Viva La Gruberová! Po dvou letech znovu v Bratislavě
Viva Musica! festival – Viva La Gruberová!
Po dvoch rokoch zavítala do svojho rodného mesta Edita Gruberová. Približovať našim čitateľom meno umelkyne, ktorá dvíha aj po štyridsiatich ôsmich rokoch sólistickej kariéry zo stoličiek publikum v metropolách, kde táto najvyššia pocta nepodľahla devalvácii ako u nás, je samozrejme zbytočné. Až do pádu železnej opony sme po nej len bažili a sledovali jej kariéru zväčša zo zahraničných rozhlasových prenosov. Tí šťastnejší aj sporadicky naživo, keď Viedeň, len pár desiatok kilometrov od hraníc, bola tak blízko a zároveň ďaleko. Po prelomovom roku 1989 začala konečne prichádzať do svojej domoviny aj živá Edita Gruberová.
Na slovenskej pôde sme ju spoznávali prostredníctvom operných recitálov, zväčša počas Bratislavských hudobných slávností, ale aj v koncertnom uvedení Belliniho Normy či Donizettiho Lucrezie Borgie, raz pod holým nebom nad Bratislavským hradom a v piatok večer (22. júla) napokon po prvýkrát v novej budove Slovenského národného divadla. Nebola však hosťom tejto inštitúcie, ale letného Viva Musica! festivalu, ktorý mal operné auditórium prenajaté. Edita Gruberová priniesla typický Liederabend, teda piesňový večer klasického formátu, typický pre umelcov najvyšších kvalít, vycizelovanej kultúry a vkusu. Ak v umeleckej kariére Edity Gruberovej môžeme hovoriť zhruba o dvoch fázach, prvej mozartovsko-straussovskej (s vrcholom v „Zerbinettissime“, zrodenej v spolupráci s Karlom Böhmom) a druhej belcantovej (Donizetti, odštartovaný Luciou di Lammermoor po boku Petra Dvorského a Bellini), tak interpretácia piesňovej literatúry sa vinie okolo oboch. Začala s ňou v menších rakúskych mestách už v prvých rokoch viedenského angažmánu a postupne sa s klavírnymi partnermi rangu Erika Werbu, Irwina Gagea či po dlhý čas Friedricha Haidera udomácňovala na najpoprednejších svetových pódiách a festivaloch.
Komorné muzicírovanie vždy malo a dodnes má v hierarchii umeleckých hodnôt Edity Gruberovej prioritné postavenie. Ona je totiž tým typom umelkyne, ktorý dokáže veľmi presne diferencovať interpretáciu opernej partie od piesňového opusu. Nesmierne citlivo vníma rozdielne, ale aj spoločné polohy oboch druhov umenia. Pod tými spoločnými mám na mysli schopnosť dať aj komornému formátu, hoci na ploche troch-štyroch minút, ucelený a zvnútornený obsah, tvar, vykresliť jeho či už dramatickú, alebo komickú linku vo výrazových nuansách. Čisto vokálnymi prostriedkami, bez barličiek divadelného kostýmu, masky, kulisy. To všetko nahrádza vlastnou tvárou, záchvevmi hlavného „nástroja“, mimikou, gestom.
„Fenomén Edita“, ako pani Gruberovú nazval pred dvoma desaťročiami v predslove knihy Neila Rishoia legendárny Marcel Prawy (ktovie, keby žil, aký prívlastok by jej prisúdil dnes?), sa po dlhé roky venovala predovšetkým nemeckej piesňovej literatúre. V ostatnom čase sa dramaturgický obzor jej recitálov väčšmi priklonil aj smerom k slovanskej tvorbe, ktorá pre ňu síce nebola novou, no nie profilovou. S Dvořákovou piesňovou tvorbou sa však napríklad prezentovala už v milánskej La Scale roku 1994. V koncertnej šnúre, ktorú absolvuje v tomto čase, paralelne s opernými vystúpeniami a koncertnými uvádzaniami operných diel (ktoré s takou naivnou vehemenciou odmieta súčasná dramaturgia prvej slovenskej scény), intenzívne spolupracuje so slovenským klaviristom a dirigentom Petrom Valentovičom. Ich programovú os tvoria v prvej časti večera ruskí a českí skladatelia.
Úvodný blok je okienkom do piesňovej tvorby Piotra Iľjiča Čajkovského a Nikolaja Rimského Korsakova, kde si Edita Gruberová vyberá od každého z nich po dve romance. V prvom prípade ide o výber z cyklu Šesť romancí, op. 6 Otčego a Kolybeľnaja, v druhom z cyklu Štyri romance, op. 43 sa zameriava na Svež i dušist tvoj roskošnyj venok a Ne veter, veja s vysoty (cyklus vznikol roku 1880). Umelkyňa na scéne žiadnu postavu z operných diel ruských skladateľov nevytvorila, jej pohľad bol teda absolútne nezaťažený ich javiskovou tvorbou. Vlastne, takým by bol, aj keby na daktorú z koloratúrnych postáv Rimského Korsakova natrafila. Je totiž interpretkou, ktorá si vytvára vlastný, od tradície absolútne nezávislý model, vystavia si koncepciu blízku svojmu naturelu, svojmu vnútornému stotožneniu sa s hudbou a textom danej skladby. Pokiaľ ruskí interpreti dávajú do Čajkovského a Rimského Korsakova viac hlasového volumenu, intenzívnejšiu hladinu zvuku a mocnejší pátos, Gruberová vedome (ale nie cielene) s nimi polemizuje. V prvej piesni večera začína pavučinovými troma „p“ (piano pianissimo), akoby prvé tóny zneli z úst dospievajúceho dievčaťa, v jeho intímnej spovedi. Ani druhý Čajkovskij v poradí neotvára „širokú ruskú dušu“, ale kreovaný je opäť s prevahou éterických pianových pasáží, vďaka perfektne fungujúcej dychovej technike, schopnej jemných výrazových modulácií. Kto očakával, že v Rimskom Korsakovovi Edita Gruberová „rozbalí“ hlas do silnejších dynamických hladín, ostal možno prekvapený, možno zaskočený. Opäť to bol neporovnateľný originál. Netvrdím, že interpretačný ideál, ale ani náznak inšpirácie tradíciou. Edita Gruberová je však umelkyňou s takou dávkou charizmy, že neváham tvrdiť, že na podobnú licenciu má právo. Zavše v mene výrazu prechádzala v prvej romanci až do parlanda, s tónmi a jej obsahom sa maznala, nedbajúc, že aj intonáciu a frázu podrobuje výrazu. V druhej bolo viac kantilény, širších plôšok, no stále to bola veľmi lyrická, zvnútornená a nepatetická podoba skladby.
Ani cyklus Cigánske melódie, op. 55 od Antonína Dvořáka nepriniesol zásadný zvrat v koncepcii. Sedem piesní odznelo vo výsostne komornej atmosfére, kde muzicírovanie pramenilo väčšmi z intímnych sfér sólistky než z viac-menej patetickej a v niektorých častiach vonkajškovým temperamentom okorenenej tradície. Aj napriek lyrickej a tónovo štíhlo vedenej kantiléne, kde opäť malo veľa priestoru pianissimo, respektive mezza voce (niekedy u Gruberovej ťažko odlíšiteľné), dostal cyklus potrebnú diferencovanosť nálad, vyplývajúcich z obsahu piesní. Pokiaľ ide o tessituru, ťažisko cyklu je položené hlbšie, než je sólistkina prirodzená poloha, no keďže má tón (aj vďaka dramatickým belcantovým postavám a napokon aj mozartovským, nešetriacim hlasy v okrajových registroch) vytrénovaný aj v nízkej sfére, nebol citeľný deficit farby či objemu. Pravda, opäť išlo o interpretačný originál, Cigánske melódie v podobnom poňatí určite nenájdeme.
