Tatranský skladatel a hoteliér

  1. 1
  2. 2
Témata:Ján Móry

Zásadný prínos do hudobno-historickej literatury

Slovenská muzikologička doktorka Marianna Bárdiová (1951), ktorá všetku doterajšiu aktivitu venovala hudobnej kultúre hlavne na strednom Slovensku ako odborná pracovníčka a bývalá riaditeľka v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici s mnohými ďalšími činnosťami  vytvorila a s pomocou Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave 2013 vydala reprezentatívnu publikáciu, ktorej význam a vedecká úroveň patrí k európskej špičke. Publikácia má názov Ján Móry (1892-1978) s podtitulom Tatranský skladateľ a hotelier.Autorka sa tvorbe, archivovaniu, oživovaniu a  propagácii  osobnosti skladateľa Jána Móryho venovala ešte za života skladateľa, keď on sám – rok pred smrťou odovzdal svoju pozostalosť Literárnemu a hudobnému múzeu vo svojom rodnom meste, Banskej Bystrici. Neobvykle dôstojné a reprezentatívne boli aj oslavy stého výročia narodenia skladateľa, ktoré doktorka Bárdiová zorganizovala roku 1992 za prítomnosti vtedy ešte žijúcej manželky skladateľa, profesorky Magdy Móryovej, významnej klaviristky, speváčky a hudobnej pedagogičky  ako aj jeho štyroch detí, žijúcich v zahraničí. Všetok doterajší štúdijný, heuristický a publicistický potenciál usporiadala do dvesto šesťdesiati stranovej monografie, v ktorej najdeme všetky aspekty a roviny osvetľujúce život, pôsobenie, tvorbu a prácu skladatel a hoteliéra vo Vysokých Tatrách, Jána Móryho. Bol to človek, ktorého život sa ako pamätná kniha otvára pred čitateľom v niekoľkých životných etapách. Dôležité bolo rodinné prostredie, z ktorého Móry vzišiel – objavnými stránkami sú  state o jeho rodinných väzbách, doteraz nepublikované, ale práve preto zaujímavejšie. Paralelne so životnými osudmi skladateľa sa v knihe nachádzajú kapitoly približujúce aj prostredie, kde Móry pôsobil.

Prvou z nich je kapitola Banská Bystrica na prelome 19. a 20. storočia, v ktorej spoznávame rodinu, mladé roky a príbuzných, prvé kroky za hudbou, dedičstvo, ktoré ho sprevádzalo  na ďalších cestách životom. Prvýkrát počujeme o predkoch z matkinej strany a o matke Vilme de Maršovsky, o šľachtickej rodine Maršovských, je tu aj fotografia erbov z rokov 1606-1617, rodinné fotografie a dokumenty, ba aj  reprodukcie klavírnych škôl, z ktorých sa malý Ján Móry učil hrať na klavíri u Jakuba Scheinbergera,  jeho maturitné vysvedčenie, vyznamenania za bojové zásluhy v prvej svetovej vojne, informácie o sobáši, prvých krokoch obchodníka v Banskej Bystrici, o narodení syna… Kapitola končí vznikom Československej republiky.

Dôslednosť a detailnú obraznosť autorky obdivujeme aj v druhej kapitole Nové Štrbské Pleso (1921-1945) – Zlatá éra Móryho života a tvorby. Spoznávame v nej osobnosť architekta Karola Móryho, (skladateľovho strýka), zakladateľa najvyššie položenej tatranskej osady Nové Štrbské Pleso, ktorý roku 1904 na kúpených pozemkoch vytvoril umelé jazero, postavil letné sídlo a hotelový areál. Po jeho smrti (1921) zdedil Hotel Monte Móry skladateľ Ján Móry, ktorý ho neustále zveľaďoval. Radi ho navštevovali významné osobnosti kultúry, často sa tu stretávali umelci z Bratislavy, Budapešti, Berlína, k častým hosťom patril generálny hudobný riaditeľ  Hermann Bűchel, jeho bývalý učiteľ, z Prahy to boli speváčka Marta Krásová, Milan Munclinger, alebo Oldřich Nový. Manželstvo sa mu však rozpadlo, drsné podmienky tatranskej prírody sa dáme z vysokej spoločnosti nedarilo zvládnuť a sama odišla do slnečného Talianska. Ján Móry sa časom sústredil aj na hudbu, navštevoval koncerty v Košiciach, Kežmarku či Prešove, stretával sa so svojím známym Bedřichom Holečkom, budúcim riaditeľom košického Radiojournalu a dirigentom vtedajšej Košickej filharmónie. Na koncerte v hoteli Schalkház v Košiciach (neskôr Slovan, ktorý bol zbúraný) roku 1930 spoznal  rodáčku z Košíc, neskôr sólistku Nového nemeckého divadla z Prahy Magdu Szakmáry, výbornú speváčku a klaviristku, pôvabnú mladú dámu so šľachtickými predkami, ktorá sa po piatich rokoch stala jeho druhou manželkou.V tom čase bol už Móry ako skladateľ známy v okolitých krajinách. Komponoval hlavne piesne a orchestrálne skladby, bol známy aj ako klavírista – sprevádzal napríklad českého basbarytonistu Jozefa Munclingera v Budapešti, který popri piesňach Monteverdiho, Mozarta, Schuberta, Schumanna spieval aj Móryho skladbu. V Ostrave zaznela prvýkrát  roku 1931 jeho pieseň v českom preklade (Když jsem vstala) a rovnako aj v Bratislave  so zborovými skladbami z cyklu Spišské piesne. Jeho prvá spevohra Biela holubica mala premiéru v Brne (1925), hudobná rozprávka Hrbatý Petríček v Poprade, a opereta Zimný románik zaznela v Národnom divadle moravsko-sliezskom v Ostrave obe roku 1927. Medzinárodný úspech mal po premiére operety La Valliére v Schiller Theater v Berlíne  roku 1933. Najčastejšie Móryho skladby zneli na vlnách rozhlasu z košického Radiojournalu, ale aj v bratislavských a brnenských programoch.

  1. 1
  2. 2