Taneční novinka v Brně: Game Over

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Ach pane, odpusť rebelom alebo Hipstéria v Brne

Čo znamená byť iný, ako ostatní? Čo znamená byť výnimočný, talentovaný, profesionálny, možno populárny a slávny? Čo znamená vymykať sa z davu, trčať z neho svojou kreativitou? Oplatí sa to vôbec? Dáva nám výnimočnosť aj uspokojenie, pokoj, harmóniu, šťastie, dáva nám lásku? Mohli by sme sa pýtať do nekonečna, ale za nás sa pýtajú tentoraz iní. V tomto prípade balet Národního divadla Brno vo svojom tanečnom predstavení príznačne nazvanom Game Over (Shořet mladý aneb Proti proudu), ktorého premiéra sa uskutočnila 16. mája 2014 v Mahenovom divadle.

Tanečný večer sa skladá z dvoch častí Catch 27 a Palindrom. Obe svojim spôsobom analyzujú otázky spojené so vzťahom výnimočného jedinca a celku spoločnosti. Riešia problém, či je možné, aby sa človek presadil v spoločnosti, keď pôjde proti hlavnému prúdu a čo mu to do života jednotlivca prinesie a či vôbec niečo. Prevažne však sklamanie, nepochopenie väčšiny, osamelosť a často smrť pod vplyvom alkoholu, drog, rukou vlastnou, alebo možno aj cudzou. Konce rebelov bývajú skľučujúce, smutné, niekedy záhadné a nevysvetlené. Nesú so sebou však aj poznanie, že výnimočnosť nás spravidla vplyvom spoločnosti neustále vracia späť na začiatok. Otázne je, či sa s týmto faktom vyrovnáme, či nás zlomí, či mu rezignovane podľahneme, alebo ho povýšime na vyššiu misiu nášho žitia.

Catch 27 „rieši“ práve skepsu a pád všetkých tých, ktorí patria do desivého „Klubu 27“ (Forever 27 Club) členmi ktorého sa nedobrovoľne stal rad výnimočných osobností muzikantov dvadsiateho storočia. Úmrtia niektorých členov tak zvané „dvadsaťsedmičky“ dodnes nie sú objasnené. Zomrieť mladý je vždy dvojnásobne smutné, ale spravidla mementom pre tých, čo ostali. História Klubu 27 začala v tridsiatych tych rokoch minulého storočia. Jeho „zakladateľom“ sa stal gitarista – bluesman Robert Johnson. „Čiernu vlajku“ od neho prebral jeden zo zakladajúcich členov kapely Rolling Stones gitarista Brian Jones, aby ju vzápätí odovzdal fenomenálnemu gitaristovi a hviezde Woodstocku Jimimu Hendrixovi. O tri týždne neskôr ho z hnutia hippies nasledovala tak zvaná „kvetinová speváčka“ Janis Joplin a o rok neskôr frontman skupiny The Doors Jim Morrison. Rady povestného Klubu 27 rozširovali aj hudobníci menej známi od roku 1972 až po rok 1993. Bližšie k našej súčasnosti bola brutálna strata kapely Nirvana – Kurta Cobaina v roku 1994 i nedávna smrť britskej soulovej speváčky Amy Winehouse v roku 2011. Zatiaľ poslednou obeťou je Sławomir „Montifer“ Kusterka z poľskej black metalovej kapely Hate z roku 2013. Asi spekticky tušíme, že tento klub hrôzy iste ešte neuzavrel svoju činnosť.

Catch 27 je kolážou životných príbehov členov „Klubu“ a ich hudby symbolicky obsiahnutých v jednom interpretovi, dramaturgia však pre podporu atmosféry zvolila aj hudbu iných významných hudobníkov. Takže klubovú elitu dopĺňajú aj skladby Davida Bowieho, či Nicka Cavea.

Tanečníkov scénograf Karel Šimek osadil do undergroundového priestoru, ktorý prevažne definuje exteriér americkej spodiny – plechové nádoby s grafitmi a vychádzajúcim pomyselným dymom, alebo svetelným ohňom – evokujú drogové doupě, tmavé, desivé, bezútešné. Tu sa stretávajú pochybné indivíduá, ale aj zúfalí padlí slávni, neschopní uniesť tlak spoločnosti, samotu a dezilúziu života. Druhý plán tvorí konštrukcia ochodze, ktorú Goetheovsky „okupuje“ Mefisto (principál, kabaretiér, zlomyseľný klaun) so svojou dráždivou ponukou lesku, slávy a prízemných pôžitkov. Dve roviny predelí aj červená opona naznačujúca symbolicky „divadlo“ života, kabaret snov. V živote takmer každého slávneho „zúfalca“ sa objaví niekto (spravidla je to žena) ako zbožňovateľ, obdivovateľ, milenec a partner, nie je tomu inak ani tu. Technicky pôsobiaca, obnažená scéna dotvorená designom svetelných rámp evokuje riešenia scénografky Mony Hafsahl z konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. Túto atmosféru doby (zrejme zámerne) kopíruje aj kostým Pavla Knolleho s civilným oblečením ducha legiend z koncertných vystúpení, alebo video klipov (montérky, koža, zipsy, cvoky, podväzky v čiernych tónoch). Červenú tú má len diabol a láska. Dej prechádza rôznymi etapami života slávnych – od Túžby a fascinácie (tanečník ergo hudobník) je sám na proscéniu vo svojej izbe i vo svojom vnútri, kým neprejde za oponu Hľadania, ktorá reprezentuje ďalšiu životnú etapu – hľadanie seba samého, úspechu i pochopenia, cez Revolúciu vo svete hudby, zásadnú zmenu, gesto smerujúc k statusu Umelca ako koristi hudobného priemyslu, ale aj médií (atakujú ho ambiciózne žurnalistky v sofistikovaných kostýmčekoch). Niet cesty späť, nemilosrdný kolotoč sa krúti a jedinec z neho chce vystúpiť, uniknúť, často uniká aj tým, ktorí ho milujú, uniká do sveta pofidérneho klamu omamných látok i do temnoty smrti. Na konci tunelu je tma – strácajú sa iným, strácajú sa sebe. Sú mladí, draví, ale sú aj nepochopení a osamelí.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Svobodník: Catch 27 (ND Brno)

[yasr_visitor_votes postid="107685" size="small"]

Vaše hodnocení - Sojka/Svobodník: Palindrom (ND Brno)

[yasr_visitor_votes postid="107686" size="small"]

Mohlo by vás zajímat