(The) Ballett – Hommage

Forsythe, Horečná, Lander vo Viedni

Manuel Legris so svojimi dramaturgmi od svojej prvej sezóny s Viedenským štátnym baletom zaujal ako šéf veľmi výchovný postoj. Nielen v budovaní nového súboru, ktorý by bol schopný splniť jeho umelecké nároky, ale aj k divákovi. Tieto dve veličiny – súbor a divák, sú prepojené viac, než by sa dalo poznať na prvý pohľad. Ak chce prezentovať publiku jedinečné choreografie musí mať k tejto úlohe disponovaný súbor, ktorý to zvládne. A na čom by súbor mohol lepšie rásť než na zásadných dielach baletu dvadsiateho storočia, ktoré aj vo veľkých súboroch v kamenných domoch, kde prevláda klasický repertoár a dejové balety, pôsobí edukatívne i terapeuticky. Navyše ak postaví k sebe do jedného večera tri menšie balety, viac tanečníkov si zatancuje sóla, než v celovečernom diele. A tak vedľa titulov, ktorých názov a mená choreografov spôsobujú šialenstvo u divákov, ktorí ich túžia vidieť, založil radu baletných hommage, či jednoducho povedané komponovaných večerov, ktoré vychovávajú divákov i súbor. Je podivné, že diela, ktoré takto uvádza Viedeň nepozná a pritom sa jedná o dnes už preverené diela baletnej literatúry. Takže vychovávať publikum kráča ruka v ruke so splatením manka, ktoré viedenskí šéfovia baletu spôsobili, keď niektorých choreografov a ich zásadné diela vo svojej dramaturgii opomínali. A tak majú návštevníci Viedenskej štátnej opery jedinečnú možnosť behom niekoľkých sezón vidieť a snažiť sa porozumieť dielam, ktoré formovali smery baletu v dvadsiateho storočí. Po Lifarovi, Balanchinovi, Christovi, Petitovi, Maillotovi, Dawsonovi došlo v prvej premiére sezóny 2013/2014 na ďalšiu trojicu.

Ballett-Hommage predstavuje tak veľmi rozdielnych tvorcov, že rozdielnejšie povahy diel si už je ťažko i predstaviť. Zosnulého Harolda Landera (1905 – 1971) z Dánska, dediča tradícií Bournonvilla a dvoch žijúcich tvorcov; Newyorčana Williama Forsytha a mladú slovenskú tanečnicu a choreografku Natáliu Horečnú. Dramaturgicky sugestívny večer, ktorého témou môže byť záhadné “THE”. Čo to je, to anglické slovo, skoro ani nie slovo len člen THE, napísaný na tabuľke v popredí scény pri Forsythovej choreografii The Second Detail? Premýšľali nad tým už mnohí a rovnako nikto nevymyslel nič, čo by bolo uspokojivé. Samozrejme môže to byť prvé slovo názvu choreografie, ktoré je portálom pre akciu na javisku, ktorá nahrádza ten second detail. Ale to je dosť vágne vysvetlenie k tajomnému a dokonalému svetu choreografa. Je treba si uvedomiť, že táto choreografia mala premiéru dávno v minulosti v National Ballet of Canada v roku 1991. Takže je to už dielo viac-menej klasické. A na jeseň toho istého roku sa stalo súčasťou večera The Loss of Small Detail vo Frankfurte am Main.

Vo Viedni THE vysvetľujú prostredníctvom svojho obyvateľa Sigmunda Freuda a zamieňajú ho vo význame s “ono” a “ja”. Vidia v ňom nevysloviteľné tabu podobné tomu, akým je napríklad smrť. V zdvojenom scénografickom priestore kde dominuje biela, štrnásť stoličiek v pozadí a dynamická hudba Thoma Willemsa, všetko za nadpisom THE núti diváka k sledovaniu. Štrnásť tanečníkov v šedom iba “tancuje”. Žiadne formácie nerozprávajú žiadny príbeh, žiadne premeny, príchody či odchody, žiadne meniace sa formácie. Keď sa vrátime do minulosti nájdeme recenziu, ktorá jasne porovnáva Forsytha v línii ako pokračovateľa Balanchina. Pre tých, ktorí milujú Forsytha ako modernistu je to samozrejme šok, ale ako inak sa dá vysvetliť práve v prípade Second Detailu ona markantná snaha po čistote, jednoduchá elegancia, pohyby vychádzajúce z klasiky, ale čo je omnoho podstatnejšie, vzťah medzi tanečníkmi a stavebnou formou dramaturgie, či vzťah tanečníkov ku geometrii priestoru. Nesmierne dôležitý je aj aspekt, ktorý vidíme u Balanchina – aspekt tempa, ktorý je viditeľný, jasne popísaný v telesnej reči tanečníkov.

Snaha obidvoch tvorcov po dokonalosti a virtuozite je viac než zrejmá. Tak ako Balanchine posunul balerínu, jej telesný obraz a ženu – prototyp do iného svetla, tak to činí na rozdiel od Balanchina, aj skutočne rodený Američan Forsythe. Balerína už nemá tylovú sukňu a nemá sukňu už vôbec. Má len svoje telo s dlhými nohami, extravagantnými rukami, dokonalú líniu nohy a tancovanie en pointe, v ktorom musí zvládnuť aj ten najneočakávanejší pohyb. Vedľa baleríny, ktorá nie je len jedna, ale hneď niekoľko rôzne typovo rozhodených medzi sieť mužov, práve muži slúžia tak ako v klasickom balete ako partneri baleríny, aby mohla urobiť figúry, ktoré by sama z fyzikálneho hľadiska urobiť nemohla. Obrazy párov a skupín, vzorce, kedy skupiny sedia a stoja, aktivita a pasivita osôb, ktoré križujú priestor, preskupujú sa a formujú, je od choreografa jasným znakom cítenia priestoru a tempa. Môže sa to zdať samoúčelnou manierou, ale práve tento ľudský vír vytvára to oné tajomné divadelné napätie medzi nápisom THE a jasnou architektonickou sýtosťou priestoru. Skúsený divák v choreografii objaví mnoho citácií Balanchina, ktorého tvorbu Forsythe dobre poznal, hlavne čo sa týka zjavenia Ženy v bielych šatách, ktorá by mohla byť La sonnambula. Sen a skutočnosť, extatické prežívanie a zdržanlivé “ponorenie do seba”, komunikácia alebo jej neschopnosť sa miešajú a nechávajú otvorenú otázku, či fyzický význam THE, či jeho významy, ktoré sú tabu, všetky problémy vyriešia. A či nie je jediné možné riešenie to, ktoré nastane, že ceduľka s nápisom THE je zvalená, pretože prestala mať význam.