Titus poprvé na Slovensku – ve světlech a barvách

  1. 1
  2. 2

Titus po prvýkrát na Slovensku – v svetlách a farbách 

Dali by sa viesť akademické debaty, či na Slovensku máme položenú mozartovskú interpretačnú tradíciu, či objemom a pestrosťou reflektovania javiskového odkazu salzburského génia sme schopní konkurovať okolitému svetu. Túto tému môže Slovenské národné divadlo otvoriť dnes. Ešte včera na ňu nemalo právo.

V súpise dosiaľ inscenovaných opier Wolfganga Amadea Mozarta totiž chýbalo kľúčové dielo. Posledná skladateľova opera La clemenza di Tito, ktorá sa rodila paralelne s diametrálne odlišnou Čarovnou flautou (v poradí absolútnych premiér dokonca sa za Titom oneskorila o vyše tri týždne) a nedokončeným Requiem, je nevyvrátiteľným dôkazom geniality tvorcu nielen v zmysle remeselnej zručnosti či melodickej a harmonickej invencie, ale rovnako priam mimovoľnej prorockej schopnosti určovať ďalšie smerovanie hudobných foriem. O okolnostiach vzniku La clemenza di Tito sa v tejto recenzii zmieňovať nebudem, hovorí o nej na inom mieste samostatný text šéfdramaturga Slavomíra Jakubeka (tu). A koniec koncov, všetko je dostupné na webe. Konštatujem len, že slovenská premiéra diela sa uskutočnila v Historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave 21. marca 2014.Ponuku zinscenovať Mozartovo dielo na javisku Opery Slovenského národného divadla (pôvodne sa uvažovalo o Idomeneovi, čo by bol na rozdiel od Tita návrat a nie „objav“) prijali českí tvorcovia. Režisér Jiří Nekvasil a scénograf Daniel Dvořák tvoria už dlhé roky divadelne-esteticky spriahnutý tandem, v ktorom má svoje miesto aj slovenská kostýmová výtvarníčka odchovaná pražskou školou, Mária Fulková. Inscenátori prišli so zámerom rezignovať na akékoľvek historické zakotvenie fiktívneho príbehu a vybrať si z neho posolstvá idúce nad časom a nad priestorom. Preto na javisku niet žiadnych konkretizujúcich kulís a ani kostýmy (efektné, farebne zladené so scénou a v parochniach barokovo nadsadené) nemajú rukopis určitej doby. Predsa len od barokovej prapodstaty tejto partitúry a žánru dobovej opery serie sa inšpirácia tvorivého tímu odrazila.

Inscenátori, na rozdiel napríklad od Martina Kušeja, režiséra poslednej verzie diela na Salzburskom festivale, nevidia Tita ako „dielo noci“, ale naopak, vnímajú ho cez farby a svetlá. Tradičné kulisy nahrádzajú panely, ktoré sa vertikálne a horizontálne posúvajú, čím otvárajú stále nové priestory. Slúžia zároveň ako plochy pre inštalovanie žiarivkových trubíc, ktoré vo farebnom spektre od žltej cez červenoružovú po modrú zažínaním a vypínaním dynamizujú dianie. Okrem nich je využívané aj tradičné svietenie a tieňohra. Na začiatku a v závere je vysvietený aj javiskový portál divadla. Rekvizít nie je veľa a majú symbolickú hodnotu. Dominantnou „aparatúrou“ pohybujúcou sa po javisku, je trón na vysokozdvižnom továrenskom vozíku, riadený šoférom vo „formuláckej“ helme. Jeho zástoj nie je celkom jednoznačný. Pokiaľ ho vnímame cez vladársku pozíciu, ktorá je vždy nad ľudom, tak narážame práve na charakterové vlastnosti Tita ako šľachetného mierotvorcu, ktorý má vôkol svojich priateľov (hoci aj schopných zrady), svoju vytipovanú manželku a ľud, s ktorým si rozumie. Z výšok zniesol stroj cisára len trikrát – keď oslovil Serviliu, keď sa sám rozhodoval o ďalšom postupe voči zradného Sestovi a napokon na záver, keď udelil šľachetnú milosť.

Postava Tita, hoci z hľadiska vokálneho nie je kľúčovou, je veľmi zložitou a psychologicky členenou. Cisár pochybuje o vlastnej moci, sám hľadá identitu, je duševne neistý, frustrovaný. Ťažko sa zmieruje s faktom, že ho podrazili jeho blízki, ťažko uverí v ľudské zlo. Keď osnovateľom podpálenia kapitolu, vzbury a pokusu o vraždu udelí milosť, nerieši si tým vlastné sklamania. Život ide ďalej… Profil Tita v Nekvasilovom výklade, možno aj vplyvom neskúsenosti predstaviteľa titulnej roly, ostal trocha sploštený. Oveľa výraznejšie však vyšiel Sesto, najmä v prvom obsadení. Bol formovaný nesmierne pravdivo, emotívne a scéna z konca prvého dejstva, keď kapitol je v plameňoch a Sesto je zmietaný výčitkami svedomia i vidinou zavraždeného Tita, patrila k vrcholom naštudovania. Požiar kapitolu je stvárnený farebne, dymom (funkčným!) a horiacim nadpisom Roma. Podobne zbor prichádza s drevenými tabuľkami metropoly, ktoré v istej chvíli jednotne hádže na zem. Veľmi účinne vystavané prvé finále.Zhodou okolností práve počas šéfovania Jiřího Nekvasila v opere pražského Národného divadla sa zrodila roku 2006 nezabudnuteľná inscenácia Tita, pochádzajúca z tvorivej dielne nemeckých manželov Herrmannovcov. Napriek tomu, že jej jednoduchosť, citová nástojčivosť a dramatická údernosť ostali v česko-slovenskom priestore aj po vzniku bratislavskej verzie neprekonané, Nekvasilov a Dvořákov Mozart môže ašpirovať na zaradenie medzi zaujímavejšie projekty súčasného hudobného divadla.

Silným pilierom prvého slovenského uvedenia diela je hudobné naštudovanie šéfdirigenta a riaditeľa súboru Friedricha Haidera. Umelec odchovaný viedenskou mozartovskou tradíciou má absolútnu pravdu ak tvrdí, že žiaden iný skladateľ nie je konfrontovaný s takou rozmanitosťou názorov a interpretačných variant ako Wolfgang Amadeus Mozart. Jeho operné partitúry sú skúšobnými kameňmi nových talentov i najzrelších osobností. Ak načrieme medzi poňatia dirigentských legiend typu Kripsa, Böhma, Karajana alebo súčasných „mienkotvorných“ dirigentov – od Harnoncourta cez Barenboima, Minkowského, Fischera po Mutiho (na tomto mieste mohol byť pokojne dvojnásobok iných mien), sotva by sme našli  v detaile zhodnú koncepciu. Mozart je celkom jednoznačne bezhraničnou inšpiráciou.

0 0 vote
Ohodnoťte článek
  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: La clemenza di Tito (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="99030" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments