Zlaté hlasy slovenské opery: Peter Mikuláš

Zlaté hlasy slovenskej opery: Peter Mikuláš 
Spev je sen 

K inauguračnému konaniu Petra Mikuláša som i ja písala hodnotenie tohto významného slovenského speváka. V ňom som stručne zhrnula umeleckú cestu dlhoročného sólistu Opery Slovenského národného divadla, už aj úspešného vysokoškolského pedagóga spevu na Vysokej škole múzických umení, kde roku 2002 získal titul docenta a roku 2009 ho menoval prezident Slovenskej republiky za vysokoškolského profesora. Dnes si môže Peter Mikuláš k menu pripojiť tituly: Mgr. art., Prof., ArtD. Mikuláš je však predovšetkým sólista Opery Slovenského národného divadla a tiež neustále žiadaný koncertný spevák. Z Opery Slovenského národného divadla odštartoval aj medzinárodnú kariéru, z ktorej sa však vždy vracal do Bratislavy a neskôr do blízkeho starobylého Devína, kde – ako operný Svätopluk – podnes býva so svojou rodinou: manželkou a tromi dcérami.

Pri písaní spomínaného hodnotenia a odporúčania som si spomenula na rok 1982, kedy som bola Moskve svedkom Mikulášovho významného zahraničného ocenenia: získania titulu laureáta na Medzinárodnej speváckej súťaži Piotra Iľjiča Čajkovského. Ešte predtým (roku 1977) sa stal absolútnym víťazom Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch – a dva roky po úspechu v Moskve získal titul laureáta Medzinárodnej speváckej súťaže Mirjam Hellin vo fínskych Helsinkách (1984). Ostatné ocenenia Petra Mikuláša z najvyšších miest i ceny opernej kritiky za naštudovania viacerých operných rolí nejdem ani menovať. Bolo ich totiž od roku 1977, kedy umelec začal sólistickú dráhu na javisku Opery Slovenského národného divadla, veľmi veľa. Keby boli dnes časy „národných umelcov“, Peter Mikuláš by už ním zaiste bol. Dôležitejšie než ceny a tituly sú však jednotlivé etapy v živote, ktoré hovoria o našich realizovaných snoch.

Každý večer sa rodím nanovo
V ostatnom čísle časopisu Portál Slovenského národného divadla (december 2013, január 2014, strany 8 – 11), je obsiahly rozhovor s Petrom Mikulášom, v ktorom náš basista odpovedá na otázky Petra Švolíka. Tu hovorí, čo je v hlavnom názve tohto článku – i jeho podtitule:

„Každý večer sa na javisku rodím nanovo. Nielen ja, ale všetci. To, či budem tých pár hodín Bohom bozkaným, sa dopredu nikdy nevie. Opera, koncert sú vlastne v podstate jeden zázrak. Večer sa zídu ľudia, ktorí pokračujú v dialógu, čo začali na skúškach a pri premiére. Ale ako to vyjde, závisí od veľmi veľa vecí. Či sú ubolení, alebo v pohode, šťastní, alebo v sebe dusia bôľ. Aj na javisku, na pódiu stoja len ľudia, žiadne medializované kreatúry. Samozrejme, treba spraviť všetko pre to, aby vyhrala profesionalita. Zažil som produkcie, nebolo ich veľa, ale boli, ktoré sú zvláštnou súhrou harmónie hudby, jej ducha, javiskovej tvorby… Krásne je, keď sa všetko stretne v jeden večer, v jednom nadčasovom rozmere a v tvorivej, neopakovateľnej chvíli. Vtedy si človek povie – spev je sen!“

Po tridsiatich piatich rokoch umeleckej práce v takej náročnej disciplíne, akou je spevácke umenie, je úžasné počuť, že niekto v tom ešte stále vidí realizovaný životný sen.

Od mladosti k šesťdesiatinám
Vyhľadala som si i svoje zamyslenie k Mikulášovým päťdesiatinám roku 2004 (ako ten čas letí!). V dokumentoch som našla i obsiahle interview, ktoré som realizovala ešte koncom roku 1988. Vyšlo s názvom Dekáda sebapoznávania v revue dramatických umení Slovenské divadlo (ročník XXXVII, 1989, číslo 1, strany 86 – 104, SAV Bratislava). Odvtedy sa mi nepodarilo s Petrom Mikulášom realizovať taký rozsiahly (vyše dvadsaťstranový) rozhovor. A hoci uplynulo vyše dvadsať rokov od jeho napísania, interview je – ku podivu – v mnohom stále aktuálne. Je svedectvom o nevšednej vyzretosti ľudských aj umeleckých názorov vtedy iba tridsiatich štvorročného basistu, ktorý síce spieval v Slovenskom národnom divadle „iba“ desať rokov, no od prvých úloh mimoriadne pútal pozornosť ako umelec, ktorý vie veľa nielen o vokálnej technike, ale má i nevyčerpateľnú zásobu emócií, hlbokú ľudskú inteligenciu a vnímavosť voči otázkam ľudského bytia.Po skončení gymnázia, bez konzervatória, bol Peter Mikuláš prijatý na VŠMU. Tu od druhého ročníka (v speváckej triede prof. Viktórie Stracenskej) spolupracoval so súborom „starej“ hudby Musica aeterna a dostával prvé sóla v Slovenskej filharmónii. Spočiatku bol v Slovenském národném divadle elévom (1977), no v tom istom roku, od sezóny 1977/1978 sa stal riadnym sólistom Opery Slovenského národného divadla – dokonca pred oficiálnym ukončením štúdia na VŠMU. Od roku 1986 – súbežne s pôsobením na prvej národnej opernej scéne – bol aj sólistom Slovenskej filharmónie. (Po roku 1989 boli tieto umelecké posty zrušené). Tu dostal mnohé príležitosti v kantátovo – oratoriálnej a omšovej literatúre.

Súpis sól, komorných recitálov a zvukových nahrávok Petra Mikuláša odvtedy neuveriteľne narástol. Je neporovnateľný s kýmkoľvek na domácej scéne – čo sa týka kvantity, ale aj štýlového rozpätia.

Majster miniatúry
Je ním nielen v zmysle jednej uzavretej formy (napríklad piesne), ale aj veľkých partov, vystavaných na spôsob katedrály – v celkovom oblúku i v jednotlivých hudobných tehličkách. Oproti začiatkom tohto „bádania“ po zmysle a kontrastoch myšlienok, viet, hudobných fráz, získal viac nadhľadu nad celkovou architektúrou diela. O úlohách a skladbách veľa premýšľa, hoci je obdarovaný mimoriadnou hudobnou intuíciou a muzikantskou inteligenciou, ktoré mu pomáhajú v rýchlej orientácii a azda i štúdiu. Pri každom novom diele sa pohráva s hudobnou paletou svojho magického, zamatového, zvučného a nosného basu, vždy v súvislosti s posolstvom textu.

Opera ako syntéza
Umeleckým svetom je pre Petra Mikuláša najmä opera. Tu využíva vzácne dary svojho speváckeho, ale aj javiskovo – hereckého talentu, scénických skúseností a ľudskej rozvahy. Vytvoril veľa rolí s disciplínou voči režijnej koncepcii – no do každej vniesol aj čosi svojské, „mikulášovské“.

Spieva rovnako úspešne roly, určené pre basso profondo i basso buffo. Inklinuje azda viac k vážnym rolám, do ktorých môže vniesť veľa zo svojho vážneho, introspektívneho vnímania sveta. Nemôžem zabudnúť na jeho starnúceho, posledným ohňom lásky planúceho Gremina, na osudovo zlovestného Komtúra, vznešeného Sarastra, otcovsky starostlivého, no pomstu ľudskej nevere hroziaceho Vodníka, zúfalého a napokon odpúšťajúceho Štelinu, ktorému sok v láske zabil syna, na mocného Svätopluka, trápiaceho sa v závere života nad rozpadom ríše pod nastávajúcou vládou rozhádaných synov. Tohto hlavného hrdinu Suchoňovej historickej opery, určenej hlavne pre slávnostne chvíle národa, naštudoval Mikuláš už ako mladý spevák – v alternácii s kráľovsky dôstojným Svätoplukom v podaní basistu Ondreja Malachovského, pod vedením inteligentným vkusom a výtvarným cítením obdareného režiséra Branislava Krišku (roku 1985). Ale po obnovených naštudovaniach Svätopluka je tu i ten najnovší – pod autografom filmového režiséra Juraja Jakubiska. Ten ani v historickej freske nezabúda na ohňostroj farieb, efektov, erotiky i hrôzy v pohansko-kresťanskej minulosti Slovanov.Peter Mikuláš bol tiež Manahenom v ďalšej slovenskej opere: mimoriadne náročne napísanej Hostine od Juraja Beneša. Nikdy sa nevyhýbal modernej partitúre. To, že si pri nej „užil“ kvantum študijného procesu i námahy hlasiviek, nebolo badať na konečnom výsledku. Tak to bolo vidieť a počuť aj pri Cikkerovom Mistrovi Scroogeovi, v ktorom pretvoril Dickensovho a Cikkerovho skupáňa na človeka zasiahnutého dobrom.
Talianske bel canto v basovom prevedení
Zvlášť si pripomínam galériu Mikulášových talianskych postáv, v ktorých prezentoval bel canto vo vzorovom frázovaní, mäkkosťou a ušľachtilosťou tónu i paletou dynamických možností v rámci menších celkov a celých oblúkov, v budovaní rôznych charakterov – niekedy jednostrunných, dobrých, ako je podstata speváka, väčšinou však zlovestných či kráľovsky vznešených, ku ktorým musel dospieť a vyzrieť. Od mladistvého Pucciniho filozofa Collina v Bohéme, ktorý sa lúči so svojím jediným majetkom – plášťom, dozrel k vznešenému Ramfisovi vo Verdiho Aide, zlovestnému Veľkému Inkvizítorovi v Donovi Carlosovi a v láske i vládnutí klamanému španielskemu kráľovi Filipovi v tej istej opere. Bol Jacopom Fiescom v Simonovi Boccanegrovi, studeným vrahom Sparafucilom v Rigolettovi (z inscenácie roku 1987, ale aj v súčasnej nemecky studenej, expresionizmom zasiahnutej podobe tejto opery Giuseppe Verdiho). Najprv koncertne „siahol“ po Belliniho Námesačnej ako Rodolfo (začiatok sezóny 1988/1989), aby sa neskôr dočkal aj inscenačnej podoby tohto melodicky bohatého diela bel cantovej literatúry. Bol hlasovo a typovo „veľkým“ Bancom v Macbethovi, kde na malej ploche demonštroval svoj impozantný, no vždy mäkko vyznievajúci volumen a načrtol nezlomný charakter protihráča Macbetha. V Donizettiho veľakrát reprízovanej a poslucháčmi milovanej Lucii di Lammermoor zasa výstižne vykreslil portrét Raimonda. V sezóne 1998/1999 sa dočkal Verdiho Sira Johna Falstaffa, poživačníka, ale i tragikomického prototypu staroby z veľkej Shakespearovskej témy. Zachariáš z Nabucca, gróf von Walter z Verdiho Luisy Miller, Pucciniho Timur z poslednej opery talianskeho verizmu – Turandot, Ferrando z inscenačne premodernizovaného Trubadúra v Slovenskom národnom divadle – to sú ďalšie „talianske“ úlohy Petra Mikuláša. A napokon ho čakal návrat k hladkému Bellinimu v role Sira Giorgia v Belliniho Puritánoch. Tu opäť prezentoval basso serioso, jednu z polôh svojho vokálno-charakterového majstrovstva.

Z talianskeho do svetového repertoáru
Ani po rokoch nemožno zabudnúť na Mikulášovho ponižovaného Wozzecka v Kriškovej réžii – rovnako na Magdalénu Blahušiakovú ako Máriu z tohto expresívneho operného diela 20. storočia.Na úplne inom póle operných charakterov sa pohyboval osudmi ľudí manipulujúci Mefistofeles v Bednárikovej legendárnej inscenácii Gounodovho Fausta, či tajomstvá si strážiaci a ženskej duši nepreniknuteľný Modrofúz z Bartókovej opernej drámy. Dávnejšie bol Peter Mikuláš Dalandom vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi – a naposledy magnetizujúco dôstojným, od prvých tónov na seba pútajúcim kráľom Heinrichom v Lohengrinovi. (Za čo dostal Cenu opernej kritiky v sezóne 20012/2013). K radu „vážnych rolí“ sa pripája majestátny, no intrigami okolia i vlastnou hrôzyplnou minulosťou rozorvaný Boris Godunov, kde bol Mikuláš konfrontovaný s umením ďalšieho nášho legendárneho basistu, dlhoročného člena newyorskej Metropolitnej opery – Sergeja Kopčáka. Mikuláš vykreslil Borisa Godunova viac psychologizujúcim prístupom a farbením nálad i scén, Kopčák zasa výrazným hereckým akcentom a veľkým basovým volumenom
***

Úsmevne doznieva spomienka na Mikulášovu galériu komických „starúšikov“, peciválov, „plesnivcov“ či prešibaných sluhov. Je medzi nimi dohadzovač Kecal, Bartolo z Figarovej svadby a v Barbierovi zo Sevilly, Dulcamara v Nápoji lásky, úslužný, no prefíkaný Leporello v Bednárikovej inscenácii Dona Giovanniho, „karty“ osudu miešajúci Don Magnifico v Rossiniho Popoluške (v inovátorskej podobe toho istého režiséra) a korunkou je – už spomínaný – Verdiho Falstaff, filozofujúci nad životom, z ktorého si chce ešte čo-to urvať najmä v jedení, pití a laškovaní s dámami.

Domased – či svetobežník?
Peter Mikuláš pochodil azda všetky významné koncertné a operné domy v Európe. Už v mladých rokoch mal ponuky do Národného divadla v Prahe od Zdeňka Košlera a do Unter den Linden v Berlíne (kde spieval Dona Alfonsa v Mozartových Così fan tutte po boku Petra Schreiera, Magdalény Hajóssyovej a alternoval s Theo Adamom). Účinkoval s vynikajúcimi orchestrami v Prahe, Lipsku, Drážďanoch, Stuttgarte, Amsterdame, Viedni, Linzi, Londýne, Ríme, Turíne, Miláne, Janove, Birminghame, Paríži, Madride, Budapešti, Dallase, Ottawe či Oregone, spolupracoval s najznámejšími dirigentami našej doby (Charlesom Mackerrasom, Georgom Soltim, Carlom Mariom Giulinim, Gennadyom Nikolayevichom Rozhdestvenskym, Vladimirom Ashkenazym, Helmuthom Rillingom, Aldom Ceccatom, Liborom Peškom, Jiřím Bělohlávkom), nehovoriac o popredných slovenských dirigentoch. Spieval vo viedenskom Musikvereine, lipskom Gewandhause, londýnskej Royal Albert Hall, newyorskej Carnegie Hall. Vo Veci Makropulos hosťoval v newyorskej Metropolitnej opere a viackrát pôsobil ako koncertný umelec v Japonsku…

Aj v Slovenskom národnom divadle sa mladému Petrovi Mikulášovi otvárali nové možnosti a úlohy po boku Petra Dvorského (v Bohéme), Sergeja Kopčáka (v Donovi Carlosovi), Magdalény Hajóssyovej a ďalších z vtedy nastupujúcej „mladej krvi“ Opery Slovenského národného divadla, ale i vedľa silnej strednej generácie sólistov. Ponuka sústredenej práce v jednom opernom dome a budovanie si repertoáru či zahraničné hosťovania (umelci prinášali v socializme potrebné devízy pre socialistický štát!) napokon rozťali dilemu: zahraničie – alebo Slovensko? Peter Mikuláš zostal v cudzine len ako krátkodobý hosť – a doma robil ponorený do hudby, bez rozptyľovania síl v dlhodobých angažmánoch a vzdialenia sa od rodiny, ktorá Mikulášovi bola a stále je základom umeleckej i ľudskej stability.
***

Z mnohých významných reprezentácií Petra Mikuláša v Prahe vyberám aspoň spomienku Divadelních novin číslo 7/2010 na jeho hosťovanie v Stavovskom divadle (21. 3. 2010) pred princom z Walsu a vojvodkyňou z Cornwallu (Wolfgang Amadeus Mozart Don Giovanni) – a spoluúčinkovanie v sólistickom kvartete Dvořákovho Rekviem na pohrebe Václava Havla (23. 12. 2011).

Od vokálnej kvality po štýlové rozpätie
Suma postáv a vystúpení nemusí vždy znamenať kvalitu. Ale v speváckom umení – okrem šťastia – iba kvalita vyvoláva záujem a oslovenie. Určite by nikto Petra Mikuláša nepozval na spoluúčinkovanie s Bach Collegiom Stuttgart, keby tento basista nevedel spievať barokovú hudbu, nikto by s ním nenahral Dvořákovu Stabat Mater, keby dokonale neovládal vokálne náročné party českej romantickej literatúry – vrátane Te Deum, Rekviem, opery Dimitrij či Omše D dur od toho istého skladateľa… Sotva by ho prizval k vokálnej spolupráci na 13. a 14. symfónii Dmitrija Šostakoviča znalec symfonického odkazu tohto veľkého ruského skladateľa – Ladislav Slovák, ale aj ďalší dirigenti, vrátane syna Dmitrija Šostakoviča.

Tak by sme mohli menovať ďalšie diela a Mikulášove nahrávky opier, omší, kantát a oratórií z odkazu Haydna, Mozarta, Beethovena, Belliniho, českých autorov – Rybu, Voříška, Zelenku, vokálno-technicky náročného Rossiniho i výrazovo bohatého Verdiho, komorné cykly z odkazu Dvořáka, Čajkovského, Schuberta, Martinů i nášho Godára.

Sústredenosť práce, nesmierna usilovnosť a vysoká profesionalita speváka mu v blížiacej sa šesťdesiatke prinášajú zaslúženú umeleckú žatvu. „Predčasnú“ azda preto, lebo pre basistu nastáva čas najsústredenejšej oberačky. Jeho hlas je totiž stále svieži, no ľudská osobnosť vyzretá.

Niekoľko myšlienok Petra Mikuláša z dávneho, no stále aktuálne vyznievajúceho interview z roku 1988 i jeho obsiahlej dizertačnej práce pre Hudobnú fakultu VŠMU (z roku 2002), nazvanú: Profesionálne požiadavky na špičkového speváka – sólistu, alebo – Ako spievať prvú ligu.

Z interview:
– Mnohí hovoria, že svet, ktorý žijeme na doskách, sa vôbec nepodobá životu okolo. Ale svet okolo nás je občas ešte čudesnejší a skarikovanejší, než ten javiskový. My iba tlmočíme, čo vidíme, cítime a spájame to do jednotného celku. Možno preto je to také výrazné – a nepodobné životu…

– Moja predstava o postave je mojou vnútornou záľahou na duši. Je to maximum, čo ponúkam zo svojho individuálneho hľadania. Ale celková predstava o tom, v akom duchu sa dielo ponesie, je práca režiséra.

– V opere by malo ísť o vyladenie dobrého spevu a nápaditej réžie – pričom obe zložky vychádzajú z hudby. Nad nami všetkými by však mal byť dirigent…

– Spievaná fráza je alfou a omegou operného divadla. Pritom nejde len o nejaké štyri takty, ale o nadhľad nad celkom. Niekedy sa pojem fráza vzťahuje aj na päť strán árie, monológu. Tým chcem povedať, že v momente, keď spevák začne niečo budovať, musí ponechať dielu, postave, skladbe isté stabilné vnútorné nasadenie: od začiatku – do konca. Musí mať nad celkom nadhľad.

– U mňa bude vždy znamenať viac spevák, ktorý prekrásne farbí hlasom, než ten, čo demonštruje hereckú techniku.

– Všetko sa dá definovať, pokiaľ sa týka techniky spevu. Nerobí problém povedať, ako sa robí príraz, ozdoba… atď. Ale v istom bode sa diskusia končí, tam sa začína umenie – neopakovateľné v každom jedincovi, ba v každom predvedení toho istého človeka.

Dizertačná práca – zopár citátov:
„- Som za to, aby sa sólista pokúšal o maximálnu žánrovú pestrosť, pretože tá obohacuje jeho osobnosť a dodáva jej akoby ďalší rozmer. Interpretácia piesne má mať v jeho repertoári samostatné, nezastupiteľné miesto.

– Rozhodujúca bola pre mňa ale aj túžba, ktorá zostala vo mne ešte zo študentských čias, účinkovať viac na koncertoch ako v opere. Je to spôsobené pekným začiatkom kariéry v súbore Musica aeterna. Koncerty ma lákajú aj ako istý kontrast voči opere. Takéto účinkovanie ma obohacuje vždy o nový rozmer, pričom práca na domácej scéne ma dostatočne napĺňa. Tá mi ponúka špičkové role s domácimi inscenátormi, ktorých považujem za dostatočne dobrých a talentovaných v porovnaní so zahraničnými.

– Jednorázové angažmán v opere v zahraničí prináša obrovské riziko samoty a nie vždy dostatočné umelecké vyžitie, pretože človek nevie do akého operného domu vstupuje a s kým tam bude spolupracovať. V Opere Amsterdam som strávil dva mesiace na vytváraní postavy Fassolda vo Wagnerovom Rýnskom zlate a tento čas nebol vôbec patrične naplnený pre nedostatočnú kvalitu režiséra. Neovládal vnútorné vzťahy postáv a inscenáciu staval vrcholne neprofesionálne. Často a nelogicky menil už naaranžované úseky, nepoznal dokonale význam textov a vzťahy postáv. Táto trpká skúsenosť mi postačuje na veľmi dlhú dobu a opere sa mienim mimo materskú scénu venovať len veľmi opatrne. Som totiž presvedčený, že u nás sa robí naozaj dobrá práca, svetovej úrovne a navyše inscenátorov dobre poznám. Toto je tiež veľmi dôležité, pretože pre mňa je podstatné si pri tvorbe s každým rozumieť. Považujem to za podstatný prvok javiskovej spolupráce.

– Ak mi režisér ponúkne taký výklad Gounodovho, alebo Boitovho Mefista, aký bol uvedený na scéne SND, kedy sa nemusím metať po zemi, chŕliac zo seba síru, krútiť chvostom a robiť bu-bu, ale staviam túto postavu ako naše súčasné, do dobra odeté zlo, som v siedmom nebi. Alebo taký Verdiho Falstaff! To nie je opera, to je priam výpoveď o nás chlapoch, našich túžbach, snoch, ale možno aj o zbabranom živote, ktorý sme si spôsobili sami. Vážna téma, u Verdiho – chvalabohu – končiaca smiechom nad sebou samým a svojimi slabosťami. Ako tohto génia inscenovať? Niet alternatív. Každý pokus o „dusenie“ hravej, humornej ľahkosti v pozadí skončí fiaskom a ja sám – nešťastník, by som sa pri stavaní dákeho scestného výkladu len zbytočne vnútorne trápil, preto sa mu radšej vyhnem. Aj toto je kľúč pre moje umelecké šťastie.

– Po dlhých hodinách profesionálneho analytického štúdia hudobného materiálu musí zákonite nastúpiť neopísateľná, tajomná rezerva spontánnej interpretácie, a to nielen hudobnej, ale i hereckej. Na pódiu, na javisku sa totiž stane za večer toľko nepredvídaných situácií a v nich vyhráva ten, kto vie improvizovať a bleskove sa prispôsobiť. Tomu, kto nie je spontánny, padne riešenie takej situácie zaťažko a nevie rozumom nájsť východisko z nej. Ale to nie je všetko. Stačí sa pristaviť pri jednoduchom spievanom motíve. Koľko existuje jeho výkladov, variant, koľko dynamicko – agogických odtieňov! Nie nadarmo povedal dirigent Václav Neumann: „Nejtěžší je to, co není v notách.“ Čiže tu sa nejedná len o celok ako taký, ale skutočne aj o malý detail.

– Ešte pár slov o emotívnom umeleckom svete. Je to svet pre vyvolených. Pre bláznov, dokonale sa orientujúcich v labyrintoch citov interpretačných umelcov. Viem si predstaviť, ako ťažko padne tzv. normálnemu pochopiť svet umenia. V tomto svete totiž už zajtra väčšinou neplatí povedané dnes, neexistujú presné definície umeleckých pojmov, čo je pekné, je pekné takmer pre všetkých, ale pre jedného nie – a naopak. Prečo? Možno ani sami nevedia. Bývajú ovplyvnení svojou školou, tradíciou, citom. Ale nie je to vlastne takto v poriadku? Mne sa to celkom páči… 

Vizitka:
Peter Mikuláš (23. 1. 1954 Nitra) – absolvent Vysokej školy múzických umení v Bratislave, sólista Opery Slovenského národného divadla od roku 1978. Roku 1977 zvíťazil na prestížnej Dvořákovej súťaži v Karlových Varoch, ceny získal na súťažiach v Moskve (1982) a Helsinkách (1984). Od počiatku svojej umeleckej dráhy sa vyznačuje nielen krásou a farebnosťou hlasového fondu, ale tiež muzikalitou, štýlovou všestrannosťou a sugestívnosťou javiskového výrazu vo vážnych úlohách (ako je Fiesco v Simonovi Boccanegrovi, kráľ Filip v Donovi Carlosovi, diabol Mefistofeles v Gounodovom Faustovi i Boitovom Mefistofelovi, Suchoňov Svätopluk či Bergov Wozzeck) i v komických kreáciách (Leporello v Donovi Giovannim, Dulcamara v Nápoji lásky, Don Magnifico v Rossiniho Popoluške, Kecal v Predanej neveste či Verdiho Falstaff). Popri pôsobení v SND pravidelne účinkuje na prvoradých operných scénach a koncertných pódiách v zahraničí (okrem iného v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Ríme, Madride, Lisabone a Tokiu). Jeho koncertný repertoár, ktorý sa šírkou vyrovná javiskovému, zahŕňa diela klasikov (Bach, Beethoven, Verdi, Dvořák, Brahms), ale i množstvo hudby 20. storočia, medzi iným rad skladieb slovenských skladateľov. Z jeho posledných postáv, ktoré naštudoval v Opere SND treba spomenúť Ferranda vo Verdiho Trubadúrovi a Gremina v Eugenovi Oneginovi v réžii Petra Konwitschného. V roku 2008 stvárnil titulnú postavu v Musorgského Borisovi Godunovovi na našej scéne v originálnej verzii. V sezóne 2006/2007 bol riaditeľom Opery SND a podielal sa na zložitých organizačných prípravách pôsobenia Opery SND v nových priestoroch. S jeho menom sa spája slávnostné otváranie Novej budovy SND 14. apríla 2006.

(Zdroj: www.snd.sk)

Foto archiv, Ctibor Bachratý, Alena Klenková, Anton Sládek