Výpravná inscenace k Petipovu výročí. Esmeralda v Bratislavě

V deň dvojstého výročia narodenia baletného velikána Mariusa Petipu, 11. marca 2018, uviedol Balet Slovenského národného divadla v slovenskej premiére balet „Esmeralda“. Inscenácia predstavuje v poradí tretie baletné spracovanie románu Victora Huga „Chrám Matky Božej v Paríži“ na scéne Slovenského národného divadla. Kým prvé dve uvedenia (1982 – Karol Tóth; 2001 – Libor Vaculík) vychádzali z hudobnej partitúry Mauricea Jarre, aktuálna inscenácia sa opiera o hudobnú predlohu Cesare Pugniho.

 

Výpravná inscenácia k Petipovmu výročiu – Esmeralda v Bratislave

Výpravný epos v choreografii Vasilija Medvedeva a Stanislava Feča (podľa Petipu) prináša na javisko pokus o rekonštrukciu romantického baletu, konkrétne Petipovej finálnej verzie Esmeraldy z roku 1899. Dej romantizovaného libreta Julesa Perrota je scénicky doplnený o vizuálne príťažlivú výpravu Alyony Pikalovej (scéna) a Jeleny Zajcevy (kostýmy), ktorá umocňuje zážitok zo sledovania predstavenia. Trojhodinová „paráda“ s veľkým počtom účinkujúcich predstavuje historický exkurz ponúkajúci pohľad na baletné umenie z konca 19. storočia v cárskom Rusku.

Bratislavská Esmeralda ako pocta romantickému baletu
Príbeh krásnej cigánky, štyri odlišné pohľady na lásku k nej, konfrontácia vnútornej a vonkajšej krásy, triedne rozdiely a v pozadí monumentálna katedrála. Známy román Viktora Huga Chrám Matky Božej v Paríži poslúžil ako základ k libretu, ktoré baletné predstavenie delí do piatich obrazov v troch dejstvách. Libreto Julesa Perrota sa na rozdiel od literárnej predlohy nesie v pozitívnejšom duchu. Vražda, nespravodlivosť, útlak z pozície moci či poprava sú nahradené zidealizovanými obrazmi lásky zasadenými do prostredia romantického Paríža. Najväčším odklonom od románu je šťastný koniec, keď Phoebus v záverečnom obraze prichádza a oslobodí Esmeraldu spod obžaloby. Na scéne nevnímame ani vnútorný rozkol Clauda Frolla, ktorý sa zmieta medzi láskou k Bohu a láskou k žene.

Prvý obraz baletu – Dvor zázrakov, nechválne známa časť Paríža plná žobrákov, zlodejov, prostitútok a vrahov – sa v baletnom ponímaní javí priam ako ideálne miesto na život, ktoré je plné usmiatych ľudí s vycibreným zmyslom pre humor. Všetky indivíduá parížskeho podsvetia sú predstavené ako vtipné postavičky v pekných farebných kostýmoch. Dokonca i hrozba obesenia je inscenovaná s humorom. Romantizmus jednoducho prináša na scénu úplný únik od reality. Smradľavé úzke ulice preľudnenej metropoly, ktorým sa je lepšie vyhnúť, nepredstavovali vhodnú kulisu romantického baletu. V popredí je krásna Esmeralda a jej láska k Phoebusovi. Divák je donútený prežívať jej romancu v nekonečne dlhých adagiach. Prvé dejstvo slúži ako predstavovanie hlavných postáv, ktoré si z času na čas zatancujú nejaké modifikované ľudové tance. V kontraste k nemu druhé dejstvo (podľa Beaumonta pôvodne umiestnené do záhrad) ponúka veľké tanečné divertissementové obrazy s kvetmi, pri ktorých divák môže snívať. Dokonca i posledný obraz, v ktorom má byť vykonaná poprava hlavnej hrdinky na nábreží Seiny, sa zmení v takmer idylické miesto rozžiarené lampášikmi. Druhý a štvrtý obraz, teda interiérové scény, sú vhodným miestom na zinscenovanie zápletky, ktorá dodáva sladkému deju aspoň štipku korenia.

Inscenovanie Esmeraldy bez javiskových dekorácií, približujúcich sa k originálu, by znamenalo stratu atmosféry a romantického odéru. Pod veľkolepú výpravu sa podpísali dve ženy: Alyona Pikalova (scéna) a Jelena Zajceva (kostýmy). Obe návrhárky pri tvorbe vizuálu zohľadnili požiadavky romantického baletu a dá sa konštatovať, že obe zložky sú v inscenácii dominantné. Pre úplnosť treba uviesť, že kulisy si Balet SND zapožičal na dva roky z Veľkého divadla v Moskve a kostýmy si odkúpil z rovnomennej inscenácie Štátneho baletu v Berlíne. Esmeralda je bombastickou pastvou pre oči, s množstvom farieb a textúr, možno trošku gýčom, ale všetko v medziach romantického baletu. To sa nedá povedať o hudbe, ktorá síce tiež charakterizuje hudbu romantického baletu, no miestami jej počúvanie spôsobuje skôr utrpenie než radosť. Autorom pôvodnej hudobnej partitúry je Cesare Pugni, no dnes sú jej súčasťou aj skladby Piotra Šenka, Riccarda Driga, Antona Simona a Ludwiga Minkusa (Matt Naughtin, 2014). I keď hudba predstavuje istý odkaz doby svojho vzniku, nemôže sa rovnať s veľkými romantickými symfonickými baletmi Piotra Iľjiča Čajkovského (hudba tu má skôr charakter dychovky alebo cirkusovej hudby).

Petipa, Vaganovova, Burlaka, či Medvedev?
Balet Esmeralda prešiel od svojej premiéry v roku 1844 v londýnskom Her Majesty’s Theatre mnohými zmenami. Z pôvodnej koncepcie Julesa Perrota ostalo zachované mierne modifikované libreto, z pôvodnej choreografie len zmienky o veľkých Perrotových ballabile. Sám choreograf dielo po príchode do Ruska zmenil, aby ho prispôsobil vkusu tamojšieho publika. Táto verzia sa stala východiskovou pre novú inscenáciu Mariusa Petipu, ktorý značne rozšírený balet uviedol po prvý raz v Petrohrade v roku 1886. Jeho uvedením sa začal kolotoč hudobných a choreografických vsúvok, rôznych modifikácií a zmien, ktoré súviseli s ambíciami jednotlivých sólistov a choreografov. V priebehu času bola veľká časť choreografie zmenená alebo zabudnutá, Esmeralda v rôznych úpravách prežívala len vo východnom bloku. Bratislavské uvedenie baletu sa opiera o Petipovu finálnu verziu z roku 1899, ktorá bola vytvorená pre cárovu milenku, balerínu Matildu Kšesinskú.

K oživeniu diela došlo v roku 2009, kedy v rekonštruovanej choreografii Juriho Burlaku a Vasilija Medvedeva Esmeralda očarila moskovské publikum. Pri príležitosti uvedenia mierne skrátenej verzie Esmeraldy v Berlíne v roku 2011 tanečná kritička Margaret Willis uviedla: „V roku 2009 umelecký riaditeľ baletu Veľkého divadla Jurij Burlaka preskúmal a čo najvernejšie zrekonštruoval Petipovu produkciu, spolu s renomovaným klasickým choreografom Vasilijom Medvedevom, ktorý v prípade potreby vyplnil choreografické medzery.“ (13. 4. 2011, Margaret Willis pre bachtrack.com)

Pod bratislavským naštudovaním sú podpísaní len Vasilij Medvedev a Stanislav Fečo (Juri Burlaka nie je nikde uvedený), čo by v kontexte uvedeného citátu mohlo znamenať, že na scénu SND sa dostali len Medvedevove choreografické fragmenty doplnené o choreografie Stanislava Feča, čo z vedeckého pohľadu môže vyvolať množstvo otázok ohľadom autenticity Petipovej choreografie. Tá by však ostala sporná bez ohľadu na uvádzanie Burlaku ako spoluautora. Stanislav Fečo v rozhovore uvedenom v bulletine uvádza: „ Z nich (Sergejevových zápisov) bolo možné pochopiť iba schému formácií; členenia priestoru a tak ďalej nie sú presne definované prvky. Myslím si, že je korektnejšie, keď sa takýto balet uvádza ako nová verzia, a nie ako rekonštrukcia.“ S týmto tvrdením v plnej miere súhlasím. Vasilij Medvedev a Stanislav Fečo na základe archívnych zdrojov s odvolaním sa na Petipov odkaz a s použitím zachovaných fragmentov choreografií a vlastného umeleckého vkladu vytvorili verziu, ktorá je sčasti autorským dielom a sčasti oživením zachovaných fragmentov. Obom za ich prácu patrí veľká vďaka.

Pre úplnosť treba dodať, že odklon od Petipovej koncepcie spočíva v pridaní Pas de Diane v choreografii Agripiny Vaganovovej (podľa Petipu) do druhého dejstva, ale aj pánskej variácie v Pas d’action v druhom dejstve, ktorá bola pridaná v 30. rokoch 20. storočia pre Vachtana Čabukianiho (Matt Naughtin, Ballet Music-a Handbook, 2014).

Krásne výkony i interpretačné sklamania
Jednotlivé choreografie Vasilija Medvedeva a Stanislava Feča nepriniesli na scénu žiadne neobvyklé krokové väzby či nepredvídateľné rytmické alebo pohybovo-dynamické kombinácie. Choreografia je kompaktná vo svojej podriadenosti ruskej baletnej tradícii a estetike a pre účinkujúcich, najmä sólistov, predstavuje interpretačnú výzvu. Esmeralda, podobne ako mnohé klasické tituly, sa v tomto zmysle stala akousi technicko-umeleckou previerkou baletného súboru.

V titulnej postave sa v prvý večer predstavila Olga Chelpanova, ktorá sa pre postavu Esmeraldy narodila. Sólistka s istou a čistou technikou dokáže veľmi prefíkane narábať s dynamikou, hudobné nuansy dokáže preniesť do dokonale zvládnutej pohybovej koordinácie. Vysoké adagio, ľahké allegro a rýchle brio dokázala hravo skĺbiť s inteligentným a prirodzeným prejavom. Ako som napísal, Chelpanova sa ako Esmeralda narodila a za svoj stopercentný výkon si zaslúži veľké „Bravo!“

Jej alternantka Erina Akatsuka sa zhostila stvárnenia hlavnej hrdinky taktiež so cťou a je nesmierne povzbudzujúce sledovať jej umelecký rast, no v porovnaní s Chelpanovou jej stále chýbajú dostatočné javiskové skúsenosti, ktoré by dokázala pretaviť do palety hereckých odtieňov.

Básnik Pierre Gringoire je v aktuálnej inscenácii vykreslený ako naivný mladý muž plný ideálov. Artemiy Pyzhov na prvej premiére predviedol Gringoira v komickej, občas až parodovanej rovine. Pyzhovovi herecká úloha idealistického mládenca veľmi pristala. Mimoriadne vtipne pôsobil v druhom obraze, kde ho Esmeralda učí tancovať. O čosi horšie obstál v pas de deux v druhom dejstve, kde po technicky presvedčivom výkone vo variácii nepredviedol čisto sériu entrechats six v code. Tie sa naopak vydarili jeho alternantovi Viacheslavovi Kruťovi, ktorý stvárnil Gringoira rovnako vtipne, ale s väčším dôrazom na rozmanitosť prejavu.

Konstantin Korotkov ako Phoebus predviedol dokonalú pohybovú súhru ruskej techniky a francúzskej elegancie. Jeho allegro charakterizuje ukážkový ballon a mäkký nepočuteľný dopad. Korotkov dokáže predviesť krásne artikulovaný pohyb v dlhých líniách s neobyčajnou ľahkosťou. Igor Leushin neostal svojmu Phoebusovi taktiež nič dlžný. Aj keď nedosahuje Korotkovove kvality, predviedol technicky i herecky veľmi vyrovnaný výkon.

Postava Phoebusovej snúbenice Fleur de Lys bola počas oboch premiér zakliata. Maria Rudenko s fyzicky dokonalými baletnými líniami zvládla slušne zatancovať adagio zo svojho pas de deux v druhom dejstve, no vo variácii a code jej začala dochádzať sila a s ňou i elegancia, koordinácia a prejav.

O nič lepšie neobstála ani Luana Brunetti, ktorej žiaľ vôbec nevyšla coda, no herecky sa udržala v postave a žiarlivostná mise-en-scène s Esmeraldou mala aspoň aký taký náboj. V predvedení prvej alternácie vyznela táto dramatická scéna nečitateľne a plocho.

Vsunuté pas de deux Diany a Acteona taktiež nevyznelo úplne presvedčivo. Sólisti-muži doslova prevalcovali svoje nežnejšie partnerky. Yuki Kaminaka predviedol techniku, ktorá dvíha divákov zo stoličiek, variáciu i codu prešpikoval akrobatickými skokmi. Navzdory perfektnému zvládnutiu všetkých náročných skokov mi v pohybovom prejave chýbala rozvaha a elegancia. Jeho alternant Dansaran Vandanov predviedol Acteona rozvážnejšie a viac akademicky čisto a u publika si vyslúžil ohlušujúci aplauz. Slabším elementom oboch premiér boli Diany. Skúsenejšia Romina Kołodziej sa snažila udržať v kľudnom, elegantnom móde, čo jej prejavu veľmi prospelo, a mladšia Tatum Shoptaugh zvolila cestu sexi bohyne, čo zase prospelo jej. Z oboch však v istých momentoch bolo cítiť strach a neistotu, ktoré, ako sa počas pas de deux ukázalo, boli opodstatnené. S ubúdajúcimi silami sa technicky náročné pasáže zdali ako nezdolateľné prekážky. Zaujímavé je, že obe sólistky robili úplne rovnaké chyby na rovnakých miestach, a to i napriek tomu, že každá z nich je fyzicky a povahovo úplne iná.

Postava Claudea Frolla nemá v tejto inscenácii žiaden väčší priestor, je oklieštená len na zopár hereckých scén. Andrej Szabo i Aliaksei Kavaleuski napriek nedostatku priestoru dokázali zaujať pevným a presvedčivým gestom. Podobne fragmentárne sa v predstavení objavuje aj hrbáč Quasimodo, ktorého stvárnili na premiérach fyzicky diametrálne odlišní interpreti, Juraj Žilinčár a Martin Radošinský.

Za pozornosť stoja výkony dám Kataríny Kaanovej a Viktórie Šimončíkovej, ktoré si v postave Megery odtancovali veľkú časť charakterových tancov v prvom dejstve. Partnermi im boli Raphael Schuster a Andrej Szabo, obaja tancovali s veľkým nasadením.

Atmosféru predstavenia výborne dotvorili žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, detičky z Baletnej prípravky, zbor Baletu SND a členovia komparzu s oduševneným prejavom bývalých tanečníkov. Množstvo účinkujúcich vytvorilo nielen vizuálne silnú kulisu, ale i homogénny celok, ktorý v spoločnom snažení ukázal veľký umelecký potenciál súboru.

Esmeralda takmer po 180 rokoch od svojho prvého uvedenia zažiarila na doskách SND, aby publiku pripomenula časy, keď balety boli luxusnými rozprávkami pre dospelých. Životné tempo i estetické vnímanie divadelných inscenácií (i všeobecne) sa medzičasom radikálne zmenili, no vďaka dielam ako Esmeralda môžeme na chvíľu spomaliť a pripomenúť si čarovnú atmosféru minulosti.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

 

Cesare Pugni:
Esmeralda
Choreografia a réžia: Vasilij Medvedev, Stanislav Fečo
Hudobné naštudovanie: Alexander Anissimov
Dirigent: Alexander Anissimov (alt. Dušan Štefánek)
Scéna: Alyona Pikalova
Kostýmy: Jelena Zajceva
Masky: Juraj Steiner
Orchester SND Bratislava
Balet SND Bratislava
Žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej
Baletná prípravka SND Bratislava
Premiéry 11. a 14. marca 2018 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava

Esmeralda – Olga Chelpanova / Erina Akatsuka
Pierre Gringoire – Artemiy Pyzhov / Viacheslav Kruť
Phoebus – Konstantin Korotkov / Igor Leushin
Fleur de Lys – Maria Rudenko / Luana Brunetti
Helois de Gon – Viktória Árvová
Diana a Acteon – Romina Kołodziej, Tatum Shoptaugh / Tatum Shoptaugh, Dansaran Vandanov (alt. Artemiy Pyzhov / Yuki Kaminaka)
Diana a Beranger – Alexandra Shalimova, Tatum Shoptaugh / Alexandra Shalimova, Maria Rudenko
Albert, Florent – Glen Lambrecht, Adrian Szelle (alt. Igor Leushin, Damián Šimko)
Claude Frollo – Andrej Szabo / Aliaksei Kavaleuski
Quasimodo – Juraj Žilinčár / Martin Radošinský

www.snd.sk