Ak slovanská časť večera mohla vyvolať aj polemické názory (nazdávam sa, že umelkyňa s tým počíta), v druhej bola jednoducho nespochybniteľná. Ale pozor, opäť to bola ona, Edita Gruberová osobitne, žiadne prevzaté modely. S tvorbou Richarda Straussa sa zaoberá od mladosti. Nielen s opernou, kde jej Zerbinetta zrejme nemala a dlho nebude mať konkurentku, ale aj s piesňovou. Z takmer dvoch stovák skladieb tohto druhu počas svojej kariéry prelúskla hádam aj väčšinu. Na bratislavskom koncerte si vybrala niekoľko. Dramaturgicky pozoruhodné je (čo sa z bulletinu, kde chýbali bližšie údaje o skladbách a ich text, nedozvieme), že voľba padla na okrajové obdobia Straussovho života. Pieseň Rote Rosen, ktorú skladateľ skomponoval ako devätnásťročný roku 1883 na slová Karla Stielera a naopak, Malven, op. posth., sa zrodila roku 1948, no až do osemdesiatych rokov bola považovaná za stratenú. Vlastnila ju Maria Jeritza, tá ju nebola ochotná zverejniť a až po jej smrti sa prostredníctvom aukcie dostala na svetlo. Okrem nich predniesla Edita Gruberová pieseň Die Georgine (z cyklu Osem poém pre hlas a klavír, op. 10) a cyklus Mädchenblumen, op. 22 na slová Felixa Dahna. V tejto programovej časti sme mohli obdivovať opäť širokú paletu výrazových nuáns, plné stotožnenie sa s väzbou slova a hudby, modelovanie typických straussovských legatových oblúkov, ale rovnako kreslenie atmosféry jednotlivých čísel alebo celkov. Všetko v duchu komorného muzicírovania, vnášania filigránskeho výrazu, zavše aj parlandových prvkov, no prevažne v plynulej väzbe tónov, zrkadliacich v meniacich sa farbách a dynamike (spektrum už rozvité do väčšej šírky) náladu a ducha jednotlivých čísel. Skrátka, ak podstatu vzťahu hudby a textu v Straussovej tvorbe explicitne vyjadrujú protagonisti jednoaktovky Capriccio Flamand a Olivier („Ton und Wort sind Bruder und Schwester“), tak v podaní dua Gruberová–Valentovič tieto atribúty boli naplnené do bodky.
Z tvorby Gustava Mahlera ponúkla umelkyňa a jej klavírny partner štyri piesne: Erinnerung, Ich atmet´ einen linden Duft!, Hans und Grete a Scheiden und Meiden, pochádzajúce v troch prípadoch z cyklu Lieder und Gesänge aus der Jugendzeit a v jednom z Rückert Lieder. Poňala ich opäť v intenzívnom emocionálnom spracovaní, s maximálnym dôrazom na obsah tónov, pretavený do presnej artikulácie, ale aj na spevnosť a plynulé frázovanie. Raz kreovala drámu, inokedy voľnejšiu náladu, jej tón ani v poslednom z oficiálnych zložiek programu nenadobúdal známky únavy. Práve naopak, znel rovnako mäkko, plasticky, étericky i s dramatickým akcentom ako v celej nemeckej polovici.
Úplne zvláštnu kapitolu si zaslúži klavírny partner Edity Gruberovej, Peter Valentovič.
Bolo to nielen veľké prekvapenie, aký talent v ňom zrejme spolupráca s Editou Gruberovou odhalila, aký úžasný spolutvorca atmosféry večera stál na javisku. Naladiť sa na rovnakú strunu práve s touto umelkyňou, ktorá prezentuje veľmi dôsledne vlastný názor na skladby, určite vyžaduje nielen čas (ten už plynie pár rokov), ale najmä obrovskú dávku muzikálnosti, pohotovosti a schopnosti dýchať vedno so spevákom. Peter Valentovič celý program predniesol brilantne, bol rovnako majstrom pianissím, „maliarom“ fráz, odtieňov v dynamike, farbe, bol podobne ako Edita Gruberová tvorcom atmosféry. Skutočne výkon hodný najvyššieho rešpektu.
Pochopiteľne, do posledného miesta vypredané hľadisko divadla nenechalo umelkyňu odísť bez prídavkov. Zazneli štyri. Prechod od hlavnej témy večera k áriám zabezpečila vtipná a so šarmom prednesená pieseň Gustava Mahlera Selbstgefühl. Prvým operným prídavkom bola ária Liu Signore ascolta! z Pucciniho Turandot, teda z postavy, ktorú nikdy na javisku (čo je samozrejmé) nespievala. Prednesená s veľkou emóciou, štíhlo, koncentrovane, s pevnou, dynamicky flexibilnou výškou. V treťom prídavku, ktorý je už tak trocha jej talizmanom, si krásne zašantila a pohrala sa aj so svojím klavírnym partnerom. O čo išlo? No predsa o Adelu z Netopiera Johanna Straussa mladšieho a virtuóznu, koloratúrami vyzdobenú (to bola opäť vo svojom živle) Spiel´ ich die Unschuld vom Lande. Nuž a na záver prídavok, v ktorý som v kútiku duše veril. Škovránčia pieseň Barče z 2. dejstva Smetanovej Hubičky. Ak sa nemýlim, do svojho repertoáru ju prijala len nedávno a bola to krásna bodka za večerom. Čo všetko dokázala hlasom a výrazom vytvoriť v recitatíve! Koľko situačných polôh, navodenia javiskovej atmosféry a potom krásne, dlhé, jasavé frázy v árii! Žeby to bol prvý darček k blížiacej sa storočnici Slovenského národného divadla, ktoré práve Hubičkou otvorilo svoju činnosť? Áno či nie, ovácie boli namieste.
Hodnotenie autora recenzie: 90 %
Festival Viva Musica! 2016
Edita Gruberová recitál
Edita Gruberová (soprán)
Peter Valentovič (klavír)
22. júla 2016 nová budova Slovenského národného divadla Bratislava
program:
Piotr Iľjič Čajkovskij:
– Ot čego (z cyklu Šesť romancí, op. 6, č. 5)
– Kolybeľnaja (z cyklu Šesť romancí, op. 16, č. 1)
Nikolaj Rimskij Korsakov:
– Svež i dušist tvoj roskošnyj venok (z cyklu Vesnoj – Štyri romance, op. 43, č. 3)
– Ne veter, veja s vysoty (z cyklu Vesnoj – Štyri romance, op. 43, č. 2)
Antonín Dvořák: Cigánske melódie, op. 55
= prestávka =
Richard Strauss:
– Rote Rosen
– Die Georgine (z cyklu Osem poem pre hlas a klavír, op. 10, č. 4)
– Mädchenblumen, op. 22
– Kornblumen
– Mohnblumen
– Epheu
– Wasserrose
– Malven, op. posth.
Gustav Mahler:
– Erinerrung (z cyklu Lieder und Gesänge aus der Jugendzeit)
– Ich atmet′ einen linden Duft! (z cyklu Rückert Lieder)
– Hans und Grete (z cyklu Lieder und Gesänge aus der Jugendzeit)
– Scheiden und Meiden (z cyklu Lieder und Gesänge aus der Jugendzeit)
Prídavky:
Gustav Mahler: Selbstgefühl
Giacomo Puccini: Signore ascolta – ária Liu z opery Turandot
Johann Strauss: Spiel Ich die Unschuld vom Lande – ária Adely z opery Netopier (Die Fledermaus)
Bedřich Smetana: Ó, nedýchám, jak pospíchám – árie Barče z opery Hubička
