Země bez úsměvů a bez nápadů

  1. 1
  2. 2

Zem bez úsmevov a bez nápadov

Bratislava v bohatej hudobno-divadelnej histórii zažila svoj vlastný zlatý aj strieborný vek operety. Od vzniku profesionálneho divadla na Slovensku roku 1920 do roku 1945 mala domicil v historickej budove Slovenského národného divadla. Neskôr pôsobila pod hlavičkou Novej scény Národného divadla a od roku 1951 ako samostatný spevoherný súbor s názvom Nová scéna.

Keď v polovici roku 1999 aroganciou politickej moci a diletantstvom jej predĺženej ruky v osobe riaditeľa Novej scény zlikvidovala slovenská metropola svoj vlastný operetný súbor, bolo jasné, že bez strechy nad hlavou neprežije. Zdôvodnenie, že ide o „luxus a komerčne nezaujímavý žáner“ (citácie vtedajšieho riaditeľa Mareka Ťapáka), znelo ako zlý vtip. Žiaľ, nebol to vtip, ale krutá realita. Počas ostatných pätnástich rokov pomocnú ruku operete sporadicky podávala Opera Slovenského národného divadla. Po štvrtý raz sobotnou a nedeľnou premiérou Zeme úsmevov od Franza Lehára.Záchrana operety je nesporne šľachetný čin. Bez ohľadu na to, že o dramaturgickej opodstatnenosti v prípade čerstvého titulu, možno viesť polemiku. Nespochybniteľným argumentom „za“ sú operné spevácke nároky, kladené na dvojicu hlavných postáv. Ale aj naplneniu farebnosti a kontrastov inštrumentácie napomôže väčšmi kvalitný orchester. Na druhej strane, banálnosť príbehu, jeho libreto a operetná prapodstata, smerujú toto dielo skôr do divadelných stánkov, určených pre daný druh umenia. Veľké svetové scény, ktoré berú „na milosť“ zväčša časť odkazu Johanna Straussa ml. a Jacquesa Offenbacha, si z Lehárovho dedičstva vyberajú skôr Veselú vdovu (Opera SND tak spravila roku 2005) než Zem úsmevov. Tá napokon vo Viedenskej štátnej opere, kde sa každoročne na prelome rokov hrá „posvätný“ Netopier (ale istý čas bol v repertoári aj Cigánsky barón), bola nasadená len roku 1938. Ani v archíve newyorskej Metropolitan Opery, ponúkajúcej práve v týchto dňoch Veselú vdovu (podľa recenzií s nejednoznačným výsledkom), na Zem úsmevov nenatrafíme.

Objednávateľ bratislavskej inscenácie usúdil, že preklad Mira Procházku (ešte starší pochádzal od Štefana Hozu) je primálo moderný (vari opereta sa vyvíja?) a požiadal o prebásnenie Jána Štrassera. Považujem to za výdavok navyše. Najmä zakorenené čísla v novom preklade znejú akosi čudne. Ale rozhodnutie dielo uvádzať v slovenskom preklade považujem za správne. Výsledok je určite lepší, než dvojjazyčná verzia ešte aktuálne hraného Netopiera.

Inscenáciu Zeme úsmevov dostal do rúk celý tím debutantov. Po prvýkrát viedol operný súbor režisér Juraj Nvota a krst v ňom absolvovali aj výtvarníci scény a kostýmov, manželia Tomáš Rusín a Zuzana Štefunková-Rusínová. U Petra Valentoviča išlo o prvé vlastné hudobné naštudovanie na doskách Opery SND.Prístup Juraja Nvotu má svoju sympatickú črtu v tom, že nepovyšoval svoje režisérske ego nad dielo. Skôr sa predlohe pokorne poddal a za pochodu sa priúčal od v danom teritóriu skúsenejších kolegov. Na mysli mám choreografa Jaroslava Moravčíka, ktorého pohybový rukopis prináša na javisku najviac vzruchu. Nvota nemal ambíciu posúvať príbeh v dobe, čokoľvek aktualizovať, ani skočiť na lep potenciálne chytľavej návnade multikulturalizmu. Svojím pietnym postojom nič neriskoval, ale ani nepriniesol do divadelného diania žiadne nové námety. A tie sa od režiséra z činohernej a filmovej branže (zvlášť keď si ho vedenie súboru pre debut vybralo) dali očakávať. Cudnosť Nvotu možno pripísať skôr jeho neistote manévrovať na neoverenej pôde. Jeho čisto režisérsky vklad (očistený od podielu choreografa, scénografie a kostýmov) takmer ani zúročený nebol. Aranžmány ostali štandardné, občas bezradné, profily postáv presiahli klišé len v páre druhého sledu. A to tiež iba v premiérovej konštelácii. Zjavne teda vidno, že presadiť prvky činoherného herectva sa Nvotovi u dlhoročných operných protagonistov, ale ani u menších figúr, nedarilo. Lacný humor principiálne nemám rad, takže do istej miery vítam, že réžia išla skôr po stope poloúsmevu. Hoci miesta, ktoré by zniesli dáky ten gram decentného vtipu či pošteklenia bránice, by sa určite – ako v každej operete, aj nekončiacej happy endom – našli. Na konte Vrchného eunucha sa dá postaviť hrubozrnná fraška, no ani jeho prisuchý profil (v nedeľnom obsadení) nie je situačne prospešný.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Lehár: Zem úsmevov (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="146190" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments