Strážce a oživovatel slovenské operní historie, jubilant Jaroslav Blaho (1)

Dnes sa na Slovensku opernej kritike pravidelne venujú len dva mienkotvorné denníky a pokiaľ viem, ako autori musíte často zápasiť o každý riadok dohodnutého rozsahu navyše. Recenzie z domova i zahraničia, materiály k operným výročiam a tu a tam aj problémové články prináša špecializovaný mesačník Hudobný život. Vzhľadom na periodicitu a výrobnú dobu referuje však s oneskorením a je aj pomerne ťažko dostupný. Vítam vstup internetových portálov, kráčajúcich s dobou. Pravidelne a zasvätene o opere píšu štyria – piati. Až na jednu dámu v tejto zostave, sú to všetko autori v seniorskom veku. Mlaď, ktorá by mala vychádzať zo škôl (Filozofická fakulta, VŠMU) venuje sa výnosnejším prejavom nadobudnutej profesionality. Rizikovosť kritickej profesie je pritom v porovnaní so situáciou päťdesiatych – osemdesiatych rokov takmer nulová, možnosť prehlbovať vedomosti a následne aj kritériá (zahraničné pobyty, dostupnosť odbornej literatúry, internet) neporovnateľná. Ale aby z absolventa s magisterským titulom vyrástol skutočný odborník a nie rutinér, musí sa mu stať profesia aj hobbym. A za hobby vám nik neplatí, naopak, nesiete náklady. Navyše, akoby chýbala vážnosť tohto remesla. Okrem pár eur zostávate bez satisfakcie zato, že tiež „nesiete vlastnú kožu na trh“. To súvisí s celkovým postavením opery a vôbec „vážneho“ umenia v našom ranom štádiu „divokého“ kapitalizmu. Nemáme tu len bohapustú nadvládu komerčnosti, lacnoty a snobizmu , príčiny sú hlbšie, takpovediac historické. Pred čosi vyše sto rokmi sme s výnimkou literatúry, ktorá sa písala hlavne na farách a malomestských školách, mimo zborového spevu pri kostoloch a ochotníckych divadelných združení v zadnej sále hostincov, nemali nič (nehovorím o jednotlivcoch), čo by vytváralo  kultúrne a umelecké povedomie slovenskej spoločnosti. Ešte aj Rumuni a Bulhari,  nad ktorými sme pri dovolenkových cestách k  moru radi ohŕňali nos,  mali národnú opernú scénu dávno pred nami. A tak hoci všade vo svete je opera menšinovým umením  – v mnohých prípadoch aj svojou anachronickosťou, ale aj elitárskosťou,   mimoriadnymi nárokmi na školenie umeleckých kádrov, nárokmi na plnohodnotné vnímanie, schopnosť prijať štylizáciu a abstrakciu a v neposlednej miere aj nárokmi na „výrobu produktu“, teda inscenácie a prevádzky – u nás akoby sa pojem menšinová automaticky spájal s pojmom okrajová. Trpená výlučnosť. Chýba tradícia, chýba niekoľko podlaží vzdelanostného zázemia. Šikovný a ambiciózny diplomovaný žurnalista, pokiaľ bol prvý raz na symfonickom koncerte pár dní pred štátnicami a nudil sa pri Osudovej, sotva pochopí, že Edita Gruberová je rovná superstarom Realu a Barcelony. A pätnásť sezón Dvorského na najväčších scénach sveta rovná sa veľkým rokom Petra Šťastného v NHL. Príklad za všetky: pred pár rokmi, 7.decembra, tradične na sviatok patróna Milana sv. Ambróza, otvárali opernú stagionu v La Scale Verdiho Donom Carlosom. V jednej z hlavných úloh, ako Posa, vystúpil náš barytonista Dalibor Jenis. Takejto cti sa v období po roku 1945 z česko-slovenských operných hviezd dostalo jedine Edite Gruberovej. V našich periodikách a médiách ani zmienky o Jenisovom úspechu,  zato séria článkov na pomedzí bulváru  o pobyte jednej zo slovenských  „slávic“ vo Veľkej Británii. Bez komentára. Takže surovo: aká vzdelanosť taká spoločnosť, aká spoločnosť taká kultúra, presnejšie, také jej miesto vo vedomí spoločnosti. A taká aj budúcnosť slovenskej opernej kritiky. Ba možno aj opery ako takej…Tvoju cestu k opere isto formovalo aj rodinné zázemie. Do akej miery? Aké boli tvoje prvé kontakty s operou?

Rodinné zázemie hralo rolu viac než nezanedbateľnú. A ešte väčšmi než celé detstvo a mladosť v jednom dome s prvým slovenským profesionálnym operným spevákom, tenoristom  a otcovým bratom Dr. Jankom Blahom , to bol môj otec. Operný fanda, jemný človek, laický znalec spevu. Od detstva sme chodili na popoludňajšie predstavenia, takže už hádam ako desaťročný som mal za sebou tucet Predaniek, Hubičiek a Rusaliek. A v nedeľu po obede vždy gramokoncert s Carusom, Giglim, Schipom, Ruffom, Galli-Curciovou , ale aj Mařákom, Kublom, Napravilovou. Opere prepadol aj môj mladší brat Vlado a v istom období neskorej puberty sme zvádzali súboje na život a na smrť – ja priaznivec Maria del Monaca, on Pipa di Stefana. K opernému rodinnému zázemiu prispelo aj moje manželstvo so sólistkou Opery SND, sopranistkou Annou Starostovou. Aj vďaka nej som viac porozumel nárokom speváckej profesie – ona, chúďa, viac na naše súžitie doplácala, než by z neho profitovala. Je veľmi dôležité, ak si partneri rozumejú aj profesionálne. Dnes, keď sme už vo veku, s onemocneniami na krku a začať cestovať po svete je vylúčené, sedíme aspoň celé leto na  našom veľkom balkóne pod slnečníkom. A hľadíme na siluetu bratislavského hradu, z nosičov počúvame neapolitány a kanzonety z éry filmových „bielych telefónov“, Gigliho, di Stefana, Lanzu – a namýšľame si, že niekde tam za domami čeria sa vlny Adriatiku…

… od romantiky prejdime k realite. V akom stave sa nachádzala slovenská opera, keď si do nej vkročil? Ty si zažil ešte generáciu, ktorá už v čase mojich začiatkov opustila javisko. Zato súbor bratislavskej opery bol ešte v polovici 60.rokov, resp. do rekonštrukcie historickej budovy, pomerne silný. Alebo si iba idealizujeme časy našej mladosti? Aká to vlastne bola – aj v historickom kontexte –  etapa?

Detailne analyzovať jednotlivé dekády, ktoré som zažil, by chcelo veľa priestoru. Lebo nikdy to nie je len o dramaturgii, dirigentoch ,režiséroch, spevákoch, ale aj o dobe, politike, spoločnosti. Skúsim stručne. Päťdesiate roky: Chalabalovu éru som zažil len v odlesku repríz Predanej nevesty a Rusalky, ktoré sa na repertoári udržali až hlboko do rokov šesťdesiatych.  Pamätám si tri skvelé inscenácie Miloša Wasserbauera – Dona Carlosa, Dalibora, Líšku Bystroušku, v Daliborovi na skvelého Gustáva Pappa, konečne opäť raz „nefalzetového“ hrdinného „reka“,  na Česányiovej Miladu, ozajstnú heroínu a tragédku. Pre tieto roky bývalo typické poloprázdne hľadisko, na dnes už neexistujúcej galérii sme neraz s bratom sedávali sami… Ale nestotožňujem sa s vtedajším  tvrdením nášho významného herca, že „na každom prázdnom mieste sedí triedny nepriateľ!“  Šesťdesiate roky:  Konjunktúra pôvodnej tvorby, z ktorej Cikkerovo Vzkriesenie a Mister Scrooge, ale napríklad aj Bázlikov Peter a Lucia, predstavujú trvalé hodnoty. Nedám dopustiť ani na Suchoňovho Svätopluka, aj keď je možno veľkooperný a hudobnou výpoveďou zakotvený skôr v minulosti než na vlne nových trendov. Dekáda, ktorá symbolicky končila krachom Pražskej jari a odchodom súboru z historickej budovy na celé tri roky do provizória, priniesla aj prvé stretnutia s dielami klasikov 20.storočia: Brittenom, Dessauom, Egkom, Hindemithom, Martinů, Orffom, Prokofievom, Ravelom. Fischerove inscenácie Menottiho Konzula (1966) a Giordanovho André Chéniera (1967) predznamenávali  tóninu šesťdesiateho ôsmeho roka, protestom proti okupácii a tomu, čo po nej nasledovalo, neboli len reprízy Nabucca. Ale aj Benešova moderná rozprávka o nezničiteľnej sile pravdy (Cisárove nové šaty), Martinůove Grécke pašie a Beethovenov Fidelio s textami Dominika Tatarku, namiesto pôvodných a značne anachronických dialógov v próze. Vrcholilo vokálne umenie troch generácií – zakladateľskej, tej čo nastupovala na javisko v povojnových sezónach , aj prvých absolventov VŠMU z konca päťdesiatych rokov. Žiarila nestrnúca Česányiová, dramatická primadona, akú sme od tých čias nemali, už spomenutý Gustáv Papp, súrodenci Oľga a Bohuš Hanákovci a manželia Anna a Juraj Martvoňovci, Kucharský, Malachovský. I dvojica tenoristov, ktorá sa vo verdiovských naštudovaniach a v operách verizmu blížila k interpretačnej autenticite – Imrich Jakubek, farbou, frázou a stredomorskou manierou v tom najlepšom zmysle slova, Jiří Zahradníček ojedinelosťou svojho vysokého C. Hoci sa všetko spievalo v slovenčine, rozhlasové snímky potvrdzujú, že tieto zjavy boli by obohatením aj v dnešnej skladbe súboru.To už je éra, ktorú sme zažívali spoločne. Iná ako dnešná. Súbor bol pevný, domáci, stály. Zavše sa objavil hosťujúci režisér. Sólisti s prívlastkom a.h. však prichádzali pravidelne. V drvivej väčšine z krajín bývalého socialistického tábora, neraz aj špičkových kvalít. Ak spomínaš tenoristov tej doby, nedá mi nepripomenúť si tiež Turandot so šokujúcim objavom, Hanou Svobodovou- Janků z Brna. A čo neskoršie roky?