Ten, který ve Vídeňské státní opeře sedává na všech zkouškách

Fungovanie opery podľa receptu Dominiqua Meyera

Viedenská štátna opera patrí medzi najlepšie operné domy na svete. Počas jednej sezóny uvádza v priemere 52 rôznych operných produkcií a naviac ešte predstavenia baletu, čo je pravdepodobne najrozsiahlejší repertoár na svete. Viedeň pritom nie je zďaleka také veľké mesto ako Paríž či Londýn alebo New York, v ktorých sídlia korporácie veľkých svetových spoločností sponzorujúce miestne operné domy. O sponzorských daroch, ktoré dostáva napríklad Metropolitná opera v New Yorku, sa Viedni môže iba snívať. Viedenská štátna opera funguje pri zhruba tretinovom rozpočte v porovnaní s Met. Napriek tomu dokáže byť v mnohých ohľadoch zaujímavejšia.

K tomuto úspechu prispieva určite aj atmosféra, ktorá vo vzťahu k opere vo Viedni panuje. Opera je záležitosťou všetkých obyvateľov mesta, je predmetom ich každodenného života, recenzií v tlači, kaviarenských diskusií, či dokonca aj politiky. Viedeň, ktorá má len 1,8 milióna obyvateľov, dokáže denne predať až 10.000 lístkov na rôzne podujatia vážnej hudby, čo je svojím spôsobom závideniahodné.

Okrem priaznivej atmosféry je jedným z rozhodujúcich pilierov stojacim za úspechom opery na Ringu aj osoba jej riaditeľa Dominiqua Meyera. Tento francúzsky diplomat sa výraznou mierou zaslúžil o súčasnú podobu a zvolenú stratégiu inštitúcie.

Viedenská štátna opera predá ročne 600.000 lístkov, pričom takmer tretinu z nich si zakúpia turisti. To, že 70 % lískov zostáva v domácich rukách, svedčí o tom, že opera má vybudovaný veľmi pevný vzťah s domácim publikom. A takmer  tretina lístkov v rukách  zahraničných divákov zase napomáha vygenerovať  takmer  200.000 predaných nocľahov v miestnych hoteloch a podielala sa na nemalých sumách utratených za nákupy v miestnych obchodoch, čo je ekonomický prínos, ktorý mesto nemôže ignorovať. Ukazuje, akú kľúčovú úlohu hrá Viedenská štátna opera pre ekonomiku mesta.

Opera produkuje 300 predstavení ročne na veľmi vysokej úrovni, ktoré pritom zabezpečuje len asi tisícka zamestnancov. Keď do funkcie riaditeľa nastupoval Dominique Meyer, výťažok z predaja vstupeniek dosahoval 29 miliónov eur ročne, počas jeho funkcie sa toto číslo zvýšilo dokonca na 33 miliónov eur.

Asi 60 % produkcií tvorí talianský repertoár. Opera svoje programy vysiela aj prostredníctvom televízie a vlastného streamovacieho programu. Keď uvádzala Annu Bolenu s Annou Netrebko a Elinou Garančou v hlavných úlohách, predstavenia sledovalo prostredníctvom televízie až 500.000 divákov, pričom v samotnom opernom dome bolo samozrejme tiež vypredané. Aj tieto čísla svedčia o zásadnom význame Viedenskej štátnej opery v rakúskej spoločnosti.

„Samozrejme, keď som prišiel do Viedne, vedel som, aká dôležitá je klasická hudba v tomto prostredí, ale nikdy som si nevedel predstaviť, aký až hlboký a reálny môže byť tento vzťah. Spomínam si, ako som sa svojho času stretol s človekom, ktorý navštevoval operu trikrát týždenne takmer celý čas od roku 1955, kedy sa budova znovuotvorila po rekonštrukcii po vojne. V ten deň, keď som sa s ním stretol, mal 98 rokov a stál v prvom rade v sektore na státie a čakal na Súmrak bohov,“ spomína riaditeľ opery Dominique Meyer.

Dominique Meyer priniesol novú koncepciu a veľké zmeny
Dominique Meyer strávi v práci podľa svojich slov 90 až 95 hodín týždenne. To je v priemere 13 až 14 hodín denne včítane sobôt a nediel. Prichádza do práce skoro ráno a začína administratívou. Po ukončení manažérskej a ekonomickej časti jeho práce má konečne „voľno“ na to, aby mohol navštíviť skúšky, na ktorých dennodenne neúnavne sedáva. Taktiež večer navštevuje mnohé predstavenia, takže prácu umelcov sleduje nielen počas skúšok, ale aj večer na javisku.

Za spôsobom, akým opera dnes funguje, je v pozadí premyslená stratégia. Keď Meyer nastupoval do funkcie, mal jasnú predstavu, čo chce zmeniť a presadiť počas svojho mandátu.

Jedna z vecí, ktoré boli jeho strategickým zámerom, bola snaha zrevitalizovať staršie produkcie, ktoré po mnohých rokoch od uvedenia už technicky nevyhovovali, najmä pokiaľ išlo o stav scény, výpravy a kostýmov. Opera prikročila k bezprecedentnému kroku, keď zdokumentovala všetky súčasti výpravy a scény a taktiež všetky kostýmy použité vo všetkých uvádzaných produkciách. Išlo o neskutočné kvantum práce. Zdokumentovanie však vytvorilo prehľad, čo treba obnoviť a čo nie, a následne presné stanovenie potrebných rekonštrukčných prác umožnilo zacieliť sponzorov na konkrétne úlohy a naviazať peniaze sponzorov na obnovenie konkrétnych opotrebovaných komponentov. Pri niektorých produkciách sa zvolila aj koprodukcia s inými opernými spoločnosťami, čo umožnilo podeliť sa s nimi o náklady. Takto sa postupne začali staré produkcie krok za krokom modernizovať.

Dominique Meyer postupne začal zavádzať aj ďalšie zmeny, ktoré mali za cieľ dosiahnuť špičkovú kvalitu predstavení. Predovšetkým sa zvýšil počet orchestrálnych skúšok. Pred jeho príchodom ich bolo 90 počas sezóny, dnes ich je za sezónu 110.

Zmenili sa kontrakty s hosťujúcimi umelcami, ktorí teraz nemôžu prísť neskôr než osem alebo deväť dní pred predstavením. Predtým im stačilo prísť dva alebo tri dni vopred. V mnohých prípadoch doba skúšok pred predstavením teraz trvá dokonca až tri týždne, Musorgského Chovančina so Slovenským filharmonickým zborom sa vo Viedni pripravovala viac ako 5 týždňov.

Javisko opery bolo voľakedy jediným miestom, kde sa skúšali a pripravovali nové produkcie. Z kapacitných dôvodov tak bol počet skúšok obmedzený a museli sa každý deň skončiť do druhej hodiny popoludní, kedy sa scéna opäť demontovala a pripravovala na iné, večerné predstavenie. Za éry Dominiqua Meyera Viedenská štátna opera sprevádzkovala v budove v 3. viedenskom obvode v priestoroch bývalých kasární Arsenal skúšobné priestory vrátane simulovaného javiska identických rozmerov, aké má originál v budove na Ringu – 28×28 metrov. Tam je možné postaviť scénu presne tak, ako bude vyzerať neskôr na predstavení, netreba ju každučký deň demontovať, a skúšky tak môžu nerušene prebiehať mimo hlavnej budovy opery. Takýmto spôsobom je možné nácvikom venovať oveľa viac času.

Taktiež sa zaviedlo pravidlo zavolať vždy pri znovuuvedení starej produkcie jej pôvodného režiséra. Predtým bolo bežnou praxou, že súbor, ktorý sa podielal na znovuuvedení produkcie premiérovanej napríklad pred dvadsiatimi rokmi, nepovažoval za potrebné kontaktovať jej pôvodného režiséra, avšak Dominique Meyer bol presvedčený, že tento zvyk bude užitočné zmeniť. Niektorí režiséri sa tak do opery na Ringu začali vracať po mnohých desiatkach rokov k svojim dávnym produkciám a môžu ich taktiež prípadne mierne revitalizovať.

Zaviedol sa princíp, že každá opera uvádzaná vo Viedenskej štátnej opere bude hrávaná iba v jedinej verzii. „Predtým sa hrali rôzne verzie tej istej opery, teraz sme urobili katalóg všetkých opier, ktoré uvádzame, a v ňom je uvedená verzia, v ktorej operu hráme. Samozrejme, výnimka potvrdzuje pravidlo, Barbiera zo Sevilly hráme naďalej v dvoch rôznych verziách,“ hovorí D. Meyer a dodáva, že tento postup umožní orchestru sa oveľa lepšie pripraviť na predstavenia.

