Zámecké hry zvolenské 2014

Zámocké hry zvolenské 2014 – opäť pod strechou banskobystrickej opery 

Čo vlastne ešte platí z názvu festivalu, pod hlavičkou ktorého od roku 1979 pravidelne vychádza opera spod striech divadiel  pod voľnú oblohu, na nádvorie zvolenského zámku? Práve špecifikum Zámockých hier zvolenských – hrať mimo sezóny, v lete, pod hviezdami, využívať prírodnú kulisu útulného a akusticky bezchybného nádvoria, ale aj zúročiť zvýšený turistický ruch prvého dovolenkového mesiaca – sa darí napľňať organizátorom stále menej. Niet sporu, že v daných klimatických podmienkach sú open air podujatia vždy späté s istým rizikom. Pokiaľ tento handicap pripustíme, musíme hľadať cestu ako ho minimalizovať.

Ak sa tri zo štyroch ťažiskových večerov (v čase písania recenzie platí, že záverečné predstavenie Macbetha bude uvedené v plánovanom exteriéri) automaticky a v predstihu premiestnia nielen z nádvoria do divadla, ale aj zo Zvolena do Banskej Bystrice, aj pri zabezpečenom presune divákov a posunutom začiatku, ide o situáciu, vnímanú publikom ako komplikácia. Navyše, otvárať predstavenia v kamennom divadle o pol deviatej je v našich zemepisných šírkach (keď v banskobystrickej Štátnej opere sú bežné začiatky predsunuté na pol siedmu) nezvyklé a neopodstatnené.

Operná časť Zámockých hier zvolenských sa z dlhoročných koncepčných dilem akosi nevie vymotať. Tri základné balíky problémov – termín festivalu, jeho dramaturgické poňatie a zabezpečenie návštevnosti – generujú vleklé, trieštiace sa názory, ktoré perspektíve festivalu neprospievajú. Časové splynutie s koncom divadelnej sezóny (v ostatných rokoch sa hráva posledný júnový týždeň, keď aj na základe dlhodobých meteorologických vyhodnotení býva nestále počasie) oberá opernú časť Zámockých hier zvolenských o jedinečnosť opravdivého letného operného festivalu. Takého, akých v okolitých štátoch máme nadostač, len na Slovensku vládne zakonzervovaná „uhorková sezóna“. Hrdiť sa kvantitou podujatí bratislavského Kultúrneho leta je iba kamufláž, pretože absentuje v ňom druh umenia nepoznajúci jazykové bariéry – opera. V „prenatálnom“ vývoji sa nachádzajúci, termínom skutočne letný trnavsko-nitriansky festival Viva Verdi (avizovaný v prvej polovici augusta), ukončí Zámockým hrám zvolenským bezkonkurenčné prostredie. Pokiaľ Zvolen nedokáže vyťažiť zo svojej potenciálne víťaznej devízy, pôvodnej a nefalšovanej akustiky, obávam sa, že si kope vlastný hrob. Vzhľadom na tridsaťpäťročnú tradíciu uvádzania opier od holým nebom, na desiatky slovenských premiér bežne neuvádzaných titulov (najmä talianskych, vrátane celého „raného“ Verdiho) a desiatky hosťujúcich spevákov svetovej úrovne (čo je tiež nedocenená výsada tohto festivalu), by už len náznaky súmraku Zámockých hier zvolenských znamenali fatálnu chybu.Operný Zvolen otvoril prvé kapitoly existencie ešte v bývalom režime a s populárnym repertoárom. Na Verdiho operách, okorenených exkluzívnym obsadením špičkovými sólistami z východného bloku, ale napodiv aj s rodiacimi sa západnými hviezdami (spomeniem aspoň Paola Gavanelliho, Maria Malagniniho, Christinu Angelakovu, Dana Iordachesca, Oliviu Stapp, Marthu Colalillo a mnohých ďalších, ktorí už v tom čase vystupovali napríklad v Arene di Verona), záujem publika vysoko prevyšoval kapacitu hľadiska. Zámocké hry zvolenské prechádzali rôznymi fázami, úspešnými aj útlmovými, aby sa ich dramaturgická tvár v ostatnom desaťročí stabilizovala na ambícii povýšiť podujatie na akúsi dramaturgickú baštu. Hlavne objavovania na Slovensku zabudnutých a vo svete dávno znovuobjavených titulov. Vzhľadom na neuveriteľné manko, ktoré naše divadlá v tomto smere vykazovali, nebola to úloha až taká ťažká. Bola – a stále je – to dvojsečná zbraň.  Exkluzívnymi titulmi tvár festivalu víťazí v prepisovaní štatistických rekordov prvých slovenských uvedení a aspoň sčasti oslovuje fajnšmekrov. Zo strany opačnej ide o zbraň namierenú proti záujmom širšej vrstvy divákov, ktorých neznáme diela nemobilizujú k návšteve. Festivaly nastavené ako dramaturgická alternatíva môžu fungovať, pokiaľ ich divácka objednávka akceptuje. V prípade Zámockých hier zvolenských, žiaľ, táto zbraň nie je účinná. Nepomohla ani masívna kampaň vo verejnoprávnom rozhlase či súkromnej televízii, ani plagáty v centre Bratislavy. Jeden príklad z končiaceho sa ročníka: koncertné uvedenie slovenskej premiéry Rossiniho opery Tancredi sa odohralo v poloprázdnej bystrickej Štátnej opere. Na kapacitne oveľa väčšom zvolenskom nádvorí by toto skóre pôsobilo ešte otrasnejšie. Nie raz bola na stole otázka: ako ďalej? Obávam sa, že je znova – a ešte naliehavejšie – aktuálna.
***

Z ponuky piatich podujatí (štyri opery a koncert v cykle Mladosť na zámku) som navštívil dve premiéry. Javiskové naštudovanie opery Georgesa Bizeta Lovci perál a koncertnú verziu Rossiniho priekopníckeho diela Tancredi.