Gemma di Vergy po čtvrtstoletí opět na scéně

26.9.2011 00:01 Pavel Unger

Renesancia tragickej časti operného odkazu predchodcov Giuseppe Verdiho si píše históriu šiestich desaťročí. Z trojice najznámejších predstaviteľov epochy rýdzeho talianskeho romantizmu, Gioachina Rossiniho, Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, má prvý z nich to posmrtné šťastie, že nad jeho 39-členným javiskovým dedičstvom už 32 rokov príkladne bdie Rossini Opera Festival v Pesare. Spúšťacím mechanizmom rossiniovskej renesancie bolo však uvedenie Obliehania Korintu roku 1949 vo Florencii s Renatou Tebaldi ako Pamirou. V spolupráci s Fondazione Rossini dostáva pesarské publikum každoročne nové kritické edície skladateľových opier, pričom do ich kompletizácie chýbajú už len tri tituly (Ciro in Babilonia je naplánovaný na budúcu letnú sezónu, ostávajú Aureliano in Palmira a Edoardo e Cristina).

Starostlivosť o operné dielo, ktoré zanechal po sebe slávny „bergamasco“ Gaetano Donizetti, vyžaduje ešte väčšie úsilie. Počet javiskových titulov sa pohybuje okolo sedemdesiatky (kvantifikácia nie je jednoznačná z dôvodov viacerých verzií niektorých titulov) a podobne ako v prípade Rossiniho, významnú časť (približne polovicu) tvorí žáner opera seria. Zatiaľ čo komické diela oboch reprezentantov bel canta sa bez väčších páuz kontinuálne udržiavali v repertoároch divadiel, tragické opusy po rozmachu tvorby Verdiho, Wagnera, ale aj veristov, mizli z divadelných plagátov. Podobný osud postihol aj javiskové dielo Vincenza Belliniho, ktoré však je sedemkrát menej objemné. Postupne, v polovici minulého storočia, sa začala belcantová opera seria vracať, pričom jej zmŕtvychvstanie bolo spravidla podmienené prítomnosťou adekvátneho obsadenia extrémne náročných vokálnych partov. Špeciálne u Donizettiho v odbore soprano d´agilità. Kvality materiálov, akými disponovala Maria Callas, Leyla Gencer, Renata Tebaldi, Beverly Sills či Virginia Zeani, stupeň ich technickej výbavy a výrazového nasadenia v tom čase už neboli tak bežné, ako počas „ottocenta“. Skrátka, nájsť primadony formátu Giuditty Pasta, Giulie Grisi, Marie Malibran, Henrietty Méric-Lalande, Fanny Tacchinardi, či prvej predstaviteľky Gemmy di Vergy Giuseppiny Ronzi De Begnis, vyžadovalo viac úsilia . Aj napriek tomu, vďaka Fondazione Donizetti, festivalu v skladateľovom rodnom, dnes 120-tisícovom Bergame, ale aj vďaka iným mestám predovšetkým Talianska a Anglicka, došlo k masívnej vlne revitalizácie zabudnutých Donizettiho drám.

Jednou z nich je aj Gemma di Vergy, dvojaktová tragédia, úspešne uvedená do života v milánskom Teatro alla Scala 26.decembra 1834. Na časovej osi je to päť rokov pred zrodom Verdiho javiskovej prvotiny (Oberto), mesiac pred premiérou Belliniho poslednej opery (Puritáni) a päť rokov po uzavretí opernej periódy Rossiniho Viliamom Tellom. V tom istom roku uzrela z Donizettiho pera svetlo sveta vo florentskej Pergole Rosmonda d´Inghilterra. Pre Neapol skomponovaná a v zárodku cenzúrou zakázaná Maria Stuarda sa po prepracovaní – ako Buondelmonte – dočkala premiéry v októbri. Gemma di Vergypo krátkej fáze javiskovej aktivity zapadla do archívu a oprášili ju až roku 1975 v neapolskom Teatro San Carlo. Odtiaľ sa dostala do Barcelony, New Yorku či Bergama. K dispozícii sú tiež štyri CD komplety opery, tri z nich s prvou novodobou predstaviteľkou Gemmy, katalánskou hviezdou Montserrat Caballé (neapolskú a parížsku nahrávku diriguje Armando Gatto, newyorskú Eve Queller), v poslednom stvárňuje Gemmu Adriana Maliponte.

V rámci Bergamo Musica Festivalu 2011 uviedli Gemmu di Vergy v tamojšom Teatro Donizetti po 24-ročnej odmlke. O dve predstavenia bol enormný záujem a reakcie publika v 1150-miestnom hľadisku (napriek takmer nedýchateľnému vzduchu) jasne hovorili o veľkom smäde po tomto type opier. Na rozdiel od naštudovaní spred tri a pol desaťročia, ktoré sa opierali o Ricordiho edíciu, tento raz išlo o úplne novú revíziu pod kuratelou Fondazione Donizetti. Autor úpravy Livio Aragona striktne bazíruje na milánskom autografe, zohľadňuje pôvodné zámery skladateľa v oblasti dynamického tieňovania, štruktúry temp a kalibrácii orchestrálnych farieb.

Dielo skomponoval Donizetti podľa predlohy Alexandra Dumasa st., ktoré spracoval Emanuele Bidera (šéf neapolského San Carla Domenico Barbaja ho angažoval ako libretistu), podpísaný tiež pod textovú knihu k Marinovi Falierovi. Dej sa odohráva okolo roku 1428 vo Francúzsku, počas Storočnej vojny. Z bojovej výpravy sa vracajúci Gróf di Vergy odvrhol svoju manželku Gemmu, pretože mu nemohla priniesť potomstvo. Ako náhradu si našiel mladú Idu di Gréville. Spočiatku zúfalá, neskôr pomstychtivá Gemma sa chcela sokyne zbaviť, zvolila však iný plán. Pomoc sa núkala v mladom arabskom otrokovi Tamasovi, ktorý bol do nej tajne zaľúbený. Ten grófa zabil a napokon, po Gemminom odmietnutí, bezvýchodiskovú situáciu vyriešil samovraždou. Na scéne ostala už len Gemma, rekriminujúca svoj prekliaty osud.

Maria Agresta (Gemma)

Maria Agresta (Gemma), Gregory Kunde (Tamas)

Titulná rola opery patrí k mimoriadne náročným bel cantovým partom nielen pre takmer neustály zástoj v deji, ale najmä z dôvodov veľkého tónového rozsahu, dramatického i emocionálneho náboja, nevynímajúc istú dávku ozdobnosti. Sama Montserrat Caballé údajne poznamenala, že v Gemme nachádza akoby tri Normy v jednom. V bergamskom naštudovaní vytvorila titulnú postavu len 29-ročná talianska sopranistka Maria Agresta. Napriek svojmu veku má za sebou už celý rad vypätých rolí, vrátane dramaticko-koloratúrnej Odabelly z Attilu či Belliniho Normy a čaká ju Mozartova Donna Elvira v milánskej La Scale. Agresta je nesporne technicky skvelo vybavená, jej frázy sú dlhé, plynulé, dychovo pevne podopreté. Tón znie vyrovnane v polohách a štýlovo je jej výkon bezchybný. Čo mi však v celkovom dojme predsa len trocha chýbalo, bol osobitejší timbre a intenzívnejší dramatický nerv v prejave (napriek šírke jej repertoáru ju považujem za skôr lyrický soprán s koloratúrou), ktorým by dokázala ešte intenzívnejšie vyjadriť emocionálne poryvy hrdinky. V tenorovej úlohe Tamasa sa predstavil belcantový „veterán“ dnes už 57-ročný Gregory Kunde. Hoci ani v súčasnosti neopúšťa rossiniovský terén (spieva tzv. barytenorový fach), prechádza spinto rolami, ku ktorým patria aj donizettiovskí hrdinovia. Z jeho prejavu vyžaruje zrelosť, výrazová sila, pričom hlas má stále lesk, energiu a vo výškach kovovú prieraznosť. Kostým Grófa di Vergy obliekol mladý taliansky barytonista Mario Cassi, ktorý dominoval pevným a zvučným tónom hlavne vo vysokej polohe. Stredom by prospelo väčšie farebné spektrum a elegancia legata. Herecky čerpal viac zo svojho exteriéru, než z psychologickej hĺbavosti. Pomerne veľký priestor má aj postava Guida, ktorú bez problémov, no s nie mimoriadnym timbrom zaspieval barytonista Leonardo Galeazzi. Jediným vyslovene slabým článkom obsadenia bola bulharská rodáčka Kremena Dilcheva ako Ida. Hlas s bezfarebnou hlbokou polohou netvoril v duete s Gemmou a veľkom kvartete dostatočný kontrast. Menšiu postavu Rolanda stvárnil Dario Russo.

Maria Agresta (Gemma), Leonardo Galeazzi (Guido)

Mario Cassi (Conte di Very)

Pod hudobné naštudovanie sa podpísal renomovaný taliansky dirigent Roberto Rizzi Brignoli, dokonale zorientovaný v štýlovej problematike romantizmu a plne rešpektujúci nové vedecké závery kritickej edície Livia Aragonu. Napriek ich indikácii zmierniť dynamické hroty, ostáva v partitúre intenzívna dramatickosť, typické cavatiny ústia do vygradovaných cabaliett, v opere sa nachádza viacero dvojspevov, unikátne je kvarteto z 2.dejstva a veľkú plochu zaberajú zbory. Prvé dejstvo končí veľkým finale, druhé záverečnou áriou s efektným rondom Gemmy. Festivalový orchester sa zhostil partitúry s vervou, ale aj disciplínou a schopnosťou zvukovo vyniesť typické donizettiovské fluidum. Profesionálnu kvalitu potvrdilo aj festivalové zborové teleso.