Pre Dominiqua Meyera je to zmena, ktorú považuje za skutočne zásadnú: „Iba málo ľudí skutočne chápe, že špičkový orchester je skutočný kľúč k tomu, čo urobí operný dom operným domom. Práve kvalitný orchester je dôvodom, prečo sme vo Viedenskej štátnej opere schopní zabezpečovať 50 až 60 rôznych operných a baletných titulov za sezónu. Mám za sebou dlhoročnú skúsenosť ako riaditeľ štyroch rôznych inštitúcií počas 22 sezón. Všade na svete, kdekoľvek chcete naplánovať inscenovanie Wagnerovho eposu Nibelungov prsteň, musíte počas príprav zastaviť všetko ostatné možno aj na dva mesiace, aby ste to zvládli. U nás vo Viedni zahráme jeden deň Zlato Rýna, potom Valkýru a tri dni na to Siegfrieda a o ďalšie tri dni Súmrak bohov. Nič nemusíme zastavovať. A v dňoch medzi týmito predstaveniami môžete počuť ešte aj Rigoletta alebo Nápoj lásky. A nikto sa neobáva o kvalitu výkonu orchestra.“

Riaditeľ opery je manažérska funkcia
Podľa názoru Dominiqua Meyera pre správne fungovanie opery nie je vhodné, aby riaditeľom inštitúcie bol umelec. „Ak ste umelec, musíte veľa času stráviť na pódiu. Aby ste boli dobrý umelec, musíte sa potom koncentrovať hlavne na túto aktivitu,“ uvádza D. Meyer.

Umelec podľa neho nebude dobre rozumieť manažérskym a ekonomickým nuansám potrebným pre riadenie opery.  On sám, keď bol mladší, prednášal na univerzite ekonómiu a manažment. Okrem iného aj manažment riadenia divadla.

„Mal som osobnú skúsenosť, ktorá sa nedá vyčítať niekde v knihách. Myslím, že som svojim študentom mohol povedať mnoho vecí, ktoré by sa nikdy nikde nedočítali, pretože to neboli žiadne akademické poučky a teórie, ale prípady z reálneho života, ktoré sa mi naakumulovali v hlave za tie roky, kedy som riadil rôzne inštitúcie a divadlo v Paríži.

Moja práca ako riaditeľa má samozrejme aj umelecký rozmer, ale predovšetkým musím zabezpečovať prevádzku Viedenskej štátnej opery a na to je potrebné mať v hlave úplne jasno v tom, čo chcete robiť a ako to budete robiť, ako sa postaráte o zamestnancov, ako si napríklad poradíte s rôznymi zákonmi, na ktoré pri svojej práci budete permanentne narážať, alebo ako zoženiete peniaze na to, aby ste naplnili rozpočet. Toto nie je umelecká práca.“

Dominique Meyer hovorí, že je rád, keď umelci chápu všetky ekonomické dôsledky rôznych rozhodnutí, ekonomiku a organizáciu spôsobu, akým inštitúcia operného domu vlastne funguje, mechanizmus úspešnosti predaja lístkov a podobne. A naopak nemá rád, ak sa umelecké rozhodnutia  dejú bez ohľadu na rozmýšľanie o ich ekonomických dôsledkoch. „V mnohých operných domoch je bežné, že umelci sú ich riaditeľmi, to však spôsobuje len problémy,“ hovorí D. Meyer.

Na druhej strane však Dominique Meyer ako riaditeľ musí byť schopný zasahovať aj do umeleckej stránky inscenácií predovšetkým tým, že vyberá obsadenie, volí spevákov a dirigentov. „Samozrejme, keď zostavujem program a robím kasting, zasahujem tým do umeleckej stránky, ale kvôli tomu sa nepotrebujem tváriť, že som umelec.“

Operný riaditeľ musí poznať repertoár a spevákov a vedieť odhadnúť, ktorého na ktorú rolu angažovať. Musí sa starať aj o to, aby si v súbore vychoval nových spevákov alebo objavil nové talenty niekde inde a dotiahol ich do súboru. „To je základná schopnosť, ktorú musí mať každý riaditeľ. Každý rok ma mnohé organizácie pozývajú, aby som bol hlavou poroty v súťažiach mladých spevákov, takže mám možnosť vidieť mnoho talentov. Máme súbor, ktorý musí rásť, a my musíme nachádzať nových ľudí, ktorí sa nám budú hodiť. Keď napríklad Kristine Opolais mala spievať Rusalku a na poslednú chvíľu odriekla, v súbore sme mali pripravenú za ňu náhradu, fantastickú speváčku, ktorá takto debutovala,“ spomína D. Meyer.

Hlavné postavy vo Viedenskej opere nechávajú spievať veľkým menám, ľudia majú radi hviezdy v titulných úlohách. Ale malé hviezdičky a nové objavy obsadzujú do vedľajších rolí spolu s nimi, aby mohli v  produkciách popri veľkých menách vyrásť. Zároveň so svojím vystupovaním vo vedľajšej úlohe študujú vždy aj nejakú hlavnú rolu z danej produkcie, hoci v nej nevystupujú. Majú možnosť zblízka pozorovať hlavných protagonistov, ako sa popasovali s najobťažnejšími pasážami študovaného partu. A potom keď sa stane, že „hviezda“ vybuchne a treba ju rýchlo nahradiť záskokom, oni naraz dostávajú svoju nečakanú príležitosť ukázať, čo v nich je. Takto napríklad svojho času Adam Plachetka nahradil Ferruccia Furlanetta v Talianke v Alžíri a podobne sa to pravidelne stáva aj iným členom súboru. Anita Hartig sa dostala do povedomia taktiež presne takýmto spôsobom. „Na druhej strane treba byť ale aj veľmi opatrný, lebo ak dáte mladým ľuďom šancu vyniknúť, tak sa na ňu s veľkým entuziazmom „vrhnú“, a ak im vyberiete zlú postavu a urobíte chybu, tak ich necháte spievať niečo, na čo ešte nie sú pripravení, čím im môžete zničiť kariéru. Preto je to aj o zodpovednosti vedieť im vybrať úlohu správne,“ zamýšľa sa Dominique Meyer.

Ďalšou úlohou riaditeľa opery podľa Meyera je teda vedieť zabezpečiť súboru neustále generovanie nových nádejných spevákov a mať zároveň vypracovaný mechanizmus, ako si ich potom vo svojom opernom dome vychovávať aj pre veľké postavy.

„Dnešní speváci vedia lepšie jazyky než generácia pred nimi, majú menej problémov s intonáciou a lepšie kontrolujú vibrato. Takže ak sa na nich pozrieme minimálne cez prizmu týchto troch kategórií, je vidieť kontinuálne zlepšovanie sa.“

K množstvu výborných hosťujúcich sólistov vo Viedenskej štátnej opere Meyer dodáva: „Dôvodom, prečo je u nás toľko výborných spevákov, je skutočnosť, že hráme tak veľa titulov za sezónu. Uvádzame ich však vždy v sériách po troch alebo štyroch predstaveniach, pričom každá séria má svoje fixné obsadenie. Preto u nás môžete počuť Tosku počas jednej seźony v niekoľkých rôznych sériách s jednotným (v každej sérii vždy iným) kastingom. Týmto spôsobom môžete vidieť až niekoľko rozdielnych obsadení tej istej produkcie počas jednej sezóny.“

Tento spôsob je výhodný aj pre spevákov samotných, pretože spievajú celú sériu vždy vo vzájomne zohratom nemennom tíme a všetky predstavenia série prebehnú krátko po sebe s malými časovými rozostupmi, čo im umožní efektívne sa v danej chvíli sústrediť na jednu postavu a jeden hudobný štýl.

Kvôli záskoku Ludhu musela opera porušiť vlastné pravidlá
Na otázku, či monitorujú aj situáciu v opere SND a kvality našich spevákov a či pri spolupráci so slovenskými umelcami zohráva nejakú úlohu aj geografická blízkosť našich hlavných operných miest Bratislavy a Viedne, Dominique Meyer priamo neodpovedal, iba uviedol, že si vždy vyberajú spevákov výlučne podľa kvality, a nikdy nie podľa národnosti alebo štátnej príslušnosti.

