Ako je to s „režisérskou“ operou
Zaujala ma polemika, medzi pánom režisérom Věžníkom (jeho na tú dobu moderná brnenská Cavalleria s Komediantmi počiatkom 70. rokov bola mojou prvou recenziou pre Hudobný život) a choreografom Radačovským (nájdete tu). Ako správne uvádza jeden z ďalších dvoch autorov, ktorí sa do polemiky zapojili (tu), pánovi Věžníkovi zrejme ani tak nešlo o balet ako o operu. Téme, pokiaľ možno reinterpretovať operné dielo sa venujem už dlhšie. Najprv som si na to vymenil názory (ako umiernený tradicionalista) s pánom Robertom Bayerom (stúpencom moderných prúdov) na stránkach vtedy ešte časopisu (dnes internetového portálu) Slovo. V časopise Slovenské divadlo 3/2013 mám uverejnenú štúdiu z konferencie, organizovanej SAV s názvom Reflexia divadelného publika a tvorcovia, v ktorej sa zameriavam skôr na čiastkový problém, ktorý sa v polemikách na túto tému objavuje. Ide o to, či si publikum želá alebo odmieta nové režisérske operné interpretácie. Napokon na inom internetovom portáli som koncom novembra 2013 uverejnil ironickú esej s názvom Kuchárka pre operných režisérov. V nej som doviedol ad absurdum niektoré režijné tendencie, ktoré nerešpektujú libreto. A práve tu je jeden rozdiel medzi operou a baletom, hoci obe patria medzi tzv. interpretačné umenia. Súčasťou operného diela (ako správne uvádza jeden z ohlasov na polemiku) na rozdiel od baletu nie je len notový zápis, ale aj príbeh vyjadrený v librete.
Hoci príbehy opier sa odohrávajú v istom konkrétnom čase, ich prenos do súčasnosti nepokladám za hlavný problém moderných operných inscenácií. Aj tu by sa však malo zvažovať od prípadu k prípadu, či príbeh takúto aktualizáciu unesie. Ak sa jedná o problém barokovo príp. sicílsky chápanej cti zosobnenej v panenstve alebo vernosti ženy, ťažko ju situovať do filmových ateliérov, kde je promiskuita priam pravidlom. Ďalší problém vznikne pri zvažovaní, či súčasná realita sa nedostáva do konfliktu s hudbou. Ak napríklad hudba hrá gavottu, môže pôsobiť rušivo, že zbor či baletní umelci sa pri nej kolíšu v štýle twistu. Dá sa namietnuť, že veľa z dnešných operných divákov ani nevie, že gavotta je historicky viazaná na obdobie baroka či rokoka, ale to je argument dnešných nevzdelancov, pre ktorých sa dejiny začínajú len v súčasnosti. Jednoducho hudobná a vizuálna stránka inscenácia by sa nemali dostať do príkreho rozporu. Oveľa problematickejší je však spôsob narábania s operným libretom. Ak je libreto Carmen o tom, že odmietnutý milenec Don José zavraždí Carmen, niet dôvodu, aby sa to na javisku hemžilo mŕtvolami aj ostatných postáv príbehu. Prečo by mal zomrieť Zuniga keď ho zbor pašerákov vyprevádza slovami „len ráčte sám, pekne sám“ A k zabitiu Michaely niet takisto nijakého dôvodu ani v texte, ani v hudbe, ba ani v logike príbehu. Alebo keď Jenufkino dieťa nezabije Kostolníčka, ale jeho smrť zaviní stará Buryjovka, celý etos príbehu sa tým obráti hore nohami.
V spomínanej ironickej eseji som napríklad navrhol, že Aida by sa mohla končiť happy-endom aj tak, že Amneris vnikne do hrobky a odovzdá Radamesovi s Aidou letenky do Karibiku, takže milenci sa v duete „ó terra addio valle dei pianti“ lúčia nie s pozemským životom, ale len so svojou vlasťou. Podobných absurdít uvádzam v spomínanom článku viacero. Dalo by sa opäť namietať, že režisérske vylepšovania libreta sledujú určitý ideový zámer, napríklad podčiarknutie surovosti doby, sociálneho kontextu, nacionalizmu, amorálnosti a pod. a nie sú teda samoúčelné. Ani tento argument však celkom neobstojí, Ak chcú režiséri „spievať“ na túto nôtu aj s násilným prerábaním libreta, nech si na to nájdu vhodné divadelné dielo alebo nech na plagát svojej inscenácie uvedú napr. Atilla na hudbu Verdiho alebo Manon Lescaut na hudbu Pucciniho. Do karát hrá dnešným operným režisérom akurát to, že v obrovskej väčšine prípadov operné libreto je kvalitatívne na podstatne nižšej úrovni než je úroveň hudobnej partitúry. Je len škoda, že väčšina režisérskych operných experimentov na poli opernej klasiky nie je len novým, dobovým pohľadom na skutočne či zdanlivo overené hodnoty, ale je aj obrazom bezvýchodiskovosti dnešnej spoločnosti, ktorá nevie, kam má smerovať a ktorej hodnotové kritériá ľahli popolom.
Ilustrační foto archiv
