ba aj vkus. Okrem zbytočného kopnutia do zadnice, ktoré uštedril malému Gherardinovi jeho otec. Azda jediné som nepochopil – prečo svetlá scéna musí stmavieť práve vtedy, keď Rinuccio v slnečnej árii ospevuje rozkvitnutú Florenciu. U Poláka je to miesto pre fajčiarsku prestávku za stolom.

Ohnivé tempo a takmer stopercentnú zladenosť nesmierne náročných ansámblov zabezpečil Rastislav Štúr svojou čitateľnou taktovkou a nákazlivou muzikalitou. Nasadil vskutku briskné tempá a výsledok na prvej premiére (na druhej už „švajčiarske hodinky“ občas haprovali) nemožno nazvať inak ako strhujúci. Výborná bola voľba Gustáva Beláčka do titulnej postavy. Zahral mladého, temperamentného, plebejského Laurettinho otca (akéhosi príbuzného Rossiniho Figara) s množstvom charakterizačných nápadov a čo viac – pokiaľ to part dovoľoval – jadrným, kovovým basbarytónom vyspieval tieto plochy v štýlovej kantiléne.

S úplne iným prístupom poňal rolu Ján Ďurčo. Po strnulejšom vstupe sa uvoľnil a vychutnal si nečakane široké spektrum výrazových odtieňov postavy (skvelé parodovanie Buosa), mal humor i vážnosť, hlas zväčša znel bez neprirodzeného zábalu tónu a vibrata. Katarína Juhásová-Štúrová vložila svoj lyrický, no nie subretný soprán do Lauretty, roly, v ktorej ťažko prehrať. Eva Hornyáková v jej vokálnom oblúku ponúkla ešte viac poézie. Tomáš Juhás (Rinuccio) po neistom začiatku sa uvoľnil a napokon sa mu podarilo zdolať vysoké tóny profilovej árie Firenze è come un albero fiorito i dvojspev s Laurettou. Problematický bol pokus obsadiť Rinuccia herecky temperamentnejším Maksymom Kutsenkom, keďže nad pomerne jadrnou strednou polohou mu úplne chýbajú výšky. A bez nich sa tento part nedá zdolať. Zo spektra vyrovnane obsadených menších postáv, kde sa objavilo niekoľko talentov (Adriana Banásová, Alena Kropáčková, Roman Krško, v alternácii Veronika Mihalková, Marek Pobuda), sa vynímal farebný basbarytón Borisa Prýgla v úlohe Betta. Asi by mal dostať aj výraznejšiu príležitosť, skôr než ho stratíme.

Obe premiéry sa stretli s veľmi priaznivým ohlasom u publika. Isté obavy z dĺžky predstavenia sa zatiaľ neprejavili. Pribudla inscenácia, ktorá by svojou trojdielnou a kontrastnou skladbou mohla osloviť diváka. Či však ide z vizuálneho hľadiska o počin, ktorý má šancu zabodovať na československom bienále Opera 2017 v Prahe, to si ozaj netrúfam odhadnúť. Žiaľ, Opera Slovenského národného divadla momentálne nemá z čoho vyberať.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Giacomo Puccini:
Triptych: Sestra Angelika, Plášť, Gianni Schicchi
(Il trittico)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Roman Polák
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajsteri: Pavel Procházka, Magdaléna Rovňáková
Orchester a zbor Slovenského národného divadla
Bratislavský chlapčenský zbor
(koprodukce SND Bratislava / Národní divadlo moravskoslezské Ostrava)
Premiéry 17. a 19. februára 2017 Historická budova SND Bratislava

Suor Angelica
Sestra Angelika – Mária Porubčinová / Linda Ballová
Kňažná – Jitka Sapara-Fischerová / Denisa Šlepkovská
Matka predstavená – Margot Kobzová / Paulína Hríbová
Sestra dozorkyňa – Katarína Flórová / Michaela Šebestová
Sestra Genovieffa – Andrea Vizváry / Adriana Banásová
Sestra služobná – Kateřina Killarová / Monika Kyšková
Dve sestry služobné – Mária Kovács / Mária Kovács
Učiteľka noviciek – Andrea Hulecová / Katarína Ofúkaná
Sestra Osmina – Monika Kyšková / Daria Ďurišová
Novicka – Monika Kyšková / Daria Ďurišová
Sestra Dolcina – Zuzana Marczelová (alt. Eva Simandlová)
Sestra ošetrovateľka – Eva Šeniglová / Miriam Maťašová
Dve žobravé sestry – Miriam Maťašová, Eva Rampáčková / Eva Šeniglová, Eva Rampáčková (alt Mária Kovács)

Il tabarro
Michele – Daniel Čapkovič / Sergej Tolstov
Luigi – Miroslav Dvorský / Boldizsár László
Giorgetta – Adriana Kohútková / Eliška Weissová
Frugola – Denisa Hamarová  / Monika Fabianová
Talpa – Ján Ďurčo / Roman Krško
Tinca – Martin Gyimesi / Ján Babjak
Predavač piesní – Jozef Kundlák / Ivan Ožvát
Dievča/Hlas – Miriam Maťašová (alt. Katarína Polakovičová)
Chlapec/Hlas – Jiří Zouhar (alt. Martin Klempár)

Gianno Schicchi
Gianni Schicchi – Gustáv Beláček / Ján Ďurčo
Lauretta – Katarína Juhásová-Štúrová / Eva Hornyáková
Rinuccio – Tomáš Juhás / Maksym Kutsenko
Zita – Denisa Šlepkovská / Jitka Sapara-Fischerová
Betto – Boris Prýgl / Juraj Peter
Simone – Martin Malachovský (alt. Ján Galla)
Gherardo – Ján Babjak / Martin Gyimesi
Nella – Adriana Banásová / Veronika Mihálková
Gherardino – Matúš Kordoš / Zhuo Jin
Marco – Roman Krško / Marek Pobuda
Ciesca – Alena Kropáčková (alt. Denisa Hamarová)
Majster Spinelloccio – Tomáš Šelc (alt. Martin Malachovský)
Amantio di Nicolao – Mikuláš Doboš (alt. Tomáš Šelc)
Pinellino – Daniel Hlásny
Guccio – Martin Smolnický

www.snd.sk