Kontratenorista Max Emanuel Cenčić v Bratislavě

Na svätého Mikuláša kontratenor počúva sa 

Nemala to byť mikulášska nádielka. Recitál jedného z najpoprednejších súčasných kontratenoristov Maxa Emanuela Cenčića mal pôvodný termín počas jubilejných Bratislavských hudobných slávností, ako koprodukcia festivalu s cyklom Svetové operné hviezdy, usporadúvaným Agentúrou Kapos. Pre náhle ochorenie sólistu bolo nevyhnutné koncert odložiť a ako prvý možný termín sa našiel zhodou okolností 6. december. V tento večer zaznel v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie hlas, aký na Slovensku vnímame ako absolútnu raritu – kontratenor. Takých doma sme jednoducho nemali a nemáme.Vo svete však tento hlasový odbor nie je až takou vzácnosťou. Nepovažujú ho ani za atrakciu, ani hračku prírody. Jednako, chlapi spievajúci ženskou farbou hlasu a v polohe inej ako je pre mužské odbory zvykom, majú svoju hlbokú tradíciu. Definícia kontratenora a najmä „diferenciálna diagnostika“ medzi jeho predchodcom v kastrátoch (čo bola vzhľadom na invazívny zákrok u dotknutých iná kategória), sopranistami, altusmi či falzetistami a podobne (do istej miery aj vo francúzskej opere využívaným haute-contre), je výsostne odbornou a nie jednoznačne uzavretou problematikou. Party písané pre kontratenorov obsahuje najmä neskoro – renesančná a baroková literatúra (opery Claudia Monteverdiho, Georga Friedricha Händela, Johanna Adolpha Hasseho, Leonarda Vinciho a iných), v romantizme takzvané nohavičkové postavy zverovali skladatelia najmä hlbokým ženským hlasom a k ich – pomerne prekvapujúcej a dnes hojne využívanej – renesancii došlo až začiatkom druhej polovice minulého storočia. Benjamin Britten, Aribert Reimann, Philip Glass, Péter Eötvös (v opere Tri sestry zveril všetky hlavné ženské postavy kontratenoristom), českí skladatelia Martin Smolka (Nagano) či Aleš Březina (Zítra se bude…) využívajúci dispozície domáceho Jana Mikušeka, či najnovšie Thomas Adès, rehabilitovali tento typ hlasov a využívajú ho najmä do charakterových postáv.

Na Slovensku počuť kvalitného profesionálneho kontratenoristu nebola šanca. Pokiaľ sa sporadicky objavil barokový titul (napríklad v Opere SND Xerxes roku 1969), nohavičkové postavy spievali mezzosoprány. Ak ma vlastná pamäť neklame, prvého skutočného kontratenora som naživo počul až v polovici 80. rokov v berlínskej Komische Oper. Bol to Jochen Kowalski v titulnej postave Händlovho Giustina v nezabudnuteľnej réžii Harryho Kupfera. Postretnúť tento typ hlasov v dnešnej dobe už nie je taký problém. Baroková opera vo svete prekvitá a historicky poučené interpretácie sa snažia čo najužšie zžiť s dobovými zápismi. Jedným z najvyhľadávanejších kontratenoristov je aj tridsaťosemročný chorvátsky rodák Max Emanuel Cenčić. Na bratislavskom koncerte ho sprevádzala Slovenská filharmónia pod taktovkou gréckeho dirigenta Georgea Petroua.Dramaturgia koncertu ponúkla dva bloky, prvý zostavený z tvorby Wolfganga Amadea Mozarta a druhý z diel Gioachina Rossiniho. Salzburský génius sa ešte stretol s érou kastrátov a svoju koncertnú áriu Ombra felice… Io ti lascio, KV 255 skomponoval pre tento typ hlasu. Max Emanuel Cenčić v nej preukázal vzácne dispozície skvelo vyškoleného kontratenora s hlbokou mezzosopránovou farbou, ktorý vie modelovať frázy v príkladnom legate, vie ich vytieňovať v škále dynamiky a vibráciu tónu usmerniť do optimálnej miery. Tri operné árie, ktoré nasledovali, pochádzajú z opusov štrnásť až pätnásťročného zázračného dieťaťa. Z Mozartovho Ascanio in Alba zaneli dve árie titulnej postavy Cara, lontano ancora a po predele Symfóniou č. 32 G dur (je to typ sinfonie – predohry) ária Ah di si nobil alma – obe pôvodne interpretované kastrátom. Ešte rok pred Ascaniom v Albe napísal Wolfgang Amadeus Mozart operu seriu Mitridate, re di Ponto, kde je pre tento typ hlasu napísaná postava Farnaceho. Cenčić predniesol áriu z prvého dejstva Venga pur, minacci. Preukázal popri kompaktnom altovom timbri, ktorý ani v extrémnej hornej a dolnej polohe nevychádza z rezonancie, schopnosť vyzdobiť part presnou koloratúrou, trilkom i potrebným „ohňom“. A na druhej strane pri noblesnom frázovaní diferencovať dynamické roviny. Aj napriek fenomenálnej technike a presnému uchopeniu štýlových požiadaviek, pôsobili Mozartove árie navonok trocha strnulo. Zrejme je to dané introvertnou povahou umelca, ktorý v prvej polovici použil jediné gesto (oblúky kreslené pravou rukou) a takmer minimálnu mimiku.Dirigent George Petrou koncipoval predohru k Donovi Giovannim s veľkým dramatickým nasadením, mohutným zvukom, no jeho energická a presná taktovka nie vždy rezonovala (málo perlivé sláčiky) v hre orchestra. Žiaľ, ani v ostaných sprievodných číslach nebol schopný orchester vyčariť poddajného a pritom v dynamike pestro odtieňovaného Mozarta. Dokonca váham, či v prvej polovici som vôbec začul dáke orchestrálne piano. Nepripisujem to dirigentovi, z jeho čitateľných gest bolo cítiť, že zvuk orchestra má v úmysle tlmiť, no reakcie akosi neprichádzali.Druhá časť, venovaná Gioachinovi Rossinimu, nadhodila istú dramaturgickú dilemu. Max Emanuel Cenčić si v nej vybral tri náročné árie, ktoré však skladateľ nenapísal pre kastrátov ani kontratenorov. Boli to jednoducho takzvané nohavičkové postavy, určené podľa dobových zvyklostí pre hlboké ženské hlasy. Takou je titulná rola z prvej veľkej Rossiniho opery serie Tancredi (Cenčić spieval vstupnú áriu Oh patria! Dolce e ingrata patria) i Malcolm z La donna del lago (predniesol árie z prvého Mura felici i druhého dejstva Ah! si pera: ormai la morte ), jednej zo sady opier, písaných pre Neapol. Jedinou úlohou, ktorú z 39 opier skomponoval Gioachino Rossini pre kastráta (išlo o jedného z posledných veľkých predstaviteľov tohto druhu hlasov Giovanniho Batistu Vellutiho, pre ktorého aj Meyerbeer napísal v Križiakovi v Egypte rolu Armanda) bol Arsace v opere Aureliano in Palmira. Inak Rossini hojne využíval pre postavy mladíkov koloratúrne mezzosoprány či alty a neprestal tak ani po Armide (ako je uvedené v inak veľmi fundovanom texte Andreja Šubu v bulletine), keď nasledovali napríklad už spomenutý Malcolm, titulný Falliero z Bianca e Falliero, Calbo v Maomettovi II. a najmä krásna postava Arsaceho v Semiramide.Nech už boli pohnútky, ktoré viedli Cenčića k rossiniovským mezzo-koloratúrnym úlohám akékoľvek, zhostil sa ich po stránke vokálne technickej skvelo. Splnil v nich všetky požiadavky, kladené na belcantovú estetiku a štýl. Bolo v nich vláčne legato, odtiene dynamiky, výrazové mezza voce, tónový rozsah od kontraaltových hĺbok po objemný dramatický mezzosoprán vo výške, boli tam aj koloratúrne kaskády a výrazová naliehavosť. A samozrejme, absolútna intonačná čistota. Vyhodnotiť komplexne Cenčićovho Rossiniho bude zrejme veľmi subjektívna záležitosť. Keďže počas mojich štvrťstoročných návštev Rossiniho Opera Festivalu v Pesare som zažil takmer kompletné skladateľovo dielo v autentickom podaní nohavičkových postáv mezzosopránovými koloratúrami, nemôžem sa zbaviť istého porovnania. A pocitu, že Cenčićova technicky bezúhonná interpretácia mi nevyslala emocionálne posolstvo, porovnateľné s hlasmi už nežijúcej Lucie Valentini Terrani, či hviezdnej Daniely Barcellona alebo famóznej stálice Ewy Podleś.

Z hľadiska dirigentského a orchestrálneho však rossiniovská polovica večera vyšla oveľa presvedčivejšie. Príjemne prekvapili obe predohry (Semiramide a Guglielmo Tell), pričom najmä v prvej sa Georgeovi Petrouovi podarilo ideálne vystavať agogiku a vygradovať ouvertúru v nefalšovanom rossiniovskom briu. Publikum v zaplnenej Redute si vynútilo dva prídavky. Rozšafný prípitok Maffia Orsiniho Il segreto per esser felici z Lucrezie Borgie od Gaetana Donizettiho (spievaný s energiou a pointou) a napokon konečne sólistom aj herecky dotvorený a výrazovo absolútne uvoľnený (kiežby takto poňal aj iné čísla!) kuplet Orlofského Ich lade gern mir Gäste ein z druhého dejstva Netopiera od Johanna Straussa.Celkovo treba večer so skvelým kontratenoristom Maxom Emanuelom Cenčićom privítať ako vzácnu ukážku hlasového odboru a umenia, ktoré u nás naživo nie sú známe. To, čo predniesol, znieslo najvyššie kritérium najmä pokiaľ ide o vokálnu techniku. Trocha škoda, že dramaturgia večera obišla barok. V ňom máme recepčné medzery nemenej veľké. A napokon už len ostáva vysoko subjektívny záver. Do akej miery nás dokáže tento nie celkom typický hlasový odbor fascinovať. To už nechávam na každého návštevníka koncertu.
Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Svetové operné hviezdy
Max Emanuel Cenčić (kontratenor)
Dirigent: George Petrou
Slovenská filharmónia
6. decembra 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
operná tvorba Wolfganga Amadea Mozarta a Gioachina Rossiniho

www.bhsfestival.sk

Foto © PANER