Paradoxne to však bola práve nedávna inscenácia Janáčkovej opery Vec Makropulos, pri ktorej musela Viedenská štátna opera porušiť pri angažovaní nášho speváka svoj zvyčajný postup, keď hosťujúci umelci nemôžu do produkcie prísť neskôr než osem alebo deväť dní pred predstavením. Tento fakt priznáva aj sám Dominique Meyer: „Pán Ludha vkročil vo veľmi neskorom štádiu do tejto produkcie. Požiadali sme ho, aby nahradil pána Trosta potom, ako zrušil svoje účinkovanie, pretože sme vedeli, že pán Ludha je dobrý spevák, že spieval túto rolu teraz pred nedávnom (v Bratislavskej inscenácii – poznámka autora) a že má voľný kalendár počas týchto dní. My si volíme spevákov výlučne podľa ich kvality. Pán Ludha skutočne odviedol dobrú prácu, oboznámil sa s produkciou a jej inscenovaním veľmi rýchlo – a zaspieval veľmi úspešnú premiéru. My sme mu veľmi povďační a gratulujeme mu k jeho skvelému debutu vo Viedenskej štátnej opere,“ uviedol D. Meyer.

V tejto súvislosti mi nedá neuviesť ešte jednu drobnosť. Keď som sa deň pred Štedrým večerom po viedenskom predstavení Veci Maropoulos čakajúc v zákulisí na dirigenta Jakuba Hrůšu náhodne stretol s Dominiquom Meyerom, zaželali sme si pekné Vianoce a prehodili ešte pár slov. Poďakoval som mu, že pár dní predtým odpovedal na niektoré moje otázky ohľadom Viedenskej štátnej opery. Dominique Meyer aj počas tejto náhodnej schôdzky znovu zopakoval, akým šťastným riešením pre nich voľba Ludhu bola. „Bol fakt dobrý,“ doslova uviedol.

D. Meyer vyzeral byť s účinkovaním Ludhu spokojný a ja som si v tej chvíli uvedomil, že obzretie sa Viedne smerom k nám do Bratislavy v situácii, v akej sa ocitli (keď im ochorel jeden z hlavných predstaviteľov), treba vlastne vnímať ako prejav vysokého stupňa profesionalizmu tejto inštitúcie. Ak opera vo Viedni spočinie zrakom na chvíľku v Bratislave a je s výsledkom spokojná, nebolo by na škodu, aby sme aj my v Bratislave nachádzali umeleckú, technickú, ekonomickú a organizačnú inšpiráciu vo Viedni. Možno aj my budeme prekvapení a spokojní.

Viedenská štátna opera nie je jedným z najlepších operných domov len tak, sama od seba. Za jej úspechom stojí zvolená a dobre premyslená stratégia. Nejaký vklad do tejto stratégie priniesol Dominique Meyer, nejaký iný zase jeho predchodcovia. V každom prípade slávnejší a úspešnejší operný dom stačí v Bratislave o niečo vnímavejšie pozorovať.

Snažiť sa napríklad pochopiť koncepciu Dominiqua Meyera, oboznamovať sa podrobne s jeho názormi a spoznávať jeho postoje prezentované aj prostredníctvom rôznych publikovaných rozhovorov, v ktorých o svojej stratégii otvorene hovorí. A porovnávať s tým, čo a ako sa robí u nás.

Nie všetko sa dá mechanicky preniesť, to je jasné. My nemôžeme ani pomyslieť na to, že by sme sa mali alebo chceli s Viedňou porovnávať. Ako mi povedal nedávno Marián Chudovský, referenčným rámcom SND sú stredne kvalitné divadlá v Nemecku, s ktorými sa môžeme a chceme konfrontovať. To je samozrejme veľmi realistická ambícia.

Avšak to neznamená, že by sme nemali nachádzať inšpiráciu a poučenie aj vo Viedni, hoci v tomto prípade ide už o inú ligu. Pre začiatok postačí, ak si všimneme z vyjadrení pána Meyera napríklad tie, kde poukazuje na to, že kľúčovú rolu pre úspech operného domu hrá kvalita orchestra, alebo tie, kde spomína, že sedáva na takmer všetkých skúškach a niektorých predstaveniach. Na zamyslenie sú jeho názory o tom, do akej miery je riadenie opery umeleckou, a do akej vlastne manažérskou prácou.

Sem-tam potom môžeme prípadne aj niečo rozumné odkopírovať. Určite sa kvôli tomu na nás vo Viedni nebudú hnevať. Práve naopak, možno budú radi, že ich systém sa osvedčil natoľko, že ho dokázali aj čiastočne exportovať.