Zdaleka nejen o zpívání ve velkém rozhovoru s Daliborem Jenisem

Pán Jenis, o niekoľko dní budete oslavovať okrúhle životné jubileum, naskytla sa tak príležitosť trochu bilancovať. Počas doterajšej kariéry ste spievali v mnohých operných domoch po celom svete, včítane tých najprestížnejších, a môžete teda porovnávať. Ako sa za posledných dvadsať rokov zmenil operný svet a v čom sú mechanizmy hudobného priemyslu v súčasnosti iné než v čase, keď ste začínali pôsobiť na medzinárodných scénach?  

Za posledných dvadsať rokov sa v opernom svete zmenilo veľmi veľa. Predovšetkým predtým nebol taký silný internet a naopak, diskografický svet bol omnoho silnejší než dnes. Decca a iné veľké spoločnosti majú v súčasnosti veľký ekonomický problém predávať CD nosiče. Avšak v ére sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa najznámejší speváci stali slávnymi práve preto, že pre Deccu nahrali vynikajúce nahrávky, ktoré sa predávali v neskutočných množstvách po celom svete. Keď si zoberieme ako príklad nahrávku La bohème, tak speváci, ktorí ju nahrali, mali neuveriteľný úspech, nech sa objavili kdekoľvek na svete, pretože návštevníci operných domov ich výkony na tej nahrávke dobre poznali. Táto pomôcka, vďaka ktorej  sa spevák mohol presláviť, medzičasom úplne zmizla a celý diskografický svet sa veľmi zúžil.

Dnes existuje len niečo vyše dvadsať operných sólistov, ktorí majú zmluvy s nahrávacími spoločnosťami. A tí potom musia nahrávať neustále a takmer všetko, po čom je dopyt. Poznám prípad, kedy sa špičkový a doslova hviezdny spevák v priebehu pár rokov úplne vyčerpal a dnes jeho hviezda vyhasla. Úplne ho vyžmýkali. Zmluvy, ktoré nahrávacie spoločnosti uzatvárajú so spevákmi, sú veľmi náročné a nie každý si uvedomuje, aké riziko obnáša nahrať v priebehu sezóny tri albumy a popritom aj účinkovať v prestížnych divadlách. Medzi tými interpretmi, ktorí sú v podobne ubíjajúcom kolotoči, je mnoho zvučných mien, ktorým taktiež hrozí podobný kolaps. Ľudský hlas je citlivý nástroj, ktorý sa pri prílišnom prepínaní môže ľahko poškodiť. Bohužiaľ niekedy aj natrvalo. Pre niektoré spoločnosti je však typické, že majú dohodnutý talent, ktorý dobre vyzerá a krásne spieva, a oni ho úplne zničia…

Umenie taktiež zasiahla finančná kríza, ktorá pred niekoľkými rokmi prepukla všade vo svete. Výrazne postihla aj mekku operného umenia – Taliansko. Vy ste tam častým hosťom v operných domoch a na festivaloch, teraz aktuálne vo Verone. Pociťujete nejakým spôsobom túto krízu aj vy ako spevák?

Festival vo Verone je dobrým príkladom panujúcich pomerov. Je to svojim spôsobom veľmi výnimočné podujatie, predstavenia sa odohrávajú v historickom amfiteátri z čias Rímskej ríše s kapacitou 12 až 15 tisíc návštevníkov. Usporiadatelia len na lístkoch vyberú za večer okolo 700.000 eur. Návštevnosť vlani bola zhruba osemdesiat percent, čiže v sezóne od júla do septembra zarobili asi 50 miliónov eur. A teraz si predstavte, že z tých peňazí nevyplatili vôbec nikoho, pretože všetky platby boli zo dňa na deň stopnuté. Nedostali zaplatené ani sólisti, ani zbor, orchester či technici. Pritom len technikov je tam viac ako päťsto. Dôvodom bolo, že z talianského ministerstva prišla kontrola preverovať, či je pravda, že na festivale majú extrémne veľa zamestnancov, z ktorých niektorí existujú len na papieri. Skrátka, boli tam podozrenia, že peniaze sa kotúľajú na preplácanie čiernych duší a nikto presne nevie, kde časť z tých 50 miliónov naozaj končí. Štátom poverený commissario potom počas celého roka spätne preveroval každú jednu platbu a stoplo sa aj financovanie podujatia.

Prežitie festivalu fakticky záviselo už len od sponzorov. Najväčším z nich je banka UniCredit, tá však zmenila svoju stratégiu, pretože sa rozhodla, že bude finančne podporovať len uvedenie inscenácií, ktoré už boli premiérované v minulosti a ktoré sa nateraz len „oprášia“. Nebude sponzorovať uvedenie žiadnych nových produkcií. Vedenie festivalu sa tak dostalo do manažerskej krízy, lebo nikto nevedel, čo bude a ako bude ďalej.

Vy ste tam minulý rok účinkovali, dočkali ste sa napokon svojho honoráru?

Dočkal, ale až po roku. V máji štát konečne ukončil kontrolu a commissario povolil uskutočniť nejaké úhrady, mnohí ľudia však dostali aj výpovede. A evidentne nielen tie čierne duše, ktoré tam aj tak nepracovali, ale aj skutoční zamestnanci. Jednoducho robí sa tam poriadok. Commissario sa snaží dostať festival z krízy von, tak uvidíme, ako to bude fungovať.

Povedal som si, že už do Verony viac nepôjdem, ale v júni mi ponúkli angažmán opäť na tento rok a všetky dlžoby uhradili s tým, že teraz už bude celý systém riadne fungovať, tak ako má. No tak som si povedal, že to ešte raz skúsim a uvidím, či to tak bude. Som naozaj veľmi zvedavý.

Po vypuknutí finančnej krízy je však zrejme podobná situácia aj inde.

My speváci, ktorí sme v brandži už dvadsať rokov, máme svoje tabuľky a každé divadlo vie, kto z nás koľko približne zarába. Platí to aj naopak, každý spevák vie, koľko ktoré divadlo zhruba platí. A taktiež, či platia načas, alebo nie. Napríklad nemecké divadlá sú v tomto precízne, zaplatia vám hneď na druhý deň, dohodnutá zmluva je do bodky realizovaná. Kdežto v Taliansku, tam je to katastrofa. Môžete sa v zmluve dohodnúť na čomkoľvek, nikto to nedodrží, rok vás nevyplatia a ospravedlňujú sa, že nemajú peniaze. Keď do toho nakoniec vstúpi advokát, tak povedia, že im máte dať dvadsaťpercentnú zľavu a že potom to uhradia. Človek aby to už mal za sebou, tak nakoniec aj súhlasí. Taliansko je momentálne taká krajina zázrakov, kde nič z toho, čo dnes dohodnete, zajtra neplatí. Ešte aj v divadlách, ako napríklad Teatro Regio di Torino, ktoré sa vždy správali tak ako nemecké divadlá, majú teraz problémy držať sa zmluvy.

Občas sa na margo vášho rozsahu s humorom podotýka, že nie ste barytón, ale len lenivý tenor. Ako to s vami je?