Vídeň: Parsifal po deseti letech

  1. 1
  2. 2

Viedeň: Parsifal po desiatich rokoch 

Wagnerov Parsifal v predvečer Veľkého piatku bol prvým z trojice tohtoročných predstavení tejto opery, tradične uvádzanej vo viedenskej Staatsoper počas veľkonočných sviatkov. Zároveň to bol (po minuloročnom kolapse po odohraní 1. dejstva počas prvého z troch predstavení a následnej niekoľkotýždňovej pracovnej pauze) prvý večer Franza Welser-Mösta v úlohe dirigenta tejto opery, odkedy sa stal hudobným riaditeľom Staatsoper. A okrem toho toto predstavenie pripadlo takmer na deň presne na desiate výročie premiéry inscenácie režisérky Christine Mielitz. Hudobná stránka tohto večera predstavovala rozhodne jeho úspešnejšiu časť. Pre orchester Staatsoper je partitúra Parsifala rutinnou záležitosťou. V takejto konštelácii je o to väčšie očakávanie, pokiaľ ide o hudobné naštudovanie a prínos dirigenta. Welser-Möst oddirigoval Parsifala v pomerne rýchlom tempe – dĺžkou predohry desať minút a dvadsať sekúnd predbehol dokonca aj Pierra Bouleza a jeho nahrávku z Bayreuthu z roku 1970, ktorá je najrýchlejšia, akú som doteraz počul a jedna z najrýchlejších vôbec podľa dostupných štatistík. Celkový čas hudby dosiahol bez približne piatich minút štyri hodiny, čo je stále pomerne krátky čas, ale na rozdiel od predohry som už neskôr nepocítil, že sa dirigent s orchestrom niekam „ponáhľa“.

Pokiaľ ide o agogiku a vykreslenie jednotlivých nástrojových sekcií, vyznenie partitúry bolo pomerne konzervatívne, žiadne prekvapenie (ani pozitívne, ani negatívne) sa nekonalo. Z orchestriska tak znel Parsifal, tak ako ho môžeme počuť na ktorejkoľvek referenčnej nahrávke a okrem jedného zakopnutia v hornovej sekcii („zákerný“ sextolový beh v 1.dejstve pri Titurel, der fromme Held) hral orchester bez počuteľných chýb. Škoda iba niekoľkých tempových nezhôd pri nástupoch medzi orchestrom a sólovými spevákmi na javisku. Náročnú úlohu, akú má zborový spev v tejto opere (a v tejto inscenácii kvôli scéne ešte náročnejšiu), výborne splnil rovnako po stránke súhry aj dynamiky zbor Staatsoper, doplnený aj o detské hlasy, pod vedením zbormajstra Thomasa Langa.

V tejto sezóne sa na javisku stretlo vyrovnané spevácke obsadenie a z hlavných postáv dokonca ani nikto neochorel (opäť narážka na minulú sezónu – veľké očakávania ohľadne vystúpenia Jonasa Kaufmanna v úlohe Parsifala a nakoniec zháňanie náhrady na dve z troch predstavení kvôli jeho ochoreniu). Johan Botha v titulnej úlohe je jeden zo súčasných ideálnych predstaviteľov wagnerovského heldentenoru. Jeho objemný a vo všetkých registroch vyrovnaný hlas s ukážkovou technikou aj frázovaním nesklamal ani tento večer. V úlohe Gurnemanza sa po siedmych rokoch v tejto inscenácii opäť predstavil britský bas Peter Rose. Po úvodných minútach, kedy ešte pôsobil ako keby sa rozspievaval, ovládol svojim hlasom (až na drobné prekrytia orchestrom) javisko a jeho „nekonečné“ monológy sa ani v najmenšom neprejavili na kvalite jeho spevu až do konca predstavenia, čo je jedno z hlavných úskalí tejto postavy. Najväčším prekvapením bol pre mňa Matthias Goerne v úlohe Amfortasa. Jeho mäkko znejúci basbarytón s nádhernou temnou farbou sa počúva veľmi príjemne. Goerne výborne vyspieval Amfortasove lyrické meditatívne pasáže aj dramatické vzopnutia. Po jeho tohtoročnom Wozzeckovi teda ďalší veľmi úspešný debut na pôde Staatsoper. Waltraud Meier je legendárnou predstaviteľkou Kundry, s touto postavou je celoživotne spojená od jej prvého vystúpenia v Bayreuthe (1983), kde si Kundry „privlastnila“ až do roku 1992. Jej interpretácia je zvukovo aj obrazovo veľmi dobre zdokumentovaná na štyroch rôznych CD a troch DVD nahratých v rozpätí viac ako dvadsať rokov. V súčasnosti päťdesiatosemročná Meier je už na sklonku svojej kariéry, jej Kundry je však stále inšpirujúce počuť, práve kvôli dokonalému charakterovému ovládnutiu postavy, rovnako vokálne aj herecky. Inak to nebolo ani tento večer – otázna kvalita spodného hlasového registra, únava v hlase ku koncu druhého dejstva, spojená aj s intonačnou neistotou tónov nad štandardný mezzosopránový rozsah, na druhej strane ale kovovo a zároveň hladko znejúci hlas – ten istý ako na nahrávkach, takže ako celok stále jedna z najlepších súčasných predstaviteliek tejto postavy. Boaz Daniel odspieval úlohu Klingsora bez problémov, napriek tomu sa mi zdalo ako keby pre svojho Klingsora ešte hľadal výraz v hlase. O čo je táto postava menšia minutážou na javisku a množstvom spevu, o to jesť ťažšie vyjadriť jej charakter, čo sa tomuto spevákovi presvedčivo nepodarilo. Blumenmädchen boli aj spolu so ženskou časťou zboru výborne zohrané, sólisticky však ponúkli rôzne hlasové kvality, v jednom prípade aj s nepresnou intonáciou.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Wagner: Parsifal (Wiener Staatsoper Vídeň)

[yasr_visitor_votes postid="103583" size="small"]

Mohlo by vás zajímat