Šostakovičova Lady Macbeth v Neapoli s Valčuhou, Ludhou, Elgrem a také Claudií Cardinal

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

K réžijnej koncepcii treba povedať ešte jednu vec. Šostakovič niektoré svoje postavy natoľko zbavil ľudského rozmeru, doslova akejkoľvek človečiny, až má divák niekedy pocit, že sú len chodiacimi karikatúrami predstavovaných ľudských vlastností, ale nie plnohodnotnými osobami z mäsa a kostí. Práve vďaka tomuto prístupu sa mu však podarilo dosiahnuť efekt, kedy Katerina zostáva v očiach diváka pozitívnou hrdinkou až dokonca opery, a to napriek všetkým vraždám, ktoré spáchala. Ak by zabíjala ľudí, ktorí by u diváka vzbudzovali aspoň náznak sympatií, želaný efekt by sa zrejme určite nedostavil. Preto je satiricko – sarkastický rozmer odhumanizovaných postavičiek, ktoré Katerinu v príbehu sprevádzajú, v podstate neoddeliteľnou súčasťou výstavby celej tragédie. Šostakovič majstrovsky rozvíja svoj zmysel pre avantgardné divadlo, iróniu, paródiu a absurdnosť, stále pritom zachovávajúc temný tragický príbeh ako nosnú kostru deja. Pre režisérov, ktorí chcú tému spracovať je však kombinácia satiry a tragédie nočnou morou, čo mi potvrdil aj asistent režiséra produkcie Martina Kušeja Herbert Stoeger: “Režiséri si väčšinou vyberajú, ktorú podobu diela budú inscenovať a podľa toho aj vždy inak vyznie. Inscenovať obe emócie súčasne sa však považuje za takmer automatickú réžijnú sebevraždu”.

Nie však v prípade tejto produkcie. Martinovi Kušejovi sa evidentne podarilo skĺbiť neskĺbiteľné. Divák sa sarkasticky uškŕňa na neľútostnom výsmechu Ruska, jeho mravov a tuposti postáv, dramatický rozmer inscenácie a jej tragické vyznenie tým však nie je nijako oslabené. Práve naopak, jedna zložka podporuje druhú a výsledok je až šokujúco realistický. Asistent režiséra mi ako príklad popísal scénu, kedy Katerina – postava zo všetkých najviac tragická – sa usmieva a baví pri namiešavaní jedu do jedla otcovi svojho muža a diváci sa usmievajú spolu s ňou. Súbežné  inscenovanie tragických a komických prvkov si v tomto momente nijako neodporuje a dokonca umožňuje dielu realisticky vyznieť.

Dmitrij Šostakovič: Ledi Makbet Mcenskogo ujezda – Napoli 2018 – Natalia Kreslina (Katerina – vpredu od chrbta) Ladislav Elgr (Sergej – naťahujúci k nej ruku) a Dmitry Ulianov (Boris – vedľa neho vpravo) (zdroj archív autora)

Bola to práve táto produkcia, z ktorej bolo v čase jej premiéry v Amsterdame vydané CD s doteraz neprekonanou nahrávkou po hudobnej stránke. Vznikla pod vedením dirigenta Marissa Jansonsa, v hlavnej úlohe so sopranistkou Evou-Mariou Westbroek (Katarina Izmailova), basistom Vladimirom Vaneevom (Boris Izmailov) a tenoristami Ľudovítom Ludhom (Zinovij Izmailov) a Christopherom Ventrisom (Sergej) v spolupráci s Royal Concertgebouw Orchestra a Chorus of the Nederlandse Opera. Slúžila ako referenčná nahrávka napríklad aj Jurajovi Valčuhovi pri príprave na terajšie naštudovanie opery v San Carlo, hoci samozrejme Valčuha mnohé veci zrealizoval úplne inak, pretože ich aj cítil inak ako Jansons.

Predstaviteľka hlavnej úlohy ruská speváčka z Lotyšska Natalia Kreslina mi povedala, že najťažšie na postave Kateriny je, že sa v nej kombinuje dramatický a lyrický spevácky štýl. “Ale to je len teoretický pohľad, v praxi samozrejme vôbec neriešim, že ja ako dramatický hlas spievam v tejto opere aj vyslovene lyrické pasáže, pretože Šostakovič si pokiaľ viem aj tak neprial takzvané ‚pekné spievanie‘ v klasickom zmysle toho slova. ”

Podľa dobových vyfabrikovaných  obvinení  z éry stalinizmu si však Šostakovič neprial ani “peknú hudbu”. Aspoň teda takto o ňom písali jeho neprajníci. 26. januára 1936 dostal tip od svojho priateľa, aby si v ten večer určite išiel pozrieť predstavenie svojej opery Lady Macbeth v Boľšom teatre. Prišiel do divadla a na vlastné oči uvidel, že sa dostavilo politbyro Ústredného výboru v zložení Stalin, Molotov, Mikojan a Ždanov. V listoch priateľovi Ivanovi Sollertinskému Šostakovič neskôr spomínal, s akou hrôzou pozoroval, ako sa Stalin opovržlivo zatriasol, kedykoľvek plechové alebo bicie nástroje začali hrať ,,príliš hlučne”. A taktiež ho oblial pot, keď si Stalin a jeho družina začali robiť posmešky z milostnej scény Sergeja a Kataríny. Svedkovia popisujú, že Šostakovič sa šiel po treťom dejstve klaňať bledý ako stena. O tom, čo bezprostredne nasledovalo sa popísalo pomerne veľa a nemá zmysel znovu rozoberať aký zničujúci dopad malo zverejnenie nepodpísaného článku v Pravde pod názvom Chaos namiesto hudby. Pripájam link na český preklad tohoto textu, nie je dlhý a stojí za to si ho celý prečítať. Čo dnes ale nie je až natoľko verejnosti známe je skutočnosť, že po mnohých desiatkach rokov už konečne môžme preukázať, kto vlastne inkriminovaný článok napísal. S definitívnou platnosťou sa tak vyvrátili rôzne dohady, že jeho autorom bol sám Stalin, alebo že aspoň diktoval jeho text. Nie je to pravda, hoci samozrejme nie je vylúčené, že k napísaniu textu nepriamo inšpiroval. Pracovníci archívu Pravdy zverejnili identitu pravého autora – bol to David Zaslavskij, neskorší šéfredaktor sovietskeho  “humoristického” časopisu Krokodýl (obdoba Dikobrazu a Roháča v Československu).

Snímka z lóže z inkriminovaného predstavenia Lady Macbeth z 26. januára 1936 roku. Záber je rozmazaný, ale iný pravdepodobne neexistuje. Stalin úplne vľavo. (zdroj archív autora)

Pre Šostakoviča sa článok rovnal vyneseniu rozsudku smrti nad jeho operou a mohol byť rád, že nie aj nad ním samotným. Partitúra opery pritom pre neho bola jeho srdcovou záležitosťou. V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti spomenúť, že keď nacisti obkľúčili v 1941 roku Leningrad, Šostakovič uviazol v meste. Ako známa osobnosť dostal možnosť byť evakuovaný, to však odmietol, pretože by musel zanechať na mieste všetky partitúry, (hlavne svoje vlastné), ktoré tvorili veľkú kopu neschopnú transportu. Nebolo vtedy jasné, či mesto nakoniec nepadne do rúk Nemcom alebo neľahne popolom, ani v jednom prípade by sa tak k svojim notám už nikdy nedostal. Práve mal rozpísané mohutné Adagio jeho siedmej symfónie, keď prišiel príkaz z polibyra, že má sa okamžite zbaliť a odísť. Tomuto príkazu sa už nedalo protiviť. Okrem pár kúskov oblečenia si mohol zobrať so sebou len jedinú vec. Vedel, že si vezme niektorú partitúru. Bolo to ako rozhodnúť sa, ktoré zo svojich detí zoberiete preč z obkľúčenia a ktoré tam necháte napospas s tým že ich už možno nikdy neuvidíte…

Zobral si Lady Macbeth Mcenského okresu. Toto gesto vypovedá o vzťahu Šostakoviča k tejto jeho opere viac, než tisíc ďalších slov.

Chaos miesto hudby, Pravda 1936 (zdroj archív autora)

Opera sa vrátila na pódiá až v šesťdesiatych rokoch, zbavená najkontroverznejších častí a prepracovaná pod názvom Katerina Izmailova. Od Kateriny Izmailovej naspäť k pôvodnej Lady Macbeth sa svet vrátil až štyri roky po Šostakovičovej smrti a to najmä zásluhou Mstislava Rostropoviča, Šostakovičovho dobrého priateľa, ktorý vo svete pôvodnú verziu opery neúnavne presadzoval až ju nakoniec aj presadil. Dnes sa hráva už len v pôvodnej verzii.

Ako dobrý priateľ autora Rostropovič poznal do detailov aj jeho hudobnú predstavu o interpretácii diela. Pre Ľudovíta Ludhu je preto významné, že spieval postavu Zinovija v minulosti aj priamo pod jeho vedením. Ludhu si dokonca Rostropovič vybral ako “svojho” ideálneho Zinovija. Bol mu predspievať u neho doma v parížskom byte, kde sa vtedy stretol aj s jeho manželkou, ruskou speváčkou Galinou Višnevskou.

Ľudovít Ludha ako Zinovij (zdroj archív autora)

“Prišiel som k ním do bytu zrejme príliš skoro ráno, pretože obaja ma privítali oblečení v župane,” povedal mi Ludha s úsmevom. Odvtedy túto postavu interpretoval v rôznych ďalších produkciách: v Madride, v Buenos Aires, Monte Carle, Mníchove, Dijone, Amsterdame, Kodani, Antverpách alebo v parížskej Opera Bastille.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat