Za operou cestou necestou (2)

  1. 1
  2. 2

Národná Akademická Bolšoi Opera, Balet a Divadlo Bieloruskej republiky 

Aj keď v Bielorusku  dodnes vládne tvrdá diktatúra a opozícia je tvrdo potláčaná, existuje tu čulý kultúrny život. A hoci veľká časť z neho slúži na propagandistickú samoľúbosť autoritatívneho režimu Alexandra Lukašenka, je bohatý na históriu a umelecké hodnoty. Za  pýchu bieloruskej kultúry možno označiť jednoznačne národnú operu.

História bieloruskej národnej opery sa začala písať v roku 1920, kedy vzniklo prvé Štátne činoherné divadlo postávajúce z činohry, opery  a baletu, ktorého súčasťou bol aj malý symfonický orchester. Hrávali sa tu predovšetkým rôzne divadelné predstavenia, muzikály, fragmenty z opier, baletov a ľudová hudba. Štátna Opera a Baletné divadlo Bieloruska bolo založené v roku 1933. Prvé predstavenie, Carmen od Georgesa Bizeta, sa odohralo dvadsiateho piateho mája a v hlavnej úlohe vystúpila famózna Larisa Aleksandrovskaya.

Hoci inštitúcia ešte nefungovala v autonómnej podobe, išlo vôbec o prvú stálu divadelnú scénu v Bielorusku, ktorá mala operu aj balet. Jej prvým generálnym riaditeľom sa stal slávny operný spevák Anton Bonachich. Hoci pôvodne študoval medicínu, navštevoval aj hodiny spevu v Petrohrade (vtedajšom Leningrade) na tamojšom konzervatóriu a široká verejnosť ho milovala za jeho lyrický a heroický barytón, s ktorým vynikal najmä vo Wagnerovskom repertoári. Pozíciu riaditeľa divadla vykonával iba necelý rok, následne podľahol náhlej chorobe.

Budova opery, miestnymi nazývaná aj Opierny Teatr, bola navrhnutá bieloruským architektom Losifom Langbardom a jeho bohato zdobené reliéfy na stenách vytvoril jeden z najslávnejších bieloruských sochárov Zair Isaakovich Azgur.Slávnostné otvorenie sa konalo desiateho marca 1939 svetovou premiérou diela Mikhas Padgorny od domáceho skladateľa Eugena Tikotského, čím sa začalo plodné obdobie bieloruskej opernej scény, o čom svedčí aj vznik troch národných operných diel v tomto období – Husté lesy od Anatoly Bogatyryova, Kvet šťastia od Aleksey Turenkova a druhá verzia Mikhasa Padgorneho. Potom, ako zožali tieto tituly úspech počas Mesiaca bieloruského umenia v Moskve, získala bieloruská opera štatút Boľšoi, čo v preklade znamená veľký. Predznamenalo to expanziu a v roku 1964 pribudol do jej názvu titul Akademická. Do prvej úspešnej generácie bieloruských operných vokalistov patrili speváčky Larisa Aleksandrovskaya, Rita Mlodek, Sophia Druker či speváci Mikhail Denisov a Isidor Bolotin. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa tu hrali pre operu zásadné diela od Pucciniho, Offenbacha a Minkusa. Poslednou uvedenou operou pred začatím tuhých bojov bola Verdiho La traviata, ktorá mala premiéru dvadsiateho druhého marca 1941.

Počas druhej svetovej vojny bolo Bielorusko okupované Nemeckom a Minsk zažíval ťažké bombardovanie, preto sa mnoho umelcov dobrovoľne pripojilo k partizánom a k sovietskej armáde a v novovytvorených umeleckých súboroch koncertovali na frontoch. Zvyšok umelcov a zamestnancov národnej opery evakuovala armáda do ruských miest Gorky a Kovrov, kde pokračovali vo svojej práci. Ihneď po oslobodení sa pracovníci opery vrátili do Minska, kde narýchlo pripravili premiéru opery Eugena Tikotského Alesy pod režisérskou taktovkou Marka Schneidermana a Borisa Alexandrovicha Pokrovského. Táto udalosť znamenala oživenie Štátnej Opery a Baletného divadla Bieloruska. Oveľa komplikovanejšie to bolo s rekonštrukciami ťažko poškodenej budovy v dôsledku neustáleho bombardovania mesta Minsk.

Epocha slávy, uznania aj područia
Povojnové obdobie prinieslo so sebou prinieslo nebývalý rozvoj operného života, ale aj neustále zasahovanie z centralistickej Moskvy. Stalin uznával operu ako najvyššiu formu umenia, opäť sa tu prejavilo jeho velikášstvo, keď videl možnosť, akoby mohol sovietsky realizmus vytlačiť obľúbenú taliansku operu. Ruskí skladatelia boli vysielaní do zaostalejších sovietskych regiónov, kde školili operných spevákov, skladateľov a demonštrovali tak Stalinovu tézu o rozkvetu kultúry rôznych národností. Snaha vytvoriť ideál sovietskej opery bola implementovaná do všetkých sovietskych krajín a Bielorusko nebolo výnimkou. Bieloruská operná scéna sa čoskoro stala uznávaným lídrom v Sovietskom zväze. Stalin nariadil vytvoriť takzvaný socialisticko-realistický kánon v hudbe, ktorý sa mal šíriť po celej krajine. Hľadať inšpiráciu nariadil svojim ideológom v ruskej hudbe devätnásteho storočia, ale museli mať tieto žiaduce atribúty: libreto so socialistickou témou, realistický hudobný jazyk s dôrazom na národné idiómy a prototyp pozitívneho hrdinu. Po bieloruskej opere sa požadovalo vytvoriť národný repertoár po vzore stalinistických doktrín. Inštitúcia musela nasledovať tento model a tak zásadnú pozíciu získali propagandistické a budovateľské diela od operných skladateľov ako Yuri Semenyako či Yevgeny Glegov.

Napriek všetkým obmedzeniam a Stalinovej nedôvere k verizmu, sa podarilo v povojnovom období zrealizovať tie najslávnejšie naštudovania opier Otello, Don Carlos a Aida. Posledne menovaná sa nepretržite hrala od roku 1953 až do svojej derniéry v roku 2008. Bieloruská opera zostala však naďalej v područí ruského repertoáru. Uvádzali sa diela prorežimných umelcov, väčšinou nevalnej umeleckej kvality ako opera Tiché kvety Dona od Ivana Dzerzhinského, Mladá stráž od Yuly Meitusa, Marynka od Grygory Puksta, Nadzeya Durava od Anatoly Bogatyryova a mnoho ďalších. Popritom sa však nezabudlo ani na Glinku, Rubinštejna, Čajkovského, Godunova, Musorgského a Korsakova. Až do rozpadu Sovietskeho zväzu si bieloruská národná opera udržiavala svoju stabilnú povesť. Za svoj vysoký umelecký kredit napriek všemožným cenzúrnym zásahom do dramaturgie vďačila riaditeľom Olegovi Moralevovi, Jury Yuzhentsevovi, Semyonovi Shteinovi, Vjačeslavovi Tiupovi, dirigentom Onisimovi Bronovi, Yaroslavovi Voschchakovi, Vladimirovi Gennadijovi Provatorovi a Tatiane Kolomiytsevovej – jedinej dirigentke v Bielorusku.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat