Za operou cestou necestou (2)

Národná Akademická Bolšoi Opera, Balet a Divadlo Bieloruskej republiky 

Aj keď v Bielorusku  dodnes vládne tvrdá diktatúra a opozícia je tvrdo potláčaná, existuje tu čulý kultúrny život. A hoci veľká časť z neho slúži na propagandistickú samoľúbosť autoritatívneho režimu Alexandra Lukašenka, je bohatý na históriu a umelecké hodnoty. Za  pýchu bieloruskej kultúry možno označiť jednoznačne národnú operu.

História bieloruskej národnej opery sa začala písať v roku 1920, kedy vzniklo prvé Štátne činoherné divadlo postávajúce z činohry, opery  a baletu, ktorého súčasťou bol aj malý symfonický orchester. Hrávali sa tu predovšetkým rôzne divadelné predstavenia, muzikály, fragmenty z opier, baletov a ľudová hudba. Štátna Opera a Baletné divadlo Bieloruska bolo založené v roku 1933. Prvé predstavenie, Carmen od Georgesa Bizeta, sa odohralo dvadsiateho piateho mája a v hlavnej úlohe vystúpila famózna Larisa Aleksandrovskaya.

Hoci inštitúcia ešte nefungovala v autonómnej podobe, išlo vôbec o prvú stálu divadelnú scénu v Bielorusku, ktorá mala operu aj balet. Jej prvým generálnym riaditeľom sa stal slávny operný spevák Anton Bonachich. Hoci pôvodne študoval medicínu, navštevoval aj hodiny spevu v Petrohrade (vtedajšom Leningrade) na tamojšom konzervatóriu a široká verejnosť ho milovala za jeho lyrický a heroický barytón, s ktorým vynikal najmä vo Wagnerovskom repertoári. Pozíciu riaditeľa divadla vykonával iba necelý rok, následne podľahol náhlej chorobe.

Budova opery, miestnymi nazývaná aj Opierny Teatr, bola navrhnutá bieloruským architektom Losifom Langbardom a jeho bohato zdobené reliéfy na stenách vytvoril jeden z najslávnejších bieloruských sochárov Zair Isaakovich Azgur.Slávnostné otvorenie sa konalo desiateho marca 1939 svetovou premiérou diela Mikhas Padgorny od domáceho skladateľa Eugena Tikotského, čím sa začalo plodné obdobie bieloruskej opernej scény, o čom svedčí aj vznik troch národných operných diel v tomto období – Husté lesy od Anatoly Bogatyryova, Kvet šťastia od Aleksey Turenkova a druhá verzia Mikhasa Padgorneho. Potom, ako zožali tieto tituly úspech počas Mesiaca bieloruského umenia v Moskve, získala bieloruská opera štatút Boľšoi, čo v preklade znamená veľký. Predznamenalo to expanziu a v roku 1964 pribudol do jej názvu titul Akademická. Do prvej úspešnej generácie bieloruských operných vokalistov patrili speváčky Larisa Aleksandrovskaya, Rita Mlodek, Sophia Druker či speváci Mikhail Denisov a Isidor Bolotin. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa tu hrali pre operu zásadné diela od Pucciniho, Offenbacha a Minkusa. Poslednou uvedenou operou pred začatím tuhých bojov bola Verdiho La traviata, ktorá mala premiéru dvadsiateho druhého marca 1941.

Počas druhej svetovej vojny bolo Bielorusko okupované Nemeckom a Minsk zažíval ťažké bombardovanie, preto sa mnoho umelcov dobrovoľne pripojilo k partizánom a k sovietskej armáde a v novovytvorených umeleckých súboroch koncertovali na frontoch. Zvyšok umelcov a zamestnancov národnej opery evakuovala armáda do ruských miest Gorky a Kovrov, kde pokračovali vo svojej práci. Ihneď po oslobodení sa pracovníci opery vrátili do Minska, kde narýchlo pripravili premiéru opery Eugena Tikotského Alesy pod režisérskou taktovkou Marka Schneidermana a Borisa Alexandrovicha Pokrovského. Táto udalosť znamenala oživenie Štátnej Opery a Baletného divadla Bieloruska. Oveľa komplikovanejšie to bolo s rekonštrukciami ťažko poškodenej budovy v dôsledku neustáleho bombardovania mesta Minsk.

Epocha slávy, uznania aj područia
Povojnové obdobie prinieslo so sebou prinieslo nebývalý rozvoj operného života, ale aj neustále zasahovanie z centralistickej Moskvy. Stalin uznával operu ako najvyššiu formu umenia, opäť sa tu prejavilo jeho velikášstvo, keď videl možnosť, akoby mohol sovietsky realizmus vytlačiť obľúbenú taliansku operu. Ruskí skladatelia boli vysielaní do zaostalejších sovietskych regiónov, kde školili operných spevákov, skladateľov a demonštrovali tak Stalinovu tézu o rozkvetu kultúry rôznych národností. Snaha vytvoriť ideál sovietskej opery bola implementovaná do všetkých sovietskych krajín a Bielorusko nebolo výnimkou. Bieloruská operná scéna sa čoskoro stala uznávaným lídrom v Sovietskom zväze. Stalin nariadil vytvoriť takzvaný socialisticko-realistický kánon v hudbe, ktorý sa mal šíriť po celej krajine. Hľadať inšpiráciu nariadil svojim ideológom v ruskej hudbe devätnásteho storočia, ale museli mať tieto žiaduce atribúty: libreto so socialistickou témou, realistický hudobný jazyk s dôrazom na národné idiómy a prototyp pozitívneho hrdinu. Po bieloruskej opere sa požadovalo vytvoriť národný repertoár po vzore stalinistických doktrín. Inštitúcia musela nasledovať tento model a tak zásadnú pozíciu získali propagandistické a budovateľské diela od operných skladateľov ako Yuri Semenyako či Yevgeny Glegov.

Napriek všetkým obmedzeniam a Stalinovej nedôvere k verizmu, sa podarilo v povojnovom období zrealizovať tie najslávnejšie naštudovania opier Otello, Don Carlos a Aida. Posledne menovaná sa nepretržite hrala od roku 1953 až do svojej derniéry v roku 2008. Bieloruská opera zostala však naďalej v područí ruského repertoáru. Uvádzali sa diela prorežimných umelcov, väčšinou nevalnej umeleckej kvality ako opera Tiché kvety Dona od Ivana Dzerzhinského, Mladá stráž od Yuly Meitusa, Marynka od Grygory Puksta, Nadzeya Durava od Anatoly Bogatyryova a mnoho ďalších. Popritom sa však nezabudlo ani na Glinku, Rubinštejna, Čajkovského, Godunova, Musorgského a Korsakova. Až do rozpadu Sovietskeho zväzu si bieloruská národná opera udržiavala svoju stabilnú povesť. Za svoj vysoký umelecký kredit napriek všemožným cenzúrnym zásahom do dramaturgie vďačila riaditeľom Olegovi Moralevovi, Jury Yuzhentsevovi, Semyonovi Shteinovi, Vjačeslavovi Tiupovi, dirigentom Onisimovi Bronovi, Yaroslavovi Voschchakovi, Vladimirovi Gennadijovi Provatorovi a Tatiane Kolomiytsevovej – jedinej dirigentke v Bielorusku.

Nová éra a Lukašenkov dozor
V roku 1996 v dôsledku veľkej reorganizácie bolo Štátne divadlo rozdelené na dve samostatné jednotky – Národné akademické divadlo Boľšoj Balet a Národné akademické divadlo Opera. Toto rozdelenie trvalo do roku 2008, od kedy znovu pôsobí pod súčasným názvom Národná Akademická Bolšoi Opera, Balet a Divadlo Bieloruskej republiky. V ten istý rok budovu vysvätil patriarcha pravoslávnej cirkvi Kirill Varfolomeyevich Vakhromeev. Budova bola renovovaná a znovuotvorená v roku 2009. Okolo divadla pribudlo množstvo sôch a aj interiér prešiel dizajnovými úpravami – zväčšil sa priestor pre publikum a pristavalo sa osvetlenie.

Národná Akademická Bolšoi Opera chodí každoročne na svetové turné do krajín ako Španielsko, Rusko, Nemecko, Poľsko, Švajčiarsko, Izrael, Portugalsko alebo Čína a ich účasť na nemeckom festivale Classic Open Air už možno považovať za tradíciu. Opera má aktívne medzinárodné vzťahy  a uzavreté dohody s mnohými hlavnými opernými domami vo svete.

Po roku 2000 prebehla v budove opery ďalšia rozsiahla rekonštrukcia a inštitúcia začala pracovať na niekoľkých významných projektoch: Večery Boľšoi Divadla na Radziwillskom Hrade, Veľký Novoročný Bál v Boľšoi Divadle a Medzinárodná vianočná súťaž Opera Fórum v Minsku. V roku 2009 bol v divadle otvorený hudobný salón nesúci meno Aleksandravskaya Komorná Sála, kde sa konajú koncerty vokálnej a inštrumentálnej hudby rôznych štýlov. Bieloruská Národná Opera sa snaží, aby okrem obligátneho repertoáru vytvorila viac možností pre estetickú výchovu mladej generácie a tak mladých skladateľov a publikum vychovávala k láske k vysokému umeniu. Ani tu nechýbajú propagandistické snahy režimu Alexandra Lukašenka. Samotný prezident nazýva divadlo hrdou súčasťou národného dedičstva krajiny. Opera sa podľa neho stala dominantnou mesta Minsk a symbolom jeho nezávislosti. Každé uvedené dielo musí prejsť rozsiahlou cenzúrou a neposlúchnutie tohto rozkazu sa trestá prepustením zo zamestnania, väzením, alebo životom v exile.

Jedným z takýchto prípadov bolo takzvané Bieloruské Slobodné Divadlo, tvorené skupinkou avantgardných umelcov. Tí žijú a tvoria v Londýne a doma v Bielorusku sa o nich nesmie verejne hovoriť. Mimochodom nezávislí hudobníci to majú nesmierne ťažké s verejnou produkciou svojich diel a do oficiálnych médií nemajú vôbec prístup. Národnú Operu sa snaží Lukašenkov režim držať na uzde, nedopustí akékoľvek narážky na vlastnú diktatúru a aj súčasný repertoár, obsahujúci viac ako sedemdesiatjeden titulov, je pomerne neškodný. Nechýba medzi nimi Nabucco, Čarovná Flauta, Eugen Onegin, Bludný Holanďan, ale aj detská opera Macko Pú spracovaná Olegom Petrovovom či Sivá legenda od známeho bieloruského skladateľa Dmitrija Smolského, ktorý je otcom Victora Smolského – gitaristu nemeckej heavy metalovej kapely Rage.Napriek spomínaným negatívnym veciam si bieloruská opera udržiava vysoký umelecký kredit. V roku 2014 bolo, pri príležitosti šesťdesiateho výročia členstva Bieloruska v Organizácii spojených národov, udelená pamätná medaila UNESCO ako uznanie za prínos pre svetovú kultúru. Momentálne sa z veľkého úspechu teší bieloruská sopranistka Nadine Koutcher, ktorej sa podarilo tento rok vyhrať prestížnu cenu BBC Cardiff Singer. V sprievode BBC Národného Orchestra Walesu očarila porotu skvelým výkonom pri áriách z Mozartovej opery Únos zo serailu, Korsakovej Cárska nevesta a Lakmé od Delibesa. Mimochodom oficiálne zdroje tvrdia, že až šesťdesiatsedem zamestnancov divadla bolo vyznamenaných.

Bádateľom a muzikológom je v priestoroch Národnej Akademickej Bolšoi Opery, Baletu a Divadla Bieloruskej republiky prístupný rozsiahly archív. V ňom sa nachádzajú starostlivo uchované materiály mapujúce jeho činnosť od roku 1933. Archív obsahuje bohatú zbierku plagátov, programom, obrazov, publikovaných článkov a iných ďalších vzácnych dokumentov.

www.bolshoibelarus.by 

Foto archiv