Up & Down – Eifman Ballet v Bratislavě

Valentínsky Eifman v Bratislave

Slovenské národné divadlo uviedlo takmer prednedávnom – v októbri roku 2014 – balet Borisa Eifmana Rodin (našu recenziu nájdete zde). Dnes prichádza na túto scénu s novou premiérou Up & Down, ktorá bola prezentovaná v Petrohrade a európska premiéra bola pôvodne plánovaná pre Bratislavu. Len technické dôvody, respektíve komplikácie s prepravou  posunuli Bratislavu na druhé európske miesto po Paríži.Presne vymedzené – v Petrohrade diváci videli toto dielo 27. a 28. januára, v Paríži 9.,10. a 11. februára  a následne slovenský divák sa dočkal premiér 14. a 15. februára v sále opery a baletu Novej budovy SND. Privilégium premiér majú teda tri metropoly – Petrohrad, Paríž a Bratislava. Dielo bude pokračovať do New Yorku, Washingtonu, Chicaga, Tel aviv a na ďalšie miesta baletného turné.

Pre Bratislavu je unikátnym toto predstavenie aj z toho dôvodu, že hudba zaznie v hudobnej produkcii slovenského skladateľa Rudolfa Pepuchu a bola nahraná v Slovenskom rozhlase. Ide o akýsi „musik design“ hudby 20. storočia, o výbere ktorého rozhodol sám Eifman – 15 skladieb Georga Gershwina, v kombinácii s Franzom Schubertom a Albanom Bergom je zahraných big bandom a symfonickým orchestrom, pričom boli použité aj elektroakustické techniky. Poetiku big bandu americkej hudby minulého storočia vyprofiloval dirigent big bandu Milo Suchomel, hudobní sólisti boli prizvaní z Prahy, Budapešti  a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu nahrával v akusticky kvalitnom štúdiu 2, pričom symfonické časti dirigoval Mário Košík (možno by nebolo celkom tak od veci spomenúť v bulletine aj jeho meno). Nahrávka ostáva v depozite Eifman baletu a bude použitá na všetky produkcie. Kuriozitou je aj skutočnosť, že za tridsaťosem rokov existencie Eifmanovho baletu je to prvá nahrávka, ktorá vznikla mimo Ruska. Počúva sa vskutku lahodne a s istou dávkou hrdosti a zadosťučinenia nadväzujúc na vyššie spomenuté.

Okrem jazzovej hudby a pôsobivého svetelného designu používa Eifman v tejto produkcii ďalšie nové prvky, ako napríklad nemý film. V balete je použitých 300 kostýmov v štýle dvadsiatych rokov Hollywoodu, ktoré strihom a farebnosťou zodpovedajú dobe. Autora tematicky inšpiroval román Scotta Fitzgeralda Nežná noc. Sám Eifman hovorí, že jeho nový balet je „tragickou a zároveň oslňujúcou kronikou duchovnej skazy človeka. Je to príbeh o tom, ako sa končí večná túžba po šťastí. Nádherný a bezstarostný život sa zmení na nočnú moru“.

Boris Eifman, rodák zo sibírskej časti Ruska, je známy svojimi spracovaniami veľkých literárnych diel, ktoré sú psychologickými sondami do temných zákutí duše. Prvá časť sa odohráva v psychiatrickej liečebni, druhá viac mapuje život mimo nej. Boris Eifman sa vyjadruje svojským choreografickým slovníkom, sám definuje, že sa mu podarilo nájsť symbiózu medzi tradičnou ruskou baletnou kultúrou 19. a 20.teho storočia a všetkými výdobytkami súčasnej svetovej choreografie. Up & Down je na jednej strane o tom, že v tanci sa gestami tanečníci neustále pohybujú smerom nahor a zas dolu, rovnako výskok znamená smer hore a následné klesnutie dole a zároveň Up & Down má byť metaforou o tom, že človek sa vo svojom živote nachádza v týchto hraničných pozíciách, či už profesijných, vzťahových, fyzických, duševných alebo akýchkoľvek iných polarít. Nie nadarmo sa hovorí – „raz si hore , raz si dole“. Niekde medzi týmito hranicami sa pohybuje jeho výpoveď i choreografická a koncepčná mapa.

Eifman v Up & Down pohybovo a významovo analyzuje hraničné polohy života človeka. Provokatívne ponúka luxus a hriech, lásku aj šialenstvo, stúpanie i pád – predvádza divokú oslavu života i jeho skazu s návratom do temperamentného a dynamického obdobia jazzu. Ako hovorí Eifman: „Posolstvom inscenácie Up & Down je pripomínať fatálne následky zrady seba samého.“ Charizmatický talentovaný psychiater má všetko vrátane vízie akademickej kariéry, ktorá padne za obeť pod tlakom peňazí, pudových inštinktov, kompromisov, straty identity. Nedokáže nájsť rovnováhu medzi vnútorným svetom a realitou. Nie je to však len o tom, že podcení kariéru, stará sa o psychicky chorú manželku, že sa nechá zlákať mamonom a prchavou láskou k inej žene, v dôsledku čoho klesá v očiach svojho okolia aj na dno svojho vlastného psyché, ale aj o tom, ako spoločnosť kruto a nekompromisne akceptuje len úspešných a vyčleňuje zo svojho kruhu slabých.

Eifman vytvára a strieda spolu so scénografom (Zinovy Margolin) prostredia psychiatrickej liečebne s prostredím spoločenského diania (kaviareň, kabaret, pláž, štúdio) jednoduchým spúšťaním panelov, ktoré sa vysúvajú a poskytujú priehľady v portáloch na zadný plán (je to plán snový, plán, ktorý sa odohráva v hlavách protagonistov). Liečebňa je presvetlená neosobným bielym neónovým svetlom. Neón v rôznych farbách (oranžová, fialová, zelená, modrá, žltá…) je prítomný v scénach lascívnej zábavy, kopíruje postranné jemne oblúkové schodištia, ktoré spája plošina – most deliaci scénu aj horizontálne s možnosťou poskytnutia paralelných obrazov. Horizont profilujú abstraktné symbolické znaky, kruhy, špirály, zvislé aj horizontálne čiary v geometrickom usporiadaní, z ktorých si významovo autor vyberá jednotlivé prvky (počítačovo graficky upravený kruh sa stáva slnkom…), pričom atmosféru jednotlivých scén dofarbuje svetlo .Výtvarný minimalizmus napovie významovo dosť.Svetelný dizajn (Gleb Filshtinsky, Boris Eifman), ako aj použitie prostredia psychiatrickej liečebne sa opakuje už z predstavenia Rodin, je však inak uspôsobené. Predovšetkým svetlo nielen dynamizuje videné, kreuje náladu scén, ale vytvára celý umne a logicky vystavaný  vizuálny projekt od výpravnosti veľkých scén až po intímne prostredia. Do lúčov a kužeľov svetla vylúpnutých z hlbokej tmy osádza (a svojim spôsobom ukrýva) rodinné výjavy (zmnožený obraz otca – ako výkričník v mozgu psychickej narušenej v detstve zneužívanej dcéry, zmnožený obraz doktorom opustených pacientov, intímne scény – matka, dcéra a otec v hojdacom kresle, presuny manželov s kuframi na hotelovom vozíčku…) – to všetko svetlo ešte razantnejšie potvrdí, vyhrabe z podvedomia, výhražne pripomenie. Svetlo v korešpondencii s kostýmom aj „dofarbuje“ atmosféru (výrazné kolorované obrazy prestrieda elegancia monochrómu, až pietne vznešeného a čistého).

Scénografické riešenie v Eifmanových baletoch je akousi štylizovanou vizuálnou replikou výtvarných výstupov začiatku minulého storočia elegantne sledujúcou vtedajšie „trendy“, ktoré posúva do súčasnosti , ale prenáša do nej ich pôvodného ducha. Do výtvarne jednotnej grafiky a architektúry na scéne sú zapojené aj kinetické prvky pri obraze filmovačky priamo na pľaci – reflektory, kamera, posuvné paravány s vyobrazeným horizontom, spustené ťahy so svetlami… To, čo sa „natočí“ life pred divákom, potom sledujú protagonisti na plátne v zrýchlenom nemom filme (filmové zábery: Štátna univerzita filmu a televízie v Petrohrade, réžia: Sergey Ovcharov). Toto prepájanie prostredí je maximálne dynamické, plynulé, deje sa všetko akoby za sebou a zároveň, čím si udržuje predstavenie aj vizuálne tempo.

Kostýmy (Olga Shaishmelashvili) koncepčne nasledujú obdobie 20tych rokov 20.storočia vo všetkých účelových rovinách odievania od spoločenských elegantných dlhých šiat, cez kabaretné rozkošnícke  šik outfity, po vtedajšie módne prvky plážového odevu, s kreatívou štylizácie v snových výjavoch a u pacientov. Každý kostým je iný, zvlášť oceňujem profiláciu charakterov jednotlivých psychických porúch pacientov odrazených aj v ich adekvátnom oblečení – odev sa využije aj na tanec – „hrajú“ tu dlhé traky pacienta, ktorý si stále spúšťa nohavice, povraz na krku samovraha, obrovská bábika infantilnej pacientky, desivé popruhy okolo hlavy rezignovaného pacienta fixovaného na stoličku…). Kostým je posunutý nielen do výtvarnej roviny ako dekor, alebo charakteristiky postavy, ale aj účelne na tanečnú manipuláciu s ním, čím sa prepája výtvarné s choreografickým myslením.Dick Diver – charizmatický psychiater sa snaží pomôcť svojim pacientom ponorením sa do ich fantazmagorického sveta. V jeho klinike sa ocitne mladá pacientka Nicole Warren, dcéra milionára, ktorý ju v detstve zneužíval. Okrem urputnej snahy psychiatra vyliečiť svoju pacientku, prekračuje lekársky kódex a cíti k nej náklonnosť. Otec pacientky kupuje svojej dcére osobného lekára, Dick je nútený sa s pacientkou rozlúčiť. V hlave Nicole sa profiluje schizofrénia, zlovestné dvojča ju prenasleduje, zachráni ju až láska k Diverovi. Pár napokon oslavuje svoju svadbu spolu s pacientmi kliniky. Dick sa pod tlakom Nicole vzdáva svojej kariéry, odchádza z kliniky, hoci stále túži pracovať. Ponorí sa do sveta vyženených peňazí, luxusu, flirtu, kabaretného bláznenia, zažije románik s filmovou hviezdou Rosemary, manželstvo sa mu rozpadá, Nicole sa zblíži s Tommym, ktorý ju dlhšie prenasleduje a miluje. Dick svoje skrachované méty – kariéra, láska, manželstvo – rozložené následne zhýralým životom a alkoholom napokon vyústia v jeho vlastné šialenstvo. Vracia sa na „svoju“ kliniku, ktorú s nevôľou opustil, tentoraz však ako jej pacient.

Choreograf a režisér Boris Eifman vystaval svoje dielo ako dôsledne premyslený projekt, ktorý má svoj začiatok, stred a koniec, gradáciu, napätie a plynulý vývoj. Skupinové scény strieda s intímnymi, sólové party a duety majú svoju poetiku, drámu aj „drive“, ale predovšetkým sú poznačené mimoriadnou tvorivou invenciou. Jeho choreografická skladba nie je len o plynulých prechodoch, skokoch,  krokových variáciách… Na jednej strane pôsobí prirodzene a ľahko (vďaka vynikajúcim tanečníkom s kondíciou, disciplínou a nasadením), na strane druhej nesie v sebe presne vykonštruovanú koncepciu jednotlivých obrazov (liečebňa, pacienti, ktorí nechcú prísť o svojho doktora, Nicole, ktorá sa nechce o neho deliť, kufrová scéna odchodu, poetická a zároveň tušene hrozivo incestná scéna v hojdacom kresle, alebo skupinové – šialená balónová svadba na klinike vo všetkej svojej psychiatrickej bizarnosti rozvášnených pacientov, všetky spoločenské výjavy – kankán (ten trošku komerčne  vadí), jazz, pláž (nádherne rozkošná nálada aj s akcentom diferenciácie spoločenských vrstiev – herečka, ochranka, médiá,dav), filmovačka s nasadením a spoločensky rozvášneným virvarom, roztopašná a dynamická loptová hra… Napriek tejto príbehovej tanečnej divadelnosti, ktorá má svoj koncept, kompaktnosť a tempo, najviac zarezonujú intímnejšie pasáže dramaticky výpovedné, esteticky výtvarné a choreograficky premyslené a precítené.

Eifman sa hrá s telom, skladá ho ako puzzle jedno do druhého, jeho figúry v dvojiciach a trojiciach poskytnú vždy živý nápad, novú formáciu. Postavy sa prestupujú, prechádzajú akoby cez seba, nohy a paže často popierajú zemskú príťažlivosť, spletá ich niekedy do krkolomných, ale zároveň symbolicky významových kódov, hľadá inovatívne možnosti vyjadrenia telom, každé gesto má svoj zmysel, vysiela signál a popritom všetkom vyznieva ešte esteticky a dekoratívne.Najviac sa vyhrá v duetách: Dick – Nicole, Dick – Warren, má absolútne pôsobivé trojice predovšetkým: Dick – Nicole – jej psychické „dvojča“, alebo Dick – Nicole – otec Warren, Warrenovci s hojdacím kreslom… Eifman pertraktuje vo svojom diele mnohé konflikty – boj Dicka Driva so sebou samým, boj medzi jeho manželkou Nicole a pacientmi (respektíve prácou) – scéna na hranici dojímavosti plus krásna sekvencia s doktorským plášťom, ktorý si navliekajú obaja protagonisti zároveň, následne boj medzi manželkou a Rosemary), vo finále boj s manželkou a Tommym a napokon boj o psychické zdravie s lekárom v závere (záverečná scéna ležiaceho pacienta – Dicka v húžve bankoviek, ktorého ťahá za sebou ošetrujúci lekár).

V tanci je možné aj takmer nemožné, telo dokáže extrémne veľa… Eifman však nemachruje so samoúčelnou akrobaciou, len pozná fyziku, telo tanečníka a estetiku. Akoby spájal dohromady exaktné s umeleckým, realitu s pocitom. Má svoj vlastný choreografický jazyk. Aj keď má človek dojem, že videl už všetko v rámci pohybu, Eifman nám vždy ukáže kade sa ešte dá pretiahnuť ruka, kde sa dá vystrčiť noha, ktorým smerom sa dokážu vzájomne prehnúť telá, ako sa dá tvorivo fungovať v dvojici, či trojici bez toho, aby sa protagonisti pustili, kde sa dá čo pridržať, ako zdvihnúť , kam pritiahnuť a kam odsotiť. Napriek týmto choreografickým komplikovanostiam a interpretačným zložitostiam jeho choreografie s vynikajúcimi tanečníkmi pôsobia prirodzene, výtvarne a vizuálne efektne bez toho, aby na to potreboval lacný prostriedok. Nie že by to bol objav roka, ale akosi všetko dohromady to funguje príjemne.

Tanečníci podali reprezentatívny výkon, tak samozrejme profesionálny, že je asi aj zbytočné ich diferencovať. Možno však zadefinovať, že jednoznačne zaujali otvorené gestá a pružné paže Sergeya Volobueva (Dick Dive) ako aj jeho výrazová dráma, disciplinované tvárne nasadenie Marii Abashovej (Nicole Warren) a temperament Olega Markova (otec Warren). Esteticky aj provokatívne pôsobila Angela Prokhorova (Rosemary) i elegantne dôstojný Igor Subbotin (Tommy), ako alter ego Nicole sa zaskvela Lyubov Andreyeva a v závere sa mihol ako ošetrujúci lekár Dicka výrazový Dmitry Fisher.Zatiaľ čo v Rodinovi nám Eifman predviedol teatrálne ruské tancovanie s vysokým zmyslom pre štylizáciu a predimenzované karikovanie výrazu aj gesta, v Up & Down sa tohto druhu teatrality vzdal, snáď iba v obrazoch psychiatrickej liečebne a filmovačky trošku karikuje, ale je to karikovanie zámerné, neznevažujúce a aj ľahko vtipné. Rodin je tak trochu dobre naučený okázalý cirkus, ktorý sa presne triafa do rytmu, v Up & Down rytmus z tanečníkov prirodzene vychádza. Rodin Borisa Eifmana je na pohľad a dušu mimoriadne estetické predstavenie vo veľkom výtvarnom i tanečnom štýle, je zrozumiteľné, plné zvratov a má všetky predpoklady na úspech zrejme v ktorejkoľvek svetovej metropole a vskutku mu niet čo vytknúť. Je to efektné divadlo (ale nie založené na lacných princípoch efektu), je to príjemné a zrozumiteľné divadlo (príbeh každý pozná) a je to profesionálne odvedené divadlo (o choreografii a tanci možno diskutovať). Je to v konečnom dôsledku divadlo výpravné (s elegantnou mierou výpravnosti), ale predovšetkým je to divadlo komunikatívne a v tom je pravdepodobne  jeho najväčšia sila. Rodin nám (svojim spôsobom) vstúpi do rodiny. Všetci ho pochopia, nikto si ho netrúfne súdiť , ale to neznamená, že musí byť najlepší. Uznávam, že Rodin Borisa Eifmana je kultivovaná záležitosť s kvalitným tancovaním a vizuálnym zážitkom. Ale priznávam, že totálne „v eifri“ som z Eifmanovho Rodina nebola. Boli aj zdĺhavé pasáže, aj nelogické zbory (vinobranie), priveľa okázalého hrania v patetike grimás i ruská gestická maniera a kdesi v tej všetkej divadelnej kombinatorike sa mi stratila emócia. Napriek tvrdenému, v každom prípade vzdal tento choreograf  veľmi slušnú poctu velikánovi francúzskeho sochárstva. Oživil nielen Rodinove sochy, ale aj jeho ducha.

V jeho komparácii Up & Down považujem za plynulejšie, prirodzenejšie a možno pre diváka aj paradoxne zrozumiteľnejšie dielo (hoci iste menej známe, než postava Rodina). V Up & Down je menej štylizácie, výraz sa nepreháňa a gesto nemá tak nástojčivo divadelne ruský prejav. Up & Down je ľuďom zrejme aj akosi bližšie, príbehom môže odrážať osudy kohokoľvek, zatiaľ čo Rodin sa vznáša v bubline ojedinelého velikána. Možno preto je aj teatrálnejší a Up & Down ľudskejšie. Zborové scény by možno aj tu mohli byť o čosi kratšie, ale nestihnú diváka znudiť (svoje urobí aj kvalitná muzika a známe hudobné motívy, ktoré idú snáď aj laikovi do uší). Akokoľvek, odhliadnuc od detailov a porovnávaní, Eifman je vskutku kultivovaná podívaná takmer pre všetkých. Nemožno pochybovať o profesionalite, výtvarnom videní, cite pre hudbu a pohyb, koncepčnom myslení a choreografickej invencii. Všetko ostatné je už o vkuse, sympatizovaní s témou a všeobecnej prehľadnosti v problematike. Predstavenie Up & Down má však ešte jednu výsadu – je osobné. A preto lezie viac pod kožu a do duše. Rodin je možno stavaný viac pre európskeho diváka, ktorý dokáže vstrebať aj ruského ducha. Up & Down je skôr nastavený na americký trh s jeho hollywoodskou históriou dvadsiatych rokov minulého storočia i muzikou.

V Bratislave sa počas predstavenia Up & Down, za každým výstupom, často nadmieru nevhodne, tlieskalo. Tento jav nepovažujem tak celkom za prejav extrémnej vďačnosti, ako skôr za nevzdelanosť.  Nepravidelný baletný divák má zrejme dojem, že sa to takto má. Rušivým momentom tohto typu sa zrejme nedá celkom vyvarovať vtedy, keď sú vstupenky na predstavenie pre tých solventnejších ergo občasných. To sú však už úskalia „z parteru“, ktoré treba jednoducho, žiaľ, vydržať.

Up & Down je o výstupoch a pádoch. Tých v tanci, aj tých v živote. Hoci Dick Diver klesol na dno, Eifmanov balet dopadol v Bratislave dobre. V téme síce romantický nebol, napriek tomu sa ako darček na Valentína hodil. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že Eifman sa zrejme „hodí“ vždy. Odbornú kritiku v globálnom kontexte neurazí a laického diváka rozhodne dostane.

Hodnotenie autorky recenzie : 95 %

Up & Down
Choreografia a réžia: Boris Eifman
Hudba: Rudolf Pepucha
Scéna: Zinovy Margolin
Kostýmy: Olga Shaishmelashvili
Svetelný dizajn: Gleb Filshtinsky, Boris Eifman
Eifman Ballet Saint Petersburg
Premiéra 27. a 28. januára 2015 Alexandrinski Theatre Petrohrad
(napísané z reprízy 14. 2. 2015 nová budova, Sála opery a baletu SND Bratislava)

Dick Dive – Sergey Volobuev
Nicole Warren – Maria Abashova
Otec Warren – Oleg Markov
Rosemary – Angela Prokhorova
Alter ego Nicole – Lyubov Andreyeva
Ošetrujúci lekár Dicka – Dmitry Fisher

www.snd.sk
www.eifmanballet.ru

Foto Evgeny Matveev, Eifman Ballet