Viedenskí filharmonici a Gustavo Dudamel aj pre päť stovák slovenských divákov
K realizácii viedenského koncertu došlo vďaka partnerskej spolupráci slovenskej agentúry so Spoločnosťou priateľov hudby vo Viedni (Gesellschaft der Musikfreunde in Wien). To je roku 1812 založená inštitúcia, ktorá dodnes – popri iných činnostiach – organizuje gros koncertných aktivít vo Viedni. Je sídlom Viedenských filharmonikov a hostiteľom prvotriednych telies z celého sveta. Agentúra Gesamtkunstwerk dostala vďaka kontraktu možnosť výberu z ponuky koncertov a zároveň k dispozícii približne päťsto vstupeniek. To predstavuje niečo medzi tretinou a štvrtinou diváckej kapacity. Veľká (alebo Zlatá) sála Musikvereinu je priestorom, kde po prvýkrát zaznelo množstvo diel najznámejších svetových skladateľov, a stáť na jej pódiu ostáva snom všetkých špičkových interpretov. Náš cyklus bude v tomto unikátnom dome pokračovať aj v budúcej sezóne. Avizovaný je koncert Bavorského rozhlasového orchestra pod taktovkou Marissa Jansonsa.
Na programe beznádejne vypredaného (aj s preplnenými miestami na státie) koncertu Viedenských filharmonikov boli dve diela. V prvej polovici zaznela Symfónia č. 10 Fis dur (Adagio) od Gustava Mahlera, v druhej Fantastická symfónia, op. 14 od Hectora Berlioza. Dve majstrovské diela odlišnej poetiky, s netradičným počtom viet (prvé nedokončené, no v jedinom, bohato rozvinutom Adagiu kompaktné, druhé s pompéznym rozvrhom piatich častí), majú azda príbuzného menovateľa v tom, že odrážajú momentálne duševné rozpoloženia ich autorov. Do podtitulu ho síce uviedol len Hector Berlioz („Epizóda z umelcovho života“), no psychologickú motiváciu, aj keď nie analogickú, reflektuje i Mahlerovo Adagio z Desiatej symfónie. Svoju poslednú a nedokončenú symfóniu skomponoval Gustav Mahler v čase osobnej krízy, podmienenej sklamaním päťdesiatnika kúpeľnou ľúbostnou aférou manželky Almy. Po prvýkrát bola uvedená až po skladateľovej smrti.
Viedenskí filharmonici patria k najpovolanejším oživovateľom tvorivého dedičstva Gustava Mahlera, pričom interpretačnú tradíciu formovali najrenomovanejší dirigenti minulosti i súčasnosti. Do tejto kategórie spadá aj o pár dní tridsaťsedemročný venezuelský rodák Gustavo Dudamel. Mladý umelec, ktorého meno si spájame v prvom rade s mládežníckym orchestrom Simóna Bolívara a vzdelávacím programom El Sistema z jeho rodnej krajiny, svoje krédo vštepovania krásy (hudbou) do sociálne znevýhodnenej komunity rozvíja aj na americkej pôde. V Los Angeles, kde pôsobí na pozícii hudobného a umeleckého riaditeľa tamojšej filharmónie, podnietil vznik podobného projektu. Popri ušľachtilej práci s často problematickou mládežou sa s plnou energiou venuje hosťovaniu na koncertných i operných pódiách celého sveta.
K Mahlerovej Desiatej symfónii pristúpil Gustavo Dudamel s veľkou pokorou, kombinovanou s vedomím presného prieniku do tajov špecifickej poetiky diela. Viedenská filharmónia ako teleso s vlastným, tradíciou vypestovaným názorom na vec je zároveň kolektívom flexibilným a senzitívnym. Aj na drobné detaily dirigentskej koncepcie vie odpovedať dynamickou nuansou, farbou, emóciou. Voľný prúd, prepájajúci tóny sláčikovej sekcie, „tristanovský“ tok hudobných myšlienok s kúzelnými križovatkami motívov, pretlmočenie autobiografických čŕt skladateľovej bolesti, to skĺbil Gustavo Dudamel do citovo silnej výpovede. Jeho poňatie odhaľovalo autorove pomyseľné náreky, vyjadrené cielenou harmóniou, farbami a dynamikou. Expresívnosť sa prelínala s komorným tónom (pavučinové, no obsažné piana) a rozšifrovaním typického mahlerovského deväťtónového akordu, symbolizujúceho manželkinu neveru.
Podobne ako Mahlerovo Adagio, aj Berliozovu Fantastickú symfóniu dirigoval Gustavo Dudamel bez partitúry. Je to dielo s príbehom, dokonca tiež s autobiografickými črtami. Každú programovú orchestrálnu skladbu možno prečítať a vnímať rôzne. Aj napriek „pomôcke“ v názvoch jednotlivých viet. Už v samotnom titule päťdielnej skladby je zakódovaný kľúč k interpretácii. Fantastickosť otvára bránu k fantázii, ktorú veľkí dirigenti implantujú do partitúry a variujú nuansy jej výrazu. Gustavo Dudamel tak učinil so strhujúcim účinkom. Už v úvodnej vete Snenie, Vášne (Largo) sa rozozvučali vášne a túžby zaľúbeného hudobníka, očareného zjavom vysnenej ženy, zhmotnenej do motívu fixnej idey (idée fixe). Začal sa ohňostroj farieb, dynamických a agogických kontrastov, ktoré orchester tlmočil so samozrejmou technickou perfektnosťou a citovou zaangažovanosťou. V druhej vete Bál kolísanie nálad pokračuje, do víru tanečnej (valčíkovej) hudby je zabalená pochybnosť, či ho objekt túžby vníma. V Scéne na vidieku (3. veta) sa v dialógu anglického rohu a hoboja nielen blysli konkrétni hráči, ale celý orchester jej dodal neopísateľné farebné a dynamické spektrum, smerujúce k opisu zapadajúceho slnka (klastrové akordy štyroch tympanov) a tichej osamelosti.
Pochod na popravisko vystaval Dudamel ako sen v drogovom opojení, sprevádzajúcom hrdinu príbehu v ústrety smrti. Opäť to bola kresba meniacej sa atmosféry, ktorú vykúzlili Viedenskí filharmonici, opäť sa zaskveli všetky sekcie telesa. V záverečnom Sabate čarodejníc príbeh kulminoval, s variovaným návratom motívu fixnej idey, s filigránskymi inštrumentálnymi nápadmi (až ku hranici grotesky), s farbami pekelných orgií. Každá veta by zniesla samostatný opis nálad, farieb, kontrastov či reflexií deja. Jedným slovom, bola to dych vyrážajúca a strhujúca interpretácia. Gustavo Dudamel pri jej napĺňaní nepotreboval žiadne vonkajškové barličky. Pôsobil veľmi skromne, pri klaňačke ani raz nevystúpil na dirigentský stupienok. Preňho bolo zjavne poctou byť jedným z kolektívu, a postavenie „primus inter pares“ mu umelci nadšeným potleskom úprimne opätovali.
V prípade včerajšieho viedenského koncertu sa žiada ešte dodať pár viet. Tou podstatnou je poďakovanie usporiadateľskej agentúre, reprezentovanej Borisom Ažaltovičom a Štefanom Dobákom, vyvracajúcej slovné spojenie „nedá sa, lebo…“. To, čo neraz znie z úst štátom zriaďovaných a dotovaných inštitúcií, sa malej spoločnosti darí spochybniť. Samozrejme, finančné krytie je podmienkou sine qua non. No umením je nielen projekty viaczdrojovo zabezpečiť, ale aj premeniť do jedinečných a v podmienkach slovenského koncertného života unikátnych výsledkov.
K hodnoteniu samotného koncertu treba jedným dychom dodať aj profesionálnu dopravnú logistiku (deväť pristavených autobusov), umožňujúcu účasť piatim stovkám slovenského publika (nerátam tých, čo pricestovali po vlastnej osi) na recenzovanom koncerte v rakúskej metropole. Toto je skutočne nepoznaný luxus, ktorý síce zážitok z umeleckého výsledku neovplyvnil, no bol pre veľkú časť publika neoceniteľným bonusom. A už skutočne posledná vetička. Tou sú prístupné ceny vstupeniek a vzácny princíp solidarity, za ktorý patrí osobitá vďaka nielen promotérom, ale rovnako v bulletine zmieneným sponzorom.
Hodnotenie autora recenzie: 100 %
Gesamtkunstwerk 2017/2018
Dirigent: Gustavo Dudamel
Wiener Philharmoniker
11. januára 2018 Veľká sála Musikverein Viedeň
program:
Gustav Mahler: Symfónia č. 10 – Adagio
Hector Berlioz: Symphonie Fantastique op. 14a