Réžie sa ujal neveľmi známy Švajčiar Laurent Gerber, scéna a kostýmy pochádzajú z tvorivej dielne Angela Salu. Vizuálny obraz je založený na snahe komunikovať s epochou 15.storočia a do nej včleniť príbeh plný emócií, trpiteľstva a krvavých osudových rán. Scéna je lemovaná historickými motívmi zámku, znázornenými neskorogotickými architektonickými prvkami, s využitím ilúzie sklenených mozaík. Horizont sa mení svetelne a projekciami, v čom sa scénografia prikláňa k modernejším metódam. Kostýmy sú dobové. Obaja predstavitelia rodu Vergyovcov majú skôr schematické profily. Z nich sa vymyká orientálny otrok Tamas, ktorý prekračuje svoj spoločenský status a radikálne vstupuje do sveta, ktorým je obklopený, no etnicky nestotožnený. Gerberov rukopis nenesie žiadne známky originálnej nápaditosti, je to vyslovene tradičná a statická réžia. Svojím spôsobom vychádza v ústrety sólistom, ktorí portréty postáv tvarujú v medziach klišé a prostredníctvom osobných skúseností.

Mario Cassi (Conte di Very). Kremena Dilcheva (Ida)

Leonardo Galeazzi (Guido), Dario Russo (Rolando)

Bergamskému festivalu a celosvetovej obrode zabudnutého bel canta môžeme na Slovensku len závidieť. Z Donizettiho drám sa v Opere SND (nerátajúc Luciu di Lammermoor) hrala len Lucrezia Borgia (2007), Košice síce ako prvé rehabilitovali Luciu (1968), tým však aj skončili. A tak ostávajú Bratislavské hudobné slávnosti 2005 s koncertným Robertom Devereux (s Editou Gruberovou), Banská Bystrica, dávno zaniknutá bratislavská Komorná opera a festival Zámocké hry zvolenské. Vďaka nim sme na Slovensku aspoň na krátky čas počuli živé tóny Favoritky (1991), Lucrezie Borgie (1994), Anny Boleny (1995), Cateriny Cornaro (1997), Lindy di Chamounix (2009) a na prahu ostatného leta v koncertnej verzii aj Poliuta.

Bergamo Music Festival Gaetano Donizetti

Gaetano Donizetti:
Gemma di Vergy
Dirigent: Roberto Rizzi Brignoli
Réžia: Laurent Gerber
Scéna a kostýmy: Angelo Sala
Svetlá: Claudio Schmid
Zbormajster: Fabio Tartari
Orchester a zbor Bergamo Musica Festival Gaetano Donizetti
18.9.2011 Teatro Donizetti Bergamo

Gemma: Maria Agresta
Conte di Very: Mario Cassi
Tamas: Gregory Kunde
Guido: Leonardo Galeazzi
Rolando: Dario Russo
Ida: Kremena Dilcheva

www.teatrodonizetti.it

Komentáře: 4

Anonymous dne 26.9.2011 v 07:46

Je toho neuvěřitelně mnoho, co zapadlo. Rossini, Donizetti ale i naši autoři z doby předsmetanovské. Je to obrovská škoda. Náž fanoušek zná od Rossiniho Lazebníka a myslí si, jaká je to legrační frivolní híčka. Přitom on napsal tak dramatická díla, že ten, kdo slyšel jen toho Lazebníka by jen stěží poznal, že jde o Rossiniho. Věčná škoda, že dramaturgové u nás nepečují ani trochu o repertoár a jdou pod tlakem vyprodaných hledišt po trhácích a odrhovaných kusech Pucciniho a Verdiho…

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Anonymous dne 26.9.2011 v 20:03

Donizetti to samé – co známe? Nápoj lásky, Lucii a Pasquala – to je všechno. Na Roberta Devereux se musí do Mnichova atd. Co na to naši dramaturgové?!? Moc pěkně napsáno.

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Anonymous dne 27.9.2011 v 12:50

Áno, je to tak. Z tohto typu opier toho málo poznáme. Napokon aj Lucrezia Borgia sa v SND hrala len krátko. Z Lucie di L. (Nápoja lásky a Pasquala) sa nedá žiť do nekonečna. Chce to odvahu dramaturgie, ale aj kvalitných interpretov. Asi nemáme ani jedno, ani druhé. Táto recenzia celkovo má silnú výpovednú hodnotu.

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Peter dne 27.9.2011 v 14:20

Mne by stacilo keby sa SND rovnomernejsie venovalo aj beznejsiemu repertoaru. uplne chyba napr. nemecka opera. roberta devereux si mozu v mnichove a viedni vdaka gruberovej a koncertne uvedenie u nas s nou myslim uplne postacovalo. detto norma. myslim si ze tato cast repertoaru u nas az tak nestrada: scenicky borgia, puritani v minulych sezonach.
a osobne sa mi nic nestane, ked nebudem pocut vsetky opery od rossiniho a donizettiho. belliniho mozno zvladnem:)

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.