Wagner a Bellini na závěr sezony v Curychu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Wagner a Bellini uzavreli sezónu v Zürichu 

Posledný mesiac divadelnej sezóny, ktorá sa v Zürichu spravidla končí v polovici júla, patrí festivalu. Nejde o sviatky bezvýhradne operné, nemenia zásadne chod divadla, akurát do finále vstupujú najvýznamnejšie (Opernhaus, Kunsthalle, Tonhalle, Schauspielhaus) aj menšie miestne inštitúcie pod zjednotenou festivalovou hlavičkou. Tento rok s mottom „Peniaze, Moc, Láska – Shakespeare a iné sily“ (alebo iní silní, mocní?).

Do tematického rámca slávností zapadla posledná operná premiéra sezóny, belcantová dráma Vincenza Belliniho I Capuleti e i Montecchi. Dala bodku za nesmierne bohatým divadelným rokom, počas ktorého súbor zahral v blokovom usporiadaní dvadsaťosem titulov. Z nich bolo až deväť premiérových. Repertoárové spektrum pokrýva všetky obdobia od začiatkov opery po dnešok. Dramaturgia tohto divadla (tvorí ju päťčlenný tím) nachádza aj v svetovom meradle len máličko konkurentov. Opernhaus Zürich, napriek tomu, že sídli v meste s počtom obyvateľov nepresahujúcich Bratislavu, sa samozrejme s naším vedúcim divadlom porovnávať nedá v žiadnom ohľade. Pochopiteľne, ani mesto. Krásne a čisté, útulné a pracovité (prestavba námestia Bellevue fičala aj cez víkend neprerušene), liberálne a kozmopolitné. Ale aj drahé. Od hotelovej izby po zmrzlinu – za všetko zaplatíme hádam dvojnásobok ceny z iných západných metropol.

A teraz už k meritu veci. Počas uplynulého víkendu (presnejšie v časovom rámci dvadsiatich troch hodín) som navštívil dve posledné predstavenia sezóny. V septembri uvedená nová inscenácia Lohengrina od Richarda Wagnera sa vrátila v júlovom trojčlennom bloku a doznievala séria v júni naštudovaných Belliniho Capuletovcov a Montecchovcov. Bellini a Wagner. Zdanlivo pramálo spoločného. Aj keď zasa pravda to nie je bezo zvyšku. Ich životy sa síce čiastočne prekrývali (Wagner mal dvadsaťdva rokov keď zomrel vo veľmi mladom veku tridsiatich štyroch rokov Bellini), no ich tvorba nie. Napriek tomu, že kompozičné slohy a celková hudobná estetika oboch velikánov sú diametrálne odlišné, je známe, že Richard Wagner bol veľkým ctiteľom svojho sicílskeho kolegu. Vôbec sa tým ani vo svojich esejach netajil a sú svedectvá, že Belliniho árie si sám pospevoval. Uchvátila ho hlavne vokálna melodika majstra belcanta, ktorá sa na druhej strane značne líšila od Belliniho generačných druhov. Zjednodušene (parafrázujúc autora kníh o belcante Petra Berneho), ak Rossiniho tempom bolo allegro, tak u Belliniho zasa o andante cantabile. Belliniho melódie tečú v plynulom (žeby Wagnerovi blízkom práve tou podobnou „nekonečnosťou“?) legate a Rossinimu (čiastočne aj Donizettimu) blízka ornamentika uňho stráca virtuóznu dominantnosť. Medzi prvými uvedeniami Belliniho I Capuleti e i Montecchi a Wagnerovým Lohengrinom uplynulo len dvadsať rokov. Čo je oveľa menej než napríklad doba medzi premiérou Blúdiaceho Holanďana a Zlata Rýna. Sú to teda generační druhovia.

Zürišský Lohengrin vznikol ako koprodukcia s Viedenskou štátnou operou, kde mal premiéru v apríli 2014. Ide o naplnenie režijného zámeru súčasného intendanta zürišskej opery (predtým dlhodobo zaujímajúceho rovnaký post v berlínskej Komische Oper) Andreasa Homokiho a jeho scénografa – zároveň aj kostýmového výtvarníka – Wolfganga Gussmanna.Už pôvodná viedenská premiéra bola prijatá so značnými výhradami, navyše vtedy kvôli kontroverzii v otázke nepatrnému škrtu sa vzdal dirigentského postu Bertrand de Billy. S inscenovaním Lohengrina v minulosti, kým divadlá neopantala režisérska hegemónia, nebývali problémy. Ponímali ho ako starogermánsku povesť, so všetkým romantickým a hlboko nerealistickým, čo sa okolo rytiera na bielej labuti deje. Dnes je to úplne inak. Režiséri si lámu hlavy, akou myšlienkovou nadstavbou predlohu pretransformovať, aké inotaje (či politikum) do výkladu zasadiť a – mierne povedané – ako odchýliť pozornosť diváka od samotnej hudby. Dnes okrídlená veta „prima la musica…“ je takmer hriechom. Lohengrinovia 21. storočia, či ich zastrešujú mená ako Konwitschny, Neuenfels, Koski či teraz Homoki, zväčša polarizujú mienku. Vlastne, to je aj cieľ mnohých intendantov. Bučanie časti publika patrí k bontónu premiér vo veľkých operných domoch.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments