Za operou cestou necestou (3)

  1. 1
  2. 2
Lotyšská národná opera - Riga je nazývaná perlou Pobaltia. A nemožno sa tomu diviť, mesto si napriek tomu, že je dôležitým cestovným uzlom, zachováva pokojnú atmosféru. Tá dýcha starými uličkami, je obklopená kvalitnými kaviarňami a nádherným centrom so starosvetskými krivkami. Tento potenciál si všimli aj európski komisári, ktorí Rigu vyhlásili Európskym hlavným mestom kultúry za rok 2014.

Latvijas Nacionālajai operai un Latvijas Nacionālajam baletam
Udržanie hodnôt

Lotyšská národná opera predstavuje symbol prepojenia starého a nového sveta. Už v devätnástom storočí sa stala križovatkou východu s dominanciou Ruska a neskôr Sovietskeho zväzu a západu s dominanciou žijúcej početnej nemeckej menšiny. Prvá národná operná spoločnosť bola v Rige založená osemnásteho novembra 1918 a o dva roky neskôr k nej bol pripojený aj baletný súbor. No za tradíciou opery v Lotyšsku sa musíme vydať do hlbokej minulosti, a to až do osemnásteho storočia, kedy sa v Rige objavili prvé operné produkcie. V tej dobe tu existoval tzv. typ nemeckého divadla, ktorý spájal činohru, operu a balet v jeden celok, avšak Mestské divadlo v Rige sprevádzalo počas jeho existencie množstvo ťažkostí ako nehody, veľký požiar, nedostatok financií na renováciu či rozpory medzi nemeckou menšinou a lotyšským obyvateľstvom. Dôvodom týchto hádok boli peniaze. Nemci si mysleli, že majú výhradné právo na používanie tohto divadla, keďže štedrou čistkou financovali jeho výstavbu. No to isté tvrdili aj Lotyši a Rusi. Nemcom sa podarilo udržať si dominantné postavenie do prvej polovice devätnásteho storočia. V divadle mali hlavné slovo a vedúce pozície zastávali predovšetkým prominentní nemeckí kultúrni atašé. V rokoch 1844 až 1855 tu napríklad pôsobil ako riaditeľ Richard Wagner. V druhej polovici devätnásteho storočia sa začali Lotyši horlivo zaujímať o vznik národnej opery.

Ambície jednej aj druhej strany sa prekrývali, čo sa prejavilo v existencii dvoch odlišných filozofií okolo riadenia divadla. Prvou z nich bolo kapitola tzv. maloburžoázneho vedenia, v ktorom sa snažilo samotné divadlo stabilizovať svoju finančnú situáciu, a to na úkor umeleckej suverenity, na druhej strane chápali mestskí poslanci neskôr jeho existenciu ako elitnú záležitosť, ktorá sa mala starať o duchovné blaho obyvateľov. Hoci malo nemecké obyvateľstvo stále vplyv na rozhodovanie okolo repertoáru či samotného financovania, od vypuknutia prvej svetovej vojny boli operné predstavenia v nemeckom jazyku zakázané. Po prvej svetovej vojne nemecká menšina v Rige klesala a tak silneli tlaky, aby Mestské divadlo bolo odovzdané pre národné potreby Lotyšsku. A stalo sa tak v roku 1919, kedy poslanec Pēteris Stučka, z politického hnutia Jaunā strāva (Nový prúd), vydal rozhodnutie,  podľa ktorého malo byť už v tej dobe pretransformované divadlo na Latvja opera znárodnené. Lotyšskú národnú operu (Latviešu opera Rīgā) založil dirigent, pedagóg a hudobný kritik Pāvuls Jurjāns. S existenciou opery sa viaže aj ďalšie slávne lotyšské meno a to Jāzeps Vītols.Jāzeps VītolsTen sa zaslúžil o návrat spoločnosti do Rigy, keďže počas prvej svetovej vojny boli speváci evakuovaní do Ruska. Mimochodom Vītols bol spolužiakom Rimskij-Korsakova na petrohradskom konzervatóriu. Okrem opery spolu zakladal aj lotyšské konzervatórium, ktoré po ňom pomenovali, ako aj Lotyšskú skladateľskú spoločnosť. K jeho študentom patrili ďalší slávni lotyšskí skladatelia Jānis Ivanovs a Ādolfs Skulte. Počas svojej existencie zmenila inštitúcia viackrát svoj názov, premenovania na Sovietska Lotyšská opera či Lotyšské SSR Štátne divadlo opery a baletu súviseli s pričlenením k Sovietskemu zväzu.

Rozpad Sovietskeho zväzu – ťažký reštart
Podobne ako mnohé ďalšie krajiny Sovietskeho zväzu bolo Lotyšsko v deväťdesiatych rokoch postavené do ťažkej situácii, keďže sa ako jedno z prvých pobaltských národov chcelo osamostatniť. To mu bolo umožnené v roku 1991, kedy šiesteho septembra prišlo oficiálne uznanie nezávislosti zo strany Sovietskeho zväzu. To však sprevádzalo množstvo problémov, ktoré sa museli akútne riešiť. Finančný stav krajiny nebol na tom najlepšie, obnova infraštruktúry stála množstvo peňazí, preto bola domáca kultúra prehliadanou záležitosťou. Napriek tomu sa ešte pred vyhlásením autonómnosti v roku 1990 začalo s rozsiahlou rekonštrukciou Lotyšskej národnej opery, ktorá trvala až do roku 1995. Vynaložených naň bolo osemnásť miliónov lotyšských latsov, čo sa tamojšiemu obyvateľstvu zaťaženému dlhom červeného impéria vôbec nepáčilo. Ani otváracia kampaň nebola úspešná a imidž opery bol u verejnosti dlhodobo naštrbený, preto prišli nevyhnutné personálne zmeny aj v jej vedení.

Postupne sa začalo Lotyšsko stabilizovať, čomu výrazne napomohol vstup do Európskej únie. Zrazu sa začalo ukazovať, že investície do národnej opery neboli vôbec zbytočné a Lotyšská národná opera bola uznaná zahraničnými médiami ako The Economist, The Financial Times, International Herald Tribune či Die Welt ako najvyspelejšia operná inštitúcia na Pobaltí. Tieto denníky si všímali predovšetkým trhový mechanizmus fungovania tejto inštitúcie, televízna spoločnosť ARTE sa zase v špeciálnom programe venovanému lotyšskej opere zamerala na vyzdvihnutie jej umeleckých kvalít.Latvijas Nacionālajai operai un Latvijas Nacionālajam baletam
Osobnosti lotyšskej opery
Ak by sme chceli spoznať veľké lotyšské operné hlasy, mali by sme začať s Artūrsom Priednieksom Cavarom.Artūrs Priednieks CavaraPočas svojho života mal zmluvy s opernými domami vo Viedni, Berlíne, Buenos Aires či v Zürichu a bol to práve on, kto prebudil vo svete záujem o lotyšských skladateľov. Je tak paradoxom, že zomrel pozabudnutý v Amerike, kde emigroval a až súčasná generácia lotyšských muzikológov sa vracia k jeho odkazu. K jeho menu sa viaže aj účinkovanie v nemeckej dráme Biely diabol, ktorá pôvodne vznikla ako nemý film, zvuková stopa bola pridaná až neskôr.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat