Země bez úsměvů a bez nápadů

Zem bez úsmevov a bez nápadov

Bratislava v bohatej hudobno-divadelnej histórii zažila svoj vlastný zlatý aj strieborný vek operety. Od vzniku profesionálneho divadla na Slovensku roku 1920 do roku 1945 mala domicil v historickej budove Slovenského národného divadla. Neskôr pôsobila pod hlavičkou Novej scény Národného divadla a od roku 1951 ako samostatný spevoherný súbor s názvom Nová scéna.

Keď v polovici roku 1999 aroganciou politickej moci a diletantstvom jej predĺženej ruky v osobe riaditeľa Novej scény zlikvidovala slovenská metropola svoj vlastný operetný súbor, bolo jasné, že bez strechy nad hlavou neprežije. Zdôvodnenie, že ide o „luxus a komerčne nezaujímavý žáner“ (citácie vtedajšieho riaditeľa Mareka Ťapáka), znelo ako zlý vtip. Žiaľ, nebol to vtip, ale krutá realita. Počas ostatných pätnástich rokov pomocnú ruku operete sporadicky podávala Opera Slovenského národného divadla. Po štvrtý raz sobotnou a nedeľnou premiérou Zeme úsmevov od Franza Lehára.Záchrana operety je nesporne šľachetný čin. Bez ohľadu na to, že o dramaturgickej opodstatnenosti v prípade čerstvého titulu, možno viesť polemiku. Nespochybniteľným argumentom „za“ sú operné spevácke nároky, kladené na dvojicu hlavných postáv. Ale aj naplneniu farebnosti a kontrastov inštrumentácie napomôže väčšmi kvalitný orchester. Na druhej strane, banálnosť príbehu, jeho libreto a operetná prapodstata, smerujú toto dielo skôr do divadelných stánkov, určených pre daný druh umenia. Veľké svetové scény, ktoré berú „na milosť“ zväčša časť odkazu Johanna Straussa ml. a Jacquesa Offenbacha, si z Lehárovho dedičstva vyberajú skôr Veselú vdovu (Opera SND tak spravila roku 2005) než Zem úsmevov. Tá napokon vo Viedenskej štátnej opere, kde sa každoročne na prelome rokov hrá „posvätný“ Netopier (ale istý čas bol v repertoári aj Cigánsky barón), bola nasadená len roku 1938. Ani v archíve newyorskej Metropolitan Opery, ponúkajúcej práve v týchto dňoch Veselú vdovu (podľa recenzií s nejednoznačným výsledkom), na Zem úsmevov nenatrafíme.

Objednávateľ bratislavskej inscenácie usúdil, že preklad Mira Procházku (ešte starší pochádzal od Štefana Hozu) je primálo moderný (vari opereta sa vyvíja?) a požiadal o prebásnenie Jána Štrassera. Považujem to za výdavok navyše. Najmä zakorenené čísla v novom preklade znejú akosi čudne. Ale rozhodnutie dielo uvádzať v slovenskom preklade považujem za správne. Výsledok je určite lepší, než dvojjazyčná verzia ešte aktuálne hraného Netopiera.

Inscenáciu Zeme úsmevov dostal do rúk celý tím debutantov. Po prvýkrát viedol operný súbor režisér Juraj Nvota a krst v ňom absolvovali aj výtvarníci scény a kostýmov, manželia Tomáš Rusín a Zuzana Štefunková-Rusínová. U Petra Valentoviča išlo o prvé vlastné hudobné naštudovanie na doskách Opery SND.Prístup Juraja Nvotu má svoju sympatickú črtu v tom, že nepovyšoval svoje režisérske ego nad dielo. Skôr sa predlohe pokorne poddal a za pochodu sa priúčal od v danom teritóriu skúsenejších kolegov. Na mysli mám choreografa Jaroslava Moravčíka, ktorého pohybový rukopis prináša na javisku najviac vzruchu. Nvota nemal ambíciu posúvať príbeh v dobe, čokoľvek aktualizovať, ani skočiť na lep potenciálne chytľavej návnade multikulturalizmu. Svojím pietnym postojom nič neriskoval, ale ani nepriniesol do divadelného diania žiadne nové námety. A tie sa od režiséra z činohernej a filmovej branže (zvlášť keď si ho vedenie súboru pre debut vybralo) dali očakávať. Cudnosť Nvotu možno pripísať skôr jeho neistote manévrovať na neoverenej pôde. Jeho čisto režisérsky vklad (očistený od podielu choreografa, scénografie a kostýmov) takmer ani zúročený nebol. Aranžmány ostali štandardné, občas bezradné, profily postáv presiahli klišé len v páre druhého sledu. A to tiež iba v premiérovej konštelácii. Zjavne teda vidno, že presadiť prvky činoherného herectva sa Nvotovi u dlhoročných operných protagonistov, ale ani u menších figúr, nedarilo. Lacný humor principiálne nemám rad, takže do istej miery vítam, že réžia išla skôr po stope poloúsmevu. Hoci miesta, ktoré by zniesli dáky ten gram decentného vtipu či pošteklenia bránice, by sa určite – ako v každej operete, aj nekončiacej happy endom – našli. Na konte Vrchného eunucha sa dá postaviť hrubozrnná fraška, no ani jeho prisuchý profil (v nedeľnom obsadení) nie je situačne prospešný.

Veľká plocha javiska niekedy pomáha, inokedy sa stala pascou. Tomáš Rusín poňal svoj scénografický projekt skôr minimalisticky. Veľa „vzduchu“ na pódiu je pre operetu trocha riskantné, no pri hojnejšej a smelšej dávke invencie, nie neprekonateľné. Dva svety, do ktorých Lehár so svojimi libretistami príbeh zasadil, svet viedenský a svet čínsky, sa menia len doplnkovo. Väčšmi vo farbách a kostýmoch. Celý jednoduchý pôdorys vykazuje iba nepatrné zmeny. Vysúvateľné panely schodov sú v druhej polovici inak rozostavané, odlišného druhu sú visuté „svietidlá“, striedmo využitá projekčná plocha sa z krútiaceho viedenského „Riesenradu“ a lustrov mení na čínske motívy. Pribúdajú – ako inak – Budhovia. Sú ich dve štvorice, veď dáko treba javisko zaplniť. To podstatné, čo vytvára aký-taký kontrast medzi európskou civilizáciou a exotikou, je väčšmi vo farbách, kostýmoch a choreografii. Niektoré intímnejšie scény pretiekli režisérovi pomedzi prsty, nepriniesol do nich nápad, strácali sa v priestore. Dokonca sa oprel aj o triviálnu barličku, akou je divadelná hmla (našťastie len na jednom mieste) a na javisku sa na začiatku druhej časti mihli aj „bednárikovské“ bicykle. Prvé dejstvo, v prevažne bielom ladení a ďalšie dve spojené v červeno-zlatistom, sú jedným z dvoch pilierov vizuálneho tvaru. Aj keď nie celkom využitým.Tým dominantným, dejom hýbajúcejším a brániacim občas hroziacej nude, je choreografia Jaroslava Moravčíka. Stavia na vlastnej licencii, ponúka ju spolutvorcom (nielen režisérovi ale aj dirigentovi) a tí ju prijímajú. Operetní puristi by voči predloženej koncepcii našli protiargumenty, bežný konzument zrejme ocení skôr dynamickosť a v čínskom obraze výrazne exponovanú artistickú zložku. Otázne, či nie v prehnanej miere, či prvky bojových umení harmonizujú s lehárovskou poetikou. Moravčíkov rukopis klonuje svoj prapôvod folklórny, ktorý bez ohľadu na hľadisko štýlovosti, dokáže pôsobiť efektne. Je šitý na mieru (a schopnosti) tanečníkov, ktorými sú externisti. Balet Slovenského národného divadla, ktorý disponuje štyridsaťčlenným zborom (nerátajúc devätnástich sólistov) je mimo hry – žeby príznak prebytku financií v tejto inštitúcii, alebo trhliny v organizácii práce? – a nahrádzajú ho externisti. Objektívne však treba priznať, že tanečníci súboru LUK.dance sa svojej úlohy zhostili obdivuhodne a s Moravčíkovým zámerom sa stotožnili bezo zvyšku.

Dirigent Peter Valentovič dostal pre svoje prvé vlastné naštudovanie partitúru, ktorá je preňho tak trocha danajským darom. Vyrovnával sa s ňou poctivo, z neraz pucciniovského koloritu (Zem úsmevov je len o tri roky mladšia od Turandot) doloval farby, pokúšal sa oživovať rafinovanosť inštrumentácie. Orchester bol voči sólistom korektný, aj na miestach „melodrámy“ sa snažil, aby hovorené slovo ostalo zrozumiteľné. Treba však brať do úvahy fakt, že Valentovič nie je špecialistom na operetu (takým je u nás azda len Zdenko Macháček), takže isté rezervy v kontrastnosti temp (tendencia k pomalším)a pointovaní hudobných čísel boli prirodzenou daňou za debut. Ako potenciálne sporný nevnímam ani „zásah“ do predlohy nadužívaním perkusií a čínskeho gongu, ktoré sa decentne objavovali aj na miestach (tanečné scény, próza), kam ich skladateľ neumiestnil. Skôr som vnímal istý deficit humoru i sentimentality. Orchester znel zvukovo vyrovnane a bez prehreškov. Podobne si pochvalu zaslúžia aj zboristi, pripravení Pavlom Procházkom, ktorí zvládli svoj zástoj vokálne aj pohybovo.Dve z piatich spievaných postáv (ďalšia desiatka je hovorených) sú vokálne veľmi náročné. Líza aj Su-Čong sú konfrontovaní so strednou aj vysokou polohou, navyše majú úseky v próze, čo je pre operných spevákov nezvyklá záťaž. Na prvej premiére sa predstavilo ostrieľané obsadenie strednou generáciou, alternujúce bolo vekovo mladšie. Miroslav Dvorský mohol ťažiť zo stále príťažlivej farby talianskeho spinto (či dnes už skôr dramatického) tenora, ktorý má rezonančný centrálny register a bez znateľnejších ťažkosti vie stále upútať šťavnatou vysokou polohou. Adriana Kohútková tiež ovláda páky, ako prechádzať registrami bez ujmy na kvalite tónu, hoci jej mladodramatický soprán občas znel už menej sviežo a vo vyššej polohe so značným vibratom. Oproti alternujúcemu páru boli však v citeľnom kvalitatívnom náskoku Michal Lehotský v prvom rade nie je typ pre Su-Čonga. Jeho herecké gesto nie je presvedčivé, próza nenáležitá, no ani vokálne (navyše v slovenčine viac prekážajú chybné sykavky) neoslnil. Tónom chýbala väzba, občas aj energia, hlas znel akosi unavene. Helena Becse-Szabó (Líza) pre primadonský fach nemá potrebný hlasový objem a farbu. Stredná poloha bez rezonancie, výšky pomerne tvrdé a spievané na doraz, či chýbajúca vokálna noblesa ubrali až priveľa z podstaty tejto postavy. Obávam sa, že to nie je hlas pre Lízu ani v menšom priestore.

Veľmi príjemne na sobotnej premiére zapôsobil druhý pár, tvorený Máriou Rychlovou (Mi) a Ondrejom Šalingom (Gróf Gustáv von Pottenstein). Hoci v subretnej roli, zaujala mladučká sopranistka sýtym, okrúhlym hlasom i neafektovaným herectvom. Ondrej Šaling mal nielen perfektnú a výrazovo bohatú prózu, ale aj spievané pasáže zneli jasne a kovovo. Alternujúci pár (Jana Bernáthová ako Mi a Róbert Remeselník ako Gustáv) pôsobil spevácky i herecky menej sviežo, až nudne. Do role Čanga priniesol Ján Ďurčo výraznejšiu prózu, František Ďuriač zasa kultivovanejší tón. Z predstaviteľov Vrchného eunucha sa oveľa plastickejšiu kreáciu podarilo vymodelovať Ivanovi Ožvátovi, u Igora Paseka nevyšla ani scénka podplácania Gustávom, ktorá v konštelácii Ožvát – Šaling bola čarovná. Ako perličku z obsadenia hovorených úloh spomeniem Máriu Kráľovičovú (Excelencia Hardeggová)vo svojom debute na opernom javisku.Na dosky prvej scény sa Zem úsmevov vracia po siedmich desaťročiach. Či to bol návrat nevyhnutný je témou do diskusie. Ako ústretový krok voči operete, bratislavskej popoluške, ho treba akceptovať. Aj keď to bola Zem (takmer bez) úsmevov, neprekypujúca režisérskou fantáziou.


Hodnotenie autora recenzie: 60%

Franz Lehár:
Zem úsmevov
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigent: Peter Valentovič (alt. Dušan Štefánek)
Réžia: Juraj Nvota
Slovenský preklad: Ján Štrasser
Scéna: Tomáš Rusín
Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Pavol Procházka
Dramaturg: Martin Bendik
Orchester a zbor SND
Tanečníci LUK.dance
Premiéry 17. a 18. januára 2015 Sála opery a baletu Nová budova SND Bratislava

Lisa – Adriana Kohútková /Helena Becse-Szabó
Princ Su-Čong – Miroslav Dvorský / Michal Lehotský
Mi –  Mária Rychlová / Jana Bernáthová
Gróf Gustav von Pottenstein – Ondrej Šaling / Róbert Remeselník
Čang –  Ján Ďurčo / František Ďuriač
Gróf Ferdinand Lichtenfels – Ján Galla / Jozef Kundlák
Excelencia Hardeggová – Mária Kráľovičová / Jitka Sapara-Fischerová
Generál – Juraj Peter
Sluha – Daniel Hlásny / Milan Kľučár
Lore – Katarína Flórová
Vrchný eunuch – Ivan Ožvát / Igor Pasek
Fu-Li – Michal Želonka / Ľudovít Vongrej
Fini – Viktória Predanociová
Franzi – Juliana Oľhová
Vally – Barbora Andrešičová
Toni – Barbora Drozdová

www.snd.sk

Foto Martin Geišberg

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Lehár: Zem úsmevov (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="146190" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 votes
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments