SND Bratislava: Pucciniho Triptych poprvé celý

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Budúci december uplynie sto rokov od premiéry Triptychu (Il Trittico) Giacoma Pucciniho na scéne newyorskej Metropolitan Opery. Tri samostatné, dejovo neprepojené, účelovo kontrastné jednoaktovky šesťdesiatročného maestra – Plášť (Il tabarro), Sestra Angelika (Suor Angelica) a Gianni Schicchi - zakrátko prenikli do skladateľovej rodnej vlasti. A postupne do celého sveta. Ich zviazanosť sa však nestala prísnou dogmou. Divadelná prax si postupne osvojila zásahy do komplexného tvaru. Zavše jednotlivé časti Triptychu kombinuje s inými kratšími operami, prípadne vynecháva strednú časť. Relevantné divadlá však rešpektujú zmysel Triptychu a inscenujú ho súborne. Má to svoju logiku, dramaturgické zdôvodnenie, tematický kontrast a napokon, taký bol aj zámer skladateľa.
G. Puccini: Sestra Angelika – Linda Ballová (Sestra Angelika) – SND Bratislava 2017 (foto Anton Sládek / SND Bratislava)

Triptych pokope so samoúčelnou zmenou poradia

Triptych dramaturgickými zmyslami činoherca
„Konečne kompletný Triptych,“ píše sa v divadelnom časopise Portál. Povzdych je namieste, veď trojicu jednodejstvových Pucciniho opier sme na Slovensku počas jedného večera ešte nezažili. Trikrát ostali na scéne Opery Slovenského národného divadla iba dvojičky, Plášť v spojení s Giannim Schicchim, raz mu pridelili Schönbergovo Očakávanie (to bolo naposledy, roku 2002), akurát Sestru Angeliku sme v bratislavskej historickej budove vítali v len podaní hosťujúcich súborov. Štátne divadlo Košice s ňou a Ferenczyho Nevšednou humoreskou pricestovalo roku 1970, o dvadsať rokov neskôr ju uviedla prechodne existujúca Komorná opera s Poulencovým Ľudským hlasom a napokon Štátna opera Banská Bystrica roku 2008 zavítala v kombinácii s Leoncavallovými Cigánmi. Čiže ani Sestra Angelika nie je v slovenskej metropole až takou neznámou.

Naskytla sa šanca ponúknuť konečne Triptych kompletne, tak ako ho naprojektoval skladateľ. A predsa sa tak celkom nestalo. Zazneli síce všetky tri opery, no prvé dve v opačnom poradí. Ak niekto cíti, že sto rokov fungujúce spojenie treba napraviť, mal by predložiť natoľko silné argumenty, aby zámer neostal v rovine velikášskej a žiaľ (už aj u nás) módnej ambícii režisérov povyšovať sa nad tvorcov diel. Z tlačovej besedy, ale aj z matiné pred premiérou, viac-menej preniklo, že autorom myšlienky otvoriť večer nie Plášťom, ale Sestrou Angelikou, bol režisér Roman Polák. Dirigent, dramaturg a vedenie divadla mu svojvoľný krok nielenže nevetovali, ale stotožnili sa s tvrdením, že bratislavská verzia napomôže k dramatickej kulminácii. Keďže odborne vysoko hodnotný rozbor Triptychu v bulletine z pera Jaroslava Blahu, popri zachovávaní originálneho poradia (v ňom sa aj partitúry rodili), tiež zdôvodňuje postavenie Sestry Angeliky uprostred, tvoriac „akési intermezzo medzi drsnou drámou a buffou“, nie je celkom jasné, či s dramaturgickou zámenou sa počítalo od začiatku. Názor inscenátorov (opäť sa potvrdila hegemónia režisérov a submisívny postoj „tých ostatných“) chcel presvedčiť, že „veľmi dobre vystupňovaná gradácia“ (Roman Polák na tlačovej besede) sa dá dosiahnuť umiestnením Plášťa do stredu. Výsledok na javisku však potvrdil, že bratislavská verzia nepriniesla žiaden bonus. Práve naopak, keďže vizuálna atmosféra a režijná prepracovanosť Plášťa ostala najmenej presvedčivá, dráma kulminovala smrťou Angeliky. A radosť z hry, v úplne inej podobe, sa obnovila v Giannim Schicchim.

Pokiaľ ide o zaradenie Triptychu do dramaturgického plánu Opery Slovenského národného divadla, nemožno voči nemu namietať. Osobne považujem Gianniho Schicchiho za jeden z najväčších skvostov naprieč celou a nielen talianskou opernou literatúrou. Avšak s faktom, že v pomere talianskej opery spred Verdiho a po ňom ťahá za neporovnateľne kratší koniec predverdiovská belcantová opera, by sa už polemizovať dalo a malo. Puccinim je repertoár vždy dostatočne nasýtený (aktuálne sa hrá BohémaTurandot, v budúcej sezóne opäť pribudne Tosca), no Rossiniho, Belliniho či Donizettiho by sme hľadali márne (samozrejme, s výnimkou Barbiera zo Sevilly, aktuálne jednej z najmizernejších inscenácií v repertoári). A to už považujem za koncepčný problém. No a keď už sme pri kritike, tak rébusom je pre mňa bulletinová tabuľka, uvádzajúca Pucciniho na doskách Opery Slovenského národného divadla.

Možno, keby pod ňou bola výzva čitateľom, aby za odmenu (napríklad voľné vstupenky) odhalili a doplnili chýbajúce údaje, znížil by sa počet neobsadených sedadiel. Veď posledná Bohéma (2014) je ešte živá, od Manon Lescaut (2012) až tak veľa vody Dunajom nepretieklo a napokon zabudnúť by sa nemalo ani na koncertné uvedenie Víl z roku 2011. V súpise ich jednoducho nenájdeme! A už len posledná poznámočka. Bolo by dôslednejšie, keby na webe divadla a v prílohách k bulletinu boli osoby a obsadenia uvedené v poradí, v akom sa inscenácia hrá v Bratislave.

Temné drámy na bielom pozadí
Poďme teda podľa polákovského poradia. Režisér pracoval v tíme so scénografom Pavlom Borákom a kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým. Ako pozitívum vnímam, že inscenátori nechceli vnucovať konkrétny čas a priestor. Z tohto hľadiska bol posun do doby neurčitej (s kostýmovou inšpiráciou tridsiatych rokov) uľahčujúci a odbúravajúci výtvarné limity. Zároveň aj veľmi jednoduchá, s troma bielymi posuvnými stenami na horizonte nenákladná scéna, bola nekomplikovaná z hľadiska manipulácie. Režisér deklaroval tri spojovníky medzi jednotlivými dielami: smrť, dieťa a kvety. Prvý z nich vyplýva z predlohy, hoci v každom z diel sa vynára v inom kontexte. Ďalšie dve sú skôr – najmä v spôsobe ich zasadenia do javiskového diania – pokusom o pridanú hodnotu. Ostalo ozaj len pri pokuse.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Triptych: Sestra Angelika, Plášť, Gianni Schicchi (SND Bratislava 2017)

[Celkem: 113    Průměr: 4.5/5]

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (7) “SND Bratislava: Pucciniho Triptych poprvé celý

  1. Prvý krát po dosť dlhom čase som odchádzala s príjemným pocitom, že režisér neublížil opere.
    Dokonca, ani prehodenie poradia sa mi nezdá až také problematické.
    ……..
    Až návštevnosť ukáže, do akej miery dĺžka predstavenia 3 hod. a 45 min. odradí obecenstvo.
    V starom divadle nie sú sedadlá moc pohodlné …. :)

  2. Citajuc tento text o inscenacii, ktoru som zatial nevidel, ale na ktoru sa tesim, mi o nej vznikol pomerne zvlastny obraz. A to prave kvoli autorovym “silnym argumentom”, ake mu chybaju zo strany rezisera pri otazke poradia Triptychu. Ak kritik v roku 2017 napise vetu ako “Dirigent, dramaturg a vedenie divadla mu svojvoľný krok nielenže nevetovali, ale stotožnili sa s tvrdením, že bratislavská verzia napomôže k dramatickej kulminácii.”, pravdepodobne si pomylil rezim. Dirigent ma pravo spolurozhodovat o dramaturgii vecera, dramaturg do istej (mensej) miery tiez – “vetovat” vsak do tohto kontextu celkom nepatri, najma ak reziserovmu navrhu nebrania ziadne technicke/prevadzkove dovody (napr. vykony spevakov v dvojrolach). A absurdna predstava, ze by podobny zamer vetovat malo vedenie divadla, patri skor do pomerov spred desatroci.
    Autorom inscenacie, ktoreho meno stoji na plagate a ktory je za inscenaciu zodpovedny, je v konecnom dosledku reziser, ktory by svoju umelecku viziu pri podobnom kroku mal zdovodnit – nie vsak ospravedlnovat z dovodu, ze by sa v opacnom pripade pohyboval v “rovine velikášskej” a povysoval sa nad tvorcov diel. Opery su zapisane na papieri a treba ich ozivit na scene: samotny fakt, ze sa napr. Pucciniho diela uvadzaju casto, svedci o ucte k autorovi a kvalite jeho diel, ako inak sa da najlepsie respektovat a uctit skladatelov odkaz, ak nie uvedenim jeho diel po jeho smrti? Neexistuje vsak ziadna moralna povinnost zaobchadzat s tymito dielami ako s galerijnymi exponatmi. Neberiem autorovi pravo na nazor a dojem z Polakovej upravy a ani si nemyslim, ze je uprava poradia nutna. Povazujem vsak za znacne neprofesionalne podkladat z pozicie kritika vlastny subjektivny nazor akymsi udajne objektivnym kriteriom, ci sa reziser postavil k dielu “velikassky” alebo nie. Odhliadnuc od toho, ze i konstatovanie o “sto rokov fungujucom” spojeni je fakticky chybne, kedze sa v divadelnej praxi Triptych a jeho casti vo svete hraju v roznych konstelaciach ci kombinovane s roznymi inymi operami minimalne rovnako casto, ak nie i castejsie ako celok.

    1. Veľa diskusií prebehlo na tému ako zaobchádzať s opernými dielami už nežijúcich autorov, ktorí sa nemôžu brániť. Má však logiku a morálku, preukazovať im úctu ako ku galerijným exponátom. Predpokladám, že by ste Mone Líze neprefarbili vlasy. Čo to ale znamená, preukazovanie úcty? Nuž minimálne také, aby réžia nešla proti duchu diela, aby bolo z réžie jasné, že “autor”, režisér, pochopil nie len dej, ale aj hudbu. Nie som odborník, ani divadelný, či operný kritik, ale na predstavení Barbiera zo Sevilly (réžia Roman Polák) som doslovne trpela. Bola som viackrát, keďže som chcela počuť aj iné obsadenie, ale následne som už sedela so zažmúrenými očami vnímajúc len hudobné prevedenie. Nemyslím, že režisér by mal mať to postavenie ako ho v súčasnom svete režiséri opier majú, NIE SÚ AUTORMI diela!
      Priznám sa, že na Triptych som s týmto predsudkom išla troška so stiahnutým žalúdkom, ale nebol dôvod. Všetky tri súčasti samostatne sú fajn, drobné výhrady nemá ani zmysel spomínať. Svetlo býva dôležitá súčasť celku, ale viac menej neprekážalo v porovnaní napr. so situáciu, kedy v opere Simon Boccanegra (Chudovský) pri jednej z najkrajších árii nasmeruje silný reflektor divákom do očí, ako to robili štbáci pri výsluch zadržaných.
      Čo sa týka poradia, súhlasím s názorom pána Ungera, že celok by bol super vyvážený tak ako ho Puccini predkladal, ale vzhľadom nato, že sú tie tri časti tak rozdielne, navše s dostatočne dlhou prestávkou, že len zvlášť vnímavý divák postrehne, že by sa hodilo vymeniť Plášť so sestrou Angelikou za účelom celkového umeleckého dojmu.

    2. Keby som nad touto replikou necital meno Peter Behyl, ktore som uz v suvislosti s Operou SND pocul (boli ste spolupracovnikom dramaturga v inscenacii tzv. Operneho studia a mozno aj inde), asi by som tuto obsahovo prazdnu repliku nechal bez povsimnutia. Ale kedze ma ako “profesional” idete skolit, co je v kritike subjektivne a co by malo byt objektivnym kriteriom (tisickrat pertraktovana tema, aj ked pre Vas je zrejme objavnou), ked mi ucelovo a bez kontextu podhadzujete temu galerijnych exponatov (verte, ze za 50 divackych rokov som videl doma aj vo svete nemalo zmysluplych “modernych” aj tradicnych inscenacii a naopak), ked ma idete v naivnej viere vo Vasu pravdu poucat, kto ma za co v opere zodpovednost, tak obetujem par minut na reakciu. Aj ked tazko polemizovat, ked ste inscenaciu nevideli a citaty vytrhavate zo suvislosti. Podla Vas ja som si “pomylil rezim”, podla mna zasa ste uplne, ale uplne, ba az sokujuco mimo Vy. Za opernu inscenaciu, ktora vznikla v statnej prispevkovej institucii, je zodpovedne v prvom rade jej vedenie, ktore “spravuje” tok financnych prostriedkov a zodpoveda zan zriadovatelovi. A to – podciarkujem – pri vsetkom respekte k tvorivej volnosti, ktoru umelci maju mat. Teoreticky vzate, pravo vetovat reziserom predlozeny tvar ma vedenie aj dirigent, ak by sa s nimi nedokazali stotoznit. Toto ale vobec nie je tema noveho Triptychu, to len Vy ste ju vypichli. Dirigent nie nahodou je uvedeny v time opernej inscenacie na prvom mieste, to len ti, co povazuju operu za cinohru s hudbou a spevom, zastavaju Vam podobny nazor. Pozicia dramaturga by mala byt ovela silnejsia, u nas je to len prikyvujuci statista. Do “pomerov spred desatroci” (citujem Vas) patri sucasny stav v SND, ked dramaturgicky plan kreuje jedna osoba. Ak ste to nahodou prehliadli v recenzii, tak pisem, ze Triptych v originalnej podobe nie je dogmou a jednotlive casti sa zvyknu kombinovat. Prehodenie poradia Plasta a Sestry Angeliky v ramci kompletneho Triptychu, obavam sa, malo teraz svetovu premieru. Vyzyvam Vas, aby ste predlozili dokaz (cisla su jednym z mala znakov objektivnosti), ze castejsie nez kompletene uvedenia, sa na relevantnych opernych scenach za takmer 99 rokov od premiery objavovala kombinacia niektorej casti Triptychu s dielom ineho skladatela. Potom budem ochotny uverit aspon v tomto bode Vasej objektivnosti. PU

  3. Ak ste si precitali moju reakciu, iste ste si vsimli, ze nebola komentarom k samotnemu predstaveniu, ktore som – ako pisem – nevidel. Skor o principoch fungovania moderneho operneho domu a kompetenciach jednotlivych umeleckych pozicii v dnesnej dobe, kedze Vasa vizia tejto struktory fungovania, ktoru medzi riadkami v texte naznacujete, nie je v ziadnom pripade vseobecne platnym standardom.

    Tvrdite, ze za inscenaciu zodpoveda vedenie divadla ministerstvu kultury. S tym sa neda polemizovat, ale ak dobre rozumiem tomuto argumentu v kontexte, v pripade, ze sa vedeniu divadla rezijne ponatie umelecky nepozdava (povedzme ze odhliadnuc od jednoznacnych pripadov protizakonnych prejavov ako napr. propagacie extremizmu ci sirenia nenavisti, pri ktorych nie je o com diskutovat), ma podla Vas pravo ho vetovat. V tomto sa nezhodneme – vedenie ma iste pravo vyberat si inscenatorov, nema vsak pravo v pripadoch, ktore neporusuju zakon ani neumerne nekomplikuju technicku/umelecku prevadzku divadla, zasahovat do inscenacie. Reziser, nie riaditel opery je autorom inscenacie. Ak do debaty prijmeme argument financovania divadla a zodpovednosti vedenia voci ministerstvu, pricom tento argument by mal – ak Vas dobre chapem – vedenie opravnovat ku vkusovym zasahom v inscenaciach, vraciame sa o minimalne 100-200 rokov v case spat. A pripada mi neuveritelne, ze sa v tychto suvislostiach bavime iba o zmene poradia casti jedneho storocneho operneho kusu. Dirigent je, samozrejme, klucovou sucastou tvoriveho timu. Akym titulom je vsak podla Vas opravneny ako sucast timu (mimochodom titulom svojej funkcie odbornik na hudobnu zlozku inscenacie, nie scenicku) bojkotovat cely projekt? Podobna predstava spada skor do sfery roznych “maestrov” s nadrozmernym egom. A to, ako by mala vyzerat funkcia dramaturga ci dramaturgicky plan SND s touto otazkou nema nic spolocne a nerozumiem, preco ju spominate. V kazdom pripade, ani dramaturg – v akomkolvek opernom dome, dobre ci horsie fungujucom – pravo vetovat inscenaciu nema.

    K Triptychu vcelku ci osobitne – presne cisla, pravdaze, nemam a pripustam, ze pri presnom porovnani to moze vyjst rozne. “Sto rokov fungujuce” spojenie vsak zjavne pri pohladne na mnohe kombinacie casto nefunguje.

    A k Vasim prvym vetam: ano, spolupracoval som so SND ako dramaturg (pre Vasu informaciu, naposledy na Fideliovi), odvtedy s nim nespolupracujem. A mam 24 rokov, takze i neporovnatelne mensie divacke skusenosti ako Vy. Vase blahosklonne ironicke naznaky o mojej neobjektivnosti a najma neskusenosti vsak, prepacte, necham nedotknute, kedze ziadne vecne argumenty neobsahuju. Nemam dovod SND obranovat – som si vedomy toho, ze prevadzka i dramaturgia ma casto daleko od idealu, v com sa s Vami zhodnem. Som vsak presvedceny, ze kritika postavena na neexistujucich kriteriach kvality inscenacie nie je kritikou, nech je i dobre a presne mierena.

  4. Pan Behyl, mam pocit, ze vedieme dva monology, takze nema zmysel na tomto fore pokracovat. Mozno pri osobnom stretnuti by sa nase nazory zblizili, hoci pri style Vasej komunikacie o tom dost pochybujem. Vyberate si to, co sa hodi Vam, resp. upravujete si to tak, aby Vam to zapadalo… A ako ucelovu barlicku ste pouzili extremizmus a nasilie. Neviem kam mierite, ale pravedopodobne opat uplne mimo. Casom sa mozno naucite vazit slova. Niekedy to prichadza vekom a skusenostami, niekto ma slusnost vrodenu, niekto sa jej nenauci nikdy. V medialnom prostredi sa pohybujem priblizne tolko, ako je dlzka Vasho zivota krat dva. A vyprosim si od Vas tie “neexistujuce kriteria kvaity”, aj ked si to mozete pokojne mysliet aj nadalej. PU

    1. Neviem, kde v mojich prispevkoch vidite nedostatok slusnosti ci tendencnu interpretaciu – budem rad, ak uvediete priklad. Vo Vasich textoch vsak nevidim ziadnu vecnu reakciu, iba puhe argumenty ad hominem na moju osobu ci “mimo”. A take prave do vecnej debaty vo vami spominanom medialnom prostredi nepatria a tiez maju cosi spolocne s (ne)slusnostou argumentacie.

      P.S.: Propagaciu extremizmu ci inych protizakonnych javov v divadelnej inscenacii som uviedol ako jeden z mala pripadov, kedy ma vedenie divadla nepochybne pravo do nej zasiahnut – hoci si nemyslim, ze sa take nieco niekedy vobec v SND stalo. Tolko k “ucelovej barlicke”.

Napsat komentář