Zlaté hlasy slovenské opery: Peter Mikuláš

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Zlaté hlasy slovenskej opery: Peter Mikuláš 
Spev je sen 

K inauguračnému konaniu Petra Mikuláša som i ja písala hodnotenie tohto významného slovenského speváka. V ňom som stručne zhrnula umeleckú cestu dlhoročného sólistu Opery Slovenského národného divadla, už aj úspešného vysokoškolského pedagóga spevu na Vysokej škole múzických umení, kde roku 2002 získal titul docenta a roku 2009 ho menoval prezident Slovenskej republiky za vysokoškolského profesora. Dnes si môže Peter Mikuláš k menu pripojiť tituly: Mgr. art., Prof., ArtD. Mikuláš je však predovšetkým sólista Opery Slovenského národného divadla a tiež neustále žiadaný koncertný spevák. Z Opery Slovenského národného divadla odštartoval aj medzinárodnú kariéru, z ktorej sa však vždy vracal do Bratislavy a neskôr do blízkeho starobylého Devína, kde – ako operný Svätopluk – podnes býva so svojou rodinou: manželkou a tromi dcérami.

Pri písaní spomínaného hodnotenia a odporúčania som si spomenula na rok 1982, kedy som bola Moskve svedkom Mikulášovho významného zahraničného ocenenia: získania titulu laureáta na Medzinárodnej speváckej súťaži Piotra Iľjiča Čajkovského. Ešte predtým (roku 1977) sa stal absolútnym víťazom Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch – a dva roky po úspechu v Moskve získal titul laureáta Medzinárodnej speváckej súťaže Mirjam Hellin vo fínskych Helsinkách (1984). Ostatné ocenenia Petra Mikuláša z najvyšších miest i ceny opernej kritiky za naštudovania viacerých operných rolí nejdem ani menovať. Bolo ich totiž od roku 1977, kedy umelec začal sólistickú dráhu na javisku Opery Slovenského národného divadla, veľmi veľa. Keby boli dnes časy „národných umelcov“, Peter Mikuláš by už ním zaiste bol. Dôležitejšie než ceny a tituly sú však jednotlivé etapy v živote, ktoré hovoria o našich realizovaných snoch.

Každý večer sa rodím nanovo
V ostatnom čísle časopisu Portál Slovenského národného divadla (december 2013, január 2014, strany 8 – 11), je obsiahly rozhovor s Petrom Mikulášom, v ktorom náš basista odpovedá na otázky Petra Švolíka. Tu hovorí, čo je v hlavnom názve tohto článku – i jeho podtitule:

„Každý večer sa na javisku rodím nanovo. Nielen ja, ale všetci. To, či budem tých pár hodín Bohom bozkaným, sa dopredu nikdy nevie. Opera, koncert sú vlastne v podstate jeden zázrak. Večer sa zídu ľudia, ktorí pokračujú v dialógu, čo začali na skúškach a pri premiére. Ale ako to vyjde, závisí od veľmi veľa vecí. Či sú ubolení, alebo v pohode, šťastní, alebo v sebe dusia bôľ. Aj na javisku, na pódiu stoja len ľudia, žiadne medializované kreatúry. Samozrejme, treba spraviť všetko pre to, aby vyhrala profesionalita. Zažil som produkcie, nebolo ich veľa, ale boli, ktoré sú zvláštnou súhrou harmónie hudby, jej ducha, javiskovej tvorby… Krásne je, keď sa všetko stretne v jeden večer, v jednom nadčasovom rozmere a v tvorivej, neopakovateľnej chvíli. Vtedy si človek povie – spev je sen!“

Po tridsiatich piatich rokoch umeleckej práce v takej náročnej disciplíne, akou je spevácke umenie, je úžasné počuť, že niekto v tom ešte stále vidí realizovaný životný sen.

Od mladosti k šesťdesiatinám
Vyhľadala som si i svoje zamyslenie k Mikulášovým päťdesiatinám roku 2004 (ako ten čas letí!). V dokumentoch som našla i obsiahle interview, ktoré som realizovala ešte koncom roku 1988. Vyšlo s názvom Dekáda sebapoznávania v revue dramatických umení Slovenské divadlo (ročník XXXVII, 1989, číslo 1, strany 86 – 104, SAV Bratislava). Odvtedy sa mi nepodarilo s Petrom Mikulášom realizovať taký rozsiahly (vyše dvadsaťstranový) rozhovor. A hoci uplynulo vyše dvadsať rokov od jeho napísania, interview je – ku podivu – v mnohom stále aktuálne. Je svedectvom o nevšednej vyzretosti ľudských aj umeleckých názorov vtedy iba tridsiatich štvorročného basistu, ktorý síce spieval v Slovenskom národnom divadle „iba“ desať rokov, no od prvých úloh mimoriadne pútal pozornosť ako umelec, ktorý vie veľa nielen o vokálnej technike, ale má i nevyčerpateľnú zásobu emócií, hlbokú ľudskú inteligenciu a vnímavosť voči otázkam ľudského bytia.Po skončení gymnázia, bez konzervatória, bol Peter Mikuláš prijatý na VŠMU. Tu od druhého ročníka (v speváckej triede prof. Viktórie Stracenskej) spolupracoval so súborom „starej“ hudby Musica aeterna a dostával prvé sóla v Slovenskej filharmónii. Spočiatku bol v Slovenském národném divadle elévom (1977), no v tom istom roku, od sezóny 1977/1978 sa stal riadnym sólistom Opery Slovenského národného divadla – dokonca pred oficiálnym ukončením štúdia na VŠMU. Od roku 1986 – súbežne s pôsobením na prvej národnej opernej scéne – bol aj sólistom Slovenskej filharmónie. (Po roku 1989 boli tieto umelecké posty zrušené). Tu dostal mnohé príležitosti v kantátovo – oratoriálnej a omšovej literatúre.

Súpis sól, komorných recitálov a zvukových nahrávok Petra Mikuláša odvtedy neuveriteľne narástol. Je neporovnateľný s kýmkoľvek na domácej scéne – čo sa týka kvantity, ale aj štýlového rozpätia.

Majster miniatúry
Je ním nielen v zmysle jednej uzavretej formy (napríklad piesne), ale aj veľkých partov, vystavaných na spôsob katedrály – v celkovom oblúku i v jednotlivých hudobných tehličkách. Oproti začiatkom tohto „bádania“ po zmysle a kontrastoch myšlienok, viet, hudobných fráz, získal viac nadhľadu nad celkovou architektúrou diela. O úlohách a skladbách veľa premýšľa, hoci je obdarovaný mimoriadnou hudobnou intuíciou a muzikantskou inteligenciou, ktoré mu pomáhajú v rýchlej orientácii a azda i štúdiu. Pri každom novom diele sa pohráva s hudobnou paletou svojho magického, zamatového, zvučného a nosného basu, vždy v súvislosti s posolstvom textu.

Opera ako syntéza
Umeleckým svetom je pre Petra Mikuláša najmä opera. Tu využíva vzácne dary svojho speváckeho, ale aj javiskovo – hereckého talentu, scénických skúseností a ľudskej rozvahy. Vytvoril veľa rolí s disciplínou voči režijnej koncepcii – no do každej vniesol aj čosi svojské, „mikulášovské“.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář

Reklama