Baletní panorama Pavla Juráše (102)
Tentoraz:
* Vianočné darčeky pre baletomanov
* Labutie jazero Alexandra Ekmana pre 21. storočie
