(The) Ballett – Hommage

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Viedenčania sa snažia o maximálne vernú interpretáciu. Ako veľký klasický súbor sú dobrí v technike, majú veľké rozsahy spodných končatín, ale akosi sa v uvoľnenom svete Forsytha nevedia zbaviť práve niektorých aspektov akademického tancovania. Spomedzi interpretov jasne žiaria dve baleríny: Olga Esina a Nina Poláková. Tie sa zdajú neprekonateľné, ich technika en pointe, virtuózne a ekvilibristické pohyby dovedené do maxima, pritom fascinujúce striedanie kĺzavých pohybov s tými energickými a mechanickými. S choreografiou si zahrávajú, nechávajú sa ňou prestúpiť. Vyšinutých figúr z klasiky sa zmocňujú bez náznaku neistoty. Samozrejme aj ostatní sa snažia a mnohé im vychádza, ale potrebujú čas, aby pochopili túto choreografiu bez slov na scéne vynikajú: Eno Peci, Davide Dato, Greig Matthews, Mihail Sosnovschi, Prisca Zeisel a ďalší.

Druhou gradáciou večera je kreácia slovenskej choreografky Natálie Horečnej pre Wiener Staatsballett: Contra Clockwise Witness. Zaradiť zdanlivo epické dielo medzi dve preverené diela, je kľúčové riziko dramaturgie. Horečnej svojská výpoveď zovretá medzi post – neoklasickým tancovaním Forsytha a eklektickou oslavou klasiky Landera nezapadla, ani večer nenarušila. Akoby logicky vo svojej mnohovrstevnatosti nadviazala na oný nadpis THE. Horečná neskrývala inšpiráciu knihou terapeuta Michaela Newtona Cesty duše. Vytvorila ale vlastnú meditáciu pri zastavenom čase a beh s časom proti smeru hodinových ručičiek. Choreografka, režisérka a libretistka vytvorila vlastný pohľad na okamihy, ktoré sú a priori tragické, ale nechýba im v kontexte humor. Horečná vlastne vytvorila alebo sa k tomu zreteľne blíži, špeciálny baletný žáner. Niečo medzi termínmi thriller, sci-fi, ezoterika,… a ďalšie, špeciálny divadelný svet Natálie Horečnej. Jej naratívne rozprávanie je zastavené, zmrazený čas sa zasekne a vracia sa späť.

Nie je možné tu popisovať dej, pretože každý divák si ho musí prerozprávať sám. Horečná úmyselne stavia proti sebe kontrasty šoku a veselia, tragiky a komiky, prenáša vlastnosti živých ľudí na neživé bytosti a naopak svojim hriešnikom dáva nebeský rozmer a tvár. V podrobne popísanom programe sú zastavenia pre divákov a vysvetlenia, ale tieto vysvetlenia sú skôr mätúce, pretože choreografka veľmi umne balansuje medzi pasážami hranými a plochami kedy vládne tanec. Pritom sa nezahráva s intelektuálnou rovinou, ona sa pokúša dostať niekam hlbšie a ukázať divákovi svoj svet. Svoj pohľad. Extravagantné scénické machinácie jej anjelov, anjelov smrti, ich tanečný gulečník s Mužom, ktorý je jedinou jasnou konštantou je beh vo vražednej rýchlosti napriek tomu, že čas je mŕtvy. Horečná vedľa svojej mystiky, ktorá je tvorená hlavne sugestívnou hudobnou dramaturgiou (nechýbajú súčasní skladatelia rôznych štýlov a kontinentov, napríklad Max Richter, Alberto Iglesias či Osvaldo Golijev), ktorá napína akceleráciu historky o mužovi, ktorý sa chcel obesiť, ale keď videl, čo ho čaká po smrti radšej si to rozmyslel, k sýtym obrazovým artefaktom, ktoré úmyselne drobia výstavbu baletu na jednotlivé atómy. Keď sa zdá, že už nejde pokračovať ďalej prichádza zvrat a gradácia pokračuje, až k záverečnému vypätiu a výkriku, ktorý je tanečný. Popritom sa na javisku zjavujú dvojznačné symboly ako jablko, slučka, kniha, rebrík, dvere, kvetinka.

Horečná veľmi dobre pracuje so svetlom, s čím jej pomáha svetelný designér Mario Ilsanker, ktorý vytvára sugestívne nálady na javisku s minimom premien, ktoré by ukazovali techniku javiskovej mašinérie. Menej šťastné sú kostýmy od Christiane Devos, ktoré oscilujú medzi snahou o „cool design“. Ale pre divadelný kostým je to trochu málo, keď kostým nesie len parametre nápadu a jeho spracovania a nie ideí. Výborne pracuje choreografka s priestorom javiska. Všíma si jeho technické možnosti a tak niektorí mŕtvi padajú „prepadlom“ dolu a iní sa zase zjavujú. Tento anjelsky cirkus, ktorý môže mať všemožné výklady, samozrejme stojí na zvláštnej schopnosti Horečnej vykresať z tých všetkých situácií choreografiu, ktorá by nebola naivná či hlúpa. Možno sa zdá, že Horečnej pohybový slovník je jednoduchý, ale v konečnom výraze diela je jej choreografia tým, čo určuje jej divadelné myslenie. Niekoľkonásobné množenie účinkujúcich, rozpadanie tanečných celkov na fragmentárne duetá, zastavenia, sú účelným manipulovaním s videním a s divadelným časom. Jednoznačná je však pointa choreografky. Medzi besniacimi anjelmi, ktorí si nosia v ruksakoch na chrbte miesto krídel knižku, medzi éterickými dušami, medzi padlými je nádej. Táto istota od Horečnej je viac než čokoľvek iné, brána jej raja sa nezatvára pred nikým. Takže je možné i dnes pre všetkých dôjsť k spáse?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Forsythe: The Second Detail (Wiener Staatsballett)

[yasr_visitor_votes postid="87163" size="small"]

Vaše hodnocení - Horečná: Contra Clockwise Witness (Wiener Staatsballett)

[yasr_visitor_votes postid="87164" size="small"]

Vaše hodnocení - Lander: Études (Wiener Staatsballett)

[yasr_visitor_votes postid="87160" size="small"]

Mohlo by vás zajímat