Vídeň: balet nazvaný Siegfried

  1. 1
  2. 2

O Labuťom jazere som napísal hodne, takže nejaké úvody ako úvod do problematiky či dejín inscenovania je zbytočný. K histórii tohto baletu vo Viedni sa vrátim v niektorej z Baletných panorám. K veľkej premiére Wiener Staatsballettu treba priradiť len samé superlatívy. Manuel Legris logicky vybral nielen choreografiu svojho umeleckého tútora z Paríža, ale naviazal aj na prvenstvo Viedne. Aurel von Milloss v roku 1964 pozval k choreografii vtedy len tri roky na západe pôsobiaceho Rudolfa Nurejeva. Premiéra 15. októbra 1964 spôsobila vtedy šok. Celkové uchopenie libreta, zdôraznenie roly Princa ako hlavnej postavy, novátorské choreografické postupy Nurejeva, ktoré už vtedy reprezentovali jeho neskoršiu zrelú tvorbu. Lesk premiére dodalo, že sám Nurejev tancoval Siegfrieda a Odettu / Odiliu tancovala baletná superstar Margot Fontyen.

Dancig Times nazval predstavenie Balet nazvaný Siegfried. Nová inscenácia je nová najmä výpravou jednej z najuznávanejších a najžiadanejších scénografov Luisy Spinatelli. Mnohí si určite pamätajú jej uchvatnú kreáciu pre Labutie jazero Patrice Barta v Berlíne (1999), za ktorú bola nominovaná aj na Prix Benois. Spinatelli je viac aktívna ako kostýmová výtvarníčka, ale aj jej chápanie scénického priestoru zostáva príjemné a účelné. Nezaťažuje priestor zbytočnou architektúrou či ornamentmi, ale snaží sa vytvoriť náladu. I keď sa to môže javiť nemoderné, vracia sa k maľovaným tylovým horizontom, ktoré je možné presvecovať, prehlbovať nimi priestor a dávajú tušenie skôr obrazu než scénického artefaktu. Virtuóznou ukážkou tvorby sú kostýmy pre viedenské Labutie jazero. V sugestívnych odtieňoch, ktoré sa menia so svetlom a pohybom, raz sa zdajú domodra, dozelena či dosiva, ctia historické odkazy, moderné technologické postupy a skvele padnú tanečníkom, vytvára úžasné výtvarné tableaux. Nádherná farebná synchronizácia a prepojovanie pánskych a dámskych kostýmov, elegantné doplnky, klobúky, ozdoby až po obuv sú poctou remeslu i tradícii. Druhým úchvatným momentom je hudobné naštudovanie Alexandra Ingrama. To, čo vytiahol z orchestra Wiener Staatsoper je hudobná slasť. Mnohými neschopnými dirigentmi a zaspávajúcimi, nepripravenými hudobníkmi zničená Čajkovského partitúra zaznieva v nevídanej zvukovej kráse. Všetky čísla sú vypointované a zároveň sa skladajú do unikátneho zvukového celku hodného Čajkovského ako symfonika. Jedným z vrcholov je Pas d ´action v II. dejstve (skôr známejšie ako adagio Princa a Odetty) s neskutočne zahranými sólovými husľami, ku ktorým sa priebežne pripája vo vzájomnom dialógu violoncello. Ďalším vrcholom je Grand pas de deux v III. dejstve na čísla pôvodnej partitúry A3Oa, A5b, A19f, A19g. Tak vzrušujúce hudobné napätie a intenzita sa plne snúbila s rafinovaným a jedinečným vyjadrením vášne a túžby medzi Odiliou a Princom. Nezabudnuteľný je moment nástupu Odilie na variáciu, kedy akoby kráčala dopredu (vykonávajúc en avant do arabesky niekoľkokrát za sebou). I keby bolo predstavenie nepodarené, už len hudobné naštudovanie, počúvať hudbu so zavretými očami, by za návštevu stálo.

K vynikajúcemu výkonu doviedol svoj súbor riaditeľ Manuel Legris za tie štyri roky, čo do Viedne prišiel. Dámy v zložitých Nurejevových formáciách, hlavne v IV. dejstve, ktoré je celé jeho, predviedli nielen príkladnú techniku, spoločný dych tridsaťdva labutí, zmysel pre poetiku ale i hmatateľnú poéziu. Zaujímavosťou inscenácie a naštudovania je až fyzicky prítomná snivosť a pokoj. I v allegrových pasážach niet pocitu uhnaných nestíhajúcich tanečníkov, ale vzácne synchrónneho telesa. Fantasticky – to sa často nevidí ani na predných scénach, boli synchronizovaní aj páni v spoločných pasážach valčíka. Alebo trojica sólistov v Nurejevovom obťažnom Pas de cinq, ktorým nahradil obligátne Pas de trois v I. dejstve. Pritom sezóna súboru nie je vôbec ľahká a tento výkon len potvrdzuje kvalitu súboru, ktorá neustále rastie od premiéry k premiére. Nezúčastnil som sa premiéry, ktorú tancovala Olga Esina, ktorá sa v Grand pas de deux zranila a ako skutočná umelkyňa, ktorá nedbá fyzických limitov predstavenie dokončila. Navštívil som reprízu s Liudmilou Konovalovou. Konovalova, rodáčka z Moskvy, predviedla profesionálny výkon veľkej baleríny. Mnoho miest je vďaka Nurejevovi i interpretke celkom mimoriadnych. Nie je to labuť, ktorá neustále máva rukami – krídlami, neustále si hlavu otiera o krídlo – rameno. Akoby všetok gýčovitý balast prvoplánovej interpretácie odišiel. Zostala poézia tvorená dômyselnou koncentráciou techniky a výrazu, muzikálnosti a vnútorného pokoja, ktorý až akoby fluidum vychádza a vyžaruje z interpretky. Grand pas de deux v III. dejstve je ukážkou technických kvalít baleríny. Fouetée prekladané piruetami je len vrcholom. Už predtým vo variácii strieda balloné s foueté do arabesky, či variáciu končí talianskym fouetée. Bez asistencie Rothbarta je to skutočné virtuózne pas de deux.Denys Cherevychko, i keď by sa nejavil ako typicky Princ, sa do tejto koncepcie baletu ako drámy rozporuplného Princa hodí. Všetky až schválnosti choreografie zvláda s ohromnou gráciou a čistotou. Tour en l´air do arabesky, do en avant, double tour en l´air nenasledujú v diagonále za sebou, ale sú prekladané cabriolom alebo so sissonne a jeho k záveru sa spomaľujúce piruety zakončené v póze sú až magické. Zároveň Cherevychko vytvára aj uveriteľnú postavu, ľudsky hodnotnú a divákovi blízku, s ktorou divák súcití. A keď sa v IV. dejstve lúči s Odettou (už v roku 1964 vzniklo toto slávne dueto, ktoré Nurejev potom ešte rozpracoval v parížskej verzii), sa tanečník nielen ospravedlňuje za svoju zradu, ale stáva sa až eschatologickým symbolom večnosti.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Čajkovskij: Schwanensee (Wiener Staatsballett Vídeň)

[yasr_visitor_votes postid="100926" size="small"]

Mohlo by vás zajímat