SND Bratislava: Pucciniho Triptych poprvé celý

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Budúci december uplynie sto rokov od premiéry Triptychu (Il Trittico) Giacoma Pucciniho na scéne newyorskej Metropolitan Opery. Tri samostatné, dejovo neprepojené, účelovo kontrastné jednoaktovky šesťdesiatročného maestra – Plášť (Il tabarro), Sestra Angelika (Suor Angelica) a Gianni Schicchi - zakrátko prenikli do skladateľovej rodnej vlasti. A postupne do celého sveta. Ich zviazanosť sa však nestala prísnou dogmou. Divadelná prax si postupne osvojila zásahy do komplexného tvaru. Zavše jednotlivé časti Triptychu kombinuje s inými kratšími operami, prípadne vynecháva strednú časť. Relevantné divadlá však rešpektujú zmysel Triptychu a inscenujú ho súborne. Má to svoju logiku, dramaturgické zdôvodnenie, tematický kontrast a napokon, taký bol aj zámer skladateľa.
G. Puccini: Sestra Angelika – Linda Ballová (Sestra Angelika) – SND Bratislava 2017 (foto Anton Sládek / SND Bratislava)

Triptych pokope so samoúčelnou zmenou poradia

Triptych dramaturgickými zmyslami činoherca
„Konečne kompletný Triptych,“ píše sa v divadelnom časopise Portál. Povzdych je namieste, veď trojicu jednodejstvových Pucciniho opier sme na Slovensku počas jedného večera ešte nezažili. Trikrát ostali na scéne Opery Slovenského národného divadla iba dvojičky, Plášť v spojení s Giannim Schicchim, raz mu pridelili Schönbergovo Očakávanie (to bolo naposledy, roku 2002), akurát Sestru Angeliku sme v bratislavskej historickej budove vítali v len podaní hosťujúcich súborov. Štátne divadlo Košice s ňou a Ferenczyho Nevšednou humoreskou pricestovalo roku 1970, o dvadsať rokov neskôr ju uviedla prechodne existujúca Komorná opera s Poulencovým Ľudským hlasom a napokon Štátna opera Banská Bystrica roku 2008 zavítala v kombinácii s Leoncavallovými Cigánmi. Čiže ani Sestra Angelika nie je v slovenskej metropole až takou neznámou.

Naskytla sa šanca ponúknuť konečne Triptych kompletne, tak ako ho naprojektoval skladateľ. A predsa sa tak celkom nestalo. Zazneli síce všetky tri opery, no prvé dve v opačnom poradí. Ak niekto cíti, že sto rokov fungujúce spojenie treba napraviť, mal by predložiť natoľko silné argumenty, aby zámer neostal v rovine velikášskej a žiaľ (už aj u nás) módnej ambícii režisérov povyšovať sa nad tvorcov diel. Z tlačovej besedy, ale aj z matiné pred premiérou, viac-menej preniklo, že autorom myšlienky otvoriť večer nie Plášťom, ale Sestrou Angelikou, bol režisér Roman Polák. Dirigent, dramaturg a vedenie divadla mu svojvoľný krok nielenže nevetovali, ale stotožnili sa s tvrdením, že bratislavská verzia napomôže k dramatickej kulminácii. Keďže odborne vysoko hodnotný rozbor Triptychu v bulletine z pera Jaroslava Blahu, popri zachovávaní originálneho poradia (v ňom sa aj partitúry rodili), tiež zdôvodňuje postavenie Sestry Angeliky uprostred, tvoriac „akési intermezzo medzi drsnou drámou a buffou“, nie je celkom jasné, či s dramaturgickou zámenou sa počítalo od začiatku. Názor inscenátorov (opäť sa potvrdila hegemónia režisérov a submisívny postoj „tých ostatných“) chcel presvedčiť, že „veľmi dobre vystupňovaná gradácia“ (Roman Polák na tlačovej besede) sa dá dosiahnuť umiestnením Plášťa do stredu. Výsledok na javisku však potvrdil, že bratislavská verzia nepriniesla žiaden bonus. Práve naopak, keďže vizuálna atmosféra a režijná prepracovanosť Plášťa ostala najmenej presvedčivá, dráma kulminovala smrťou Angeliky. A radosť z hry, v úplne inej podobe, sa obnovila v Giannim Schicchim.

Pokiaľ ide o zaradenie Triptychu do dramaturgického plánu Opery Slovenského národného divadla, nemožno voči nemu namietať. Osobne považujem Gianniho Schicchiho za jeden z najväčších skvostov naprieč celou a nielen talianskou opernou literatúrou. Avšak s faktom, že v pomere talianskej opery spred Verdiho a po ňom ťahá za neporovnateľne kratší koniec predverdiovská belcantová opera, by sa už polemizovať dalo a malo. Puccinim je repertoár vždy dostatočne nasýtený (aktuálne sa hrá BohémaTurandot, v budúcej sezóne opäť pribudne Tosca), no Rossiniho, Belliniho či Donizettiho by sme hľadali márne (samozrejme, s výnimkou Barbiera zo Sevilly, aktuálne jednej z najmizernejších inscenácií v repertoári). A to už považujem za koncepčný problém. No a keď už sme pri kritike, tak rébusom je pre mňa bulletinová tabuľka, uvádzajúca Pucciniho na doskách Opery Slovenského národného divadla.

Možno, keby pod ňou bola výzva čitateľom, aby za odmenu (napríklad voľné vstupenky) odhalili a doplnili chýbajúce údaje, znížil by sa počet neobsadených sedadiel. Veď posledná Bohéma (2014) je ešte živá, od Manon Lescaut (2012) až tak veľa vody Dunajom nepretieklo a napokon zabudnúť by sa nemalo ani na koncertné uvedenie Víl z roku 2011. V súpise ich jednoducho nenájdeme! A už len posledná poznámočka. Bolo by dôslednejšie, keby na webe divadla a v prílohách k bulletinu boli osoby a obsadenia uvedené v poradí, v akom sa inscenácia hrá v Bratislave.

Temné drámy na bielom pozadí
Poďme teda podľa polákovského poradia. Režisér pracoval v tíme so scénografom Pavlom Borákom a kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým. Ako pozitívum vnímam, že inscenátori nechceli vnucovať konkrétny čas a priestor. Z tohto hľadiska bol posun do doby neurčitej (s kostýmovou inšpiráciou tridsiatych rokov) uľahčujúci a odbúravajúci výtvarné limity. Zároveň aj veľmi jednoduchá, s troma bielymi posuvnými stenami na horizonte nenákladná scéna, bola nekomplikovaná z hľadiska manipulácie. Režisér deklaroval tri spojovníky medzi jednotlivými dielami: smrť, dieťa a kvety. Prvý z nich vyplýva z predlohy, hoci v každom z diel sa vynára v inom kontexte. Ďalšie dve sú skôr – najmä v spôsobe ich zasadenia do javiskového diania – pokusom o pridanú hodnotu. Ostalo ozaj len pri pokuse.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Triptych: Sestra Angelika, Plášť, Gianni Schicchi (SND Bratislava 2017)

[yasr_visitor_votes postid="242277" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
7 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments