SND Bratislava: Pucciniho Triptych poprvé celý

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Budúci december uplynie sto rokov od premiéry Triptychu (Il Trittico) Giacoma Pucciniho na scéne newyorskej Metropolitan Opery. Tri samostatné, dejovo neprepojené, účelovo kontrastné jednoaktovky šesťdesiatročného maestra – Plášť (Il tabarro), Sestra Angelika (Suor Angelica) a Gianni Schicchi - zakrátko prenikli do skladateľovej rodnej vlasti. A postupne do celého sveta. Ich zviazanosť sa však nestala prísnou dogmou. Divadelná prax si postupne osvojila zásahy do komplexného tvaru. Zavše jednotlivé časti Triptychu kombinuje s inými kratšími operami, prípadne vynecháva strednú časť. Relevantné divadlá však rešpektujú zmysel Triptychu a inscenujú ho súborne. Má to svoju logiku, dramaturgické zdôvodnenie, tematický kontrast a napokon, taký bol aj zámer skladateľa.
G. Puccini: Sestra Angelika – Linda Ballová (Sestra Angelika) – SND Bratislava 2017 (foto Anton Sládek / SND Bratislava)

Triptych pokope so samoúčelnou zmenou poradia

Reklama

Triptych dramaturgickými zmyslami činoherca
„Konečne kompletný Triptych,“ píše sa v divadelnom časopise Portál. Povzdych je namieste, veď trojicu jednodejstvových Pucciniho opier sme na Slovensku počas jedného večera ešte nezažili. Trikrát ostali na scéne Opery Slovenského národného divadla iba dvojičky, Plášť v spojení s Giannim Schicchim, raz mu pridelili Schönbergovo Očakávanie (to bolo naposledy, roku 2002), akurát Sestru Angeliku sme v bratislavskej historickej budove vítali v len podaní hosťujúcich súborov. Štátne divadlo Košice s ňou a Ferenczyho Nevšednou humoreskou pricestovalo roku 1970, o dvadsať rokov neskôr ju uviedla prechodne existujúca Komorná opera s Poulencovým Ľudským hlasom a napokon Štátna opera Banská Bystrica roku 2008 zavítala v kombinácii s Leoncavallovými Cigánmi. Čiže ani Sestra Angelika nie je v slovenskej metropole až takou neznámou.

Naskytla sa šanca ponúknuť konečne Triptych kompletne, tak ako ho naprojektoval skladateľ. A predsa sa tak celkom nestalo. Zazneli síce všetky tri opery, no prvé dve v opačnom poradí. Ak niekto cíti, že sto rokov fungujúce spojenie treba napraviť, mal by predložiť natoľko silné argumenty, aby zámer neostal v rovine velikášskej a žiaľ (už aj u nás) módnej ambícii režisérov povyšovať sa nad tvorcov diel. Z tlačovej besedy, ale aj z matiné pred premiérou, viac-menej preniklo, že autorom myšlienky otvoriť večer nie Plášťom, ale Sestrou Angelikou, bol režisér Roman Polák. Dirigent, dramaturg a vedenie divadla mu svojvoľný krok nielenže nevetovali, ale stotožnili sa s tvrdením, že bratislavská verzia napomôže k dramatickej kulminácii. Keďže odborne vysoko hodnotný rozbor Triptychu v bulletine z pera Jaroslava Blahu, popri zachovávaní originálneho poradia (v ňom sa aj partitúry rodili), tiež zdôvodňuje postavenie Sestry Angeliky uprostred, tvoriac „akési intermezzo medzi drsnou drámou a buffou“, nie je celkom jasné, či s dramaturgickou zámenou sa počítalo od začiatku. Názor inscenátorov (opäť sa potvrdila hegemónia režisérov a submisívny postoj „tých ostatných“) chcel presvedčiť, že „veľmi dobre vystupňovaná gradácia“ (Roman Polák na tlačovej besede) sa dá dosiahnuť umiestnením Plášťa do stredu. Výsledok na javisku však potvrdil, že bratislavská verzia nepriniesla žiaden bonus. Práve naopak, keďže vizuálna atmosféra a režijná prepracovanosť Plášťa ostala najmenej presvedčivá, dráma kulminovala smrťou Angeliky. A radosť z hry, v úplne inej podobe, sa obnovila v Giannim Schicchim.

Pokiaľ ide o zaradenie Triptychu do dramaturgického plánu Opery Slovenského národného divadla, nemožno voči nemu namietať. Osobne považujem Gianniho Schicchiho za jeden z najväčších skvostov naprieč celou a nielen talianskou opernou literatúrou. Avšak s faktom, že v pomere talianskej opery spred Verdiho a po ňom ťahá za neporovnateľne kratší koniec predverdiovská belcantová opera, by sa už polemizovať dalo a malo. Puccinim je repertoár vždy dostatočne nasýtený (aktuálne sa hrá BohémaTurandot, v budúcej sezóne opäť pribudne Tosca), no Rossiniho, Belliniho či Donizettiho by sme hľadali márne (samozrejme, s výnimkou Barbiera zo Sevilly, aktuálne jednej z najmizernejších inscenácií v repertoári). A to už považujem za koncepčný problém. No a keď už sme pri kritike, tak rébusom je pre mňa bulletinová tabuľka, uvádzajúca Pucciniho na doskách Opery Slovenského národného divadla.

Možno, keby pod ňou bola výzva čitateľom, aby za odmenu (napríklad voľné vstupenky) odhalili a doplnili chýbajúce údaje, znížil by sa počet neobsadených sedadiel. Veď posledná Bohéma (2014) je ešte živá, od Manon Lescaut (2012) až tak veľa vody Dunajom nepretieklo a napokon zabudnúť by sa nemalo ani na koncertné uvedenie Víl z roku 2011. V súpise ich jednoducho nenájdeme! A už len posledná poznámočka. Bolo by dôslednejšie, keby na webe divadla a v prílohách k bulletinu boli osoby a obsadenia uvedené v poradí, v akom sa inscenácia hrá v Bratislave.

Temné drámy na bielom pozadí
Poďme teda podľa polákovského poradia. Režisér pracoval v tíme so scénografom Pavlom Borákom a kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým. Ako pozitívum vnímam, že inscenátori nechceli vnucovať konkrétny čas a priestor. Z tohto hľadiska bol posun do doby neurčitej (s kostýmovou inšpiráciou tridsiatych rokov) uľahčujúci a odbúravajúci výtvarné limity. Zároveň aj veľmi jednoduchá, s troma bielymi posuvnými stenami na horizonte nenákladná scéna, bola nekomplikovaná z hľadiska manipulácie. Režisér deklaroval tri spojovníky medzi jednotlivými dielami: smrť, dieťa a kvety. Prvý z nich vyplýva z predlohy, hoci v každom z diel sa vynára v inom kontexte. Ďalšie dve sú skôr – najmä v spôsobe ich zasadenia do javiskového diania – pokusom o pridanú hodnotu. Ostalo ozaj len pri pokuse.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Triptych: Sestra Angelika, Plášť, Gianni Schicchi (SND Bratislava 2017)

[Celkem: 113    Průměr: 4.5/5]

Mohlo by vás zajímat


7
Komentujte

Please Login to comment
4 Comment threads
3 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
3 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
jamka

Prvý krát po dosť dlhom čase som odchádzala s príjemným pocitom, že režisér neublížil opere.
Dokonca, ani prehodenie poradia sa mi nezdá až také problematické.
……..
Až návštevnosť ukáže, do akej miery dĺžka predstavenia 3 hod. a 45 min. odradí obecenstvo.
V starom divadle nie sú sedadlá moc pohodlné …. :)

Peter Behyl

Citajuc tento text o inscenacii, ktoru som zatial nevidel, ale na ktoru sa tesim, mi o nej vznikol pomerne zvlastny obraz. A to prave kvoli autorovym “silnym argumentom”, ake mu chybaju zo strany rezisera pri otazke poradia Triptychu. Ak kritik v roku 2017 napise vetu ako “Dirigent, dramaturg a vedenie divadla mu svojvoľný krok nielenže nevetovali, ale stotožnili sa s tvrdením, že bratislavská verzia napomôže k dramatickej kulminácii.”, pravdepodobne si pomylil rezim. Dirigent ma pravo spolurozhodovat o dramaturgii vecera, dramaturg do istej (mensej) miery tiez – “vetovat” vsak do tohto kontextu celkom nepatri, najma ak reziserovmu navrhu nebrania ziadne technicke/prevadzkove… Číst vice »

jamka

Veľa diskusií prebehlo na tému ako zaobchádzať s opernými dielami už nežijúcich autorov, ktorí sa nemôžu brániť. Má však logiku a morálku, preukazovať im úctu ako ku galerijným exponátom. Predpokladám, že by ste Mone Líze neprefarbili vlasy. Čo to ale znamená, preukazovanie úcty? Nuž minimálne také, aby réžia nešla proti duchu diela, aby bolo z réžie jasné, že “autor”, režisér, pochopil nie len dej, ale aj hudbu. Nie som odborník, ani divadelný, či operný kritik, ale na predstavení Barbiera zo Sevilly (réžia Roman Polák) som doslovne trpela. Bola som viackrát, keďže som chcela počuť aj iné obsadenie, ale následne som… Číst vice »

autor recenzie

Keby som nad touto replikou necital meno Peter Behyl, ktore som uz v suvislosti s Operou SND pocul (boli ste spolupracovnikom dramaturga v inscenacii tzv. Operneho studia a mozno aj inde), asi by som tuto obsahovo prazdnu repliku nechal bez povsimnutia. Ale kedze ma ako “profesional” idete skolit, co je v kritike subjektivne a co by malo byt objektivnym kriteriom (tisickrat pertraktovana tema, aj ked pre Vas je zrejme objavnou), ked mi ucelovo a bez kontextu podhadzujete temu galerijnych exponatov (verte, ze za 50 divackych rokov som videl doma aj vo svete nemalo zmysluplych “modernych” aj tradicnych inscenacii a naopak),… Číst vice »

Peter Behyl

Ak ste si precitali moju reakciu, iste ste si vsimli, ze nebola komentarom k samotnemu predstaveniu, ktore som – ako pisem – nevidel. Skor o principoch fungovania moderneho operneho domu a kompetenciach jednotlivych umeleckych pozicii v dnesnej dobe, kedze Vasa vizia tejto struktory fungovania, ktoru medzi riadkami v texte naznacujete, nie je v ziadnom pripade vseobecne platnym standardom. Tvrdite, ze za inscenaciu zodpoveda vedenie divadla ministerstvu kultury. S tym sa neda polemizovat, ale ak dobre rozumiem tomuto argumentu v kontexte, v pripade, ze sa vedeniu divadla rezijne ponatie umelecky nepozdava (povedzme ze odhliadnuc od jednoznacnych pripadov protizakonnych prejavov ako napr.… Číst vice »

autor recenzie

Pan Behyl, mam pocit, ze vedieme dva monology, takze nema zmysel na tomto fore pokracovat. Mozno pri osobnom stretnuti by sa nase nazory zblizili, hoci pri style Vasej komunikacie o tom dost pochybujem. Vyberate si to, co sa hodi Vam, resp. upravujete si to tak, aby Vam to zapadalo… A ako ucelovu barlicku ste pouzili extremizmus a nasilie. Neviem kam mierite, ale pravedopodobne opat uplne mimo. Casom sa mozno naucite vazit slova. Niekedy to prichadza vekom a skusenostami, niekto ma slusnost vrodenu, niekto sa jej nenauci nikdy. V medialnom prostredi sa pohybujem priblizne tolko, ako je dlzka Vasho zivota krat… Číst vice »

Peter Behyl

Neviem, kde v mojich prispevkoch vidite nedostatok slusnosti ci tendencnu interpretaciu – budem rad, ak uvediete priklad. Vo Vasich textoch vsak nevidim ziadnu vecnu reakciu, iba puhe argumenty ad hominem na moju osobu ci “mimo”. A take prave do vecnej debaty vo vami spominanom medialnom prostredi nepatria a tiez maju cosi spolocne s (ne)slusnostou argumentacie.

P.S.: Propagaciu extremizmu ci inych protizakonnych javov v divadelnej inscenacii som uviedol ako jeden z mala pripadov, kedy ma vedenie divadla nepochybne pravo do nej zasiahnut – hoci si nemyslim, ze sa take nieco niekedy vobec v SND stalo. Tolko k “ucelovej barlicke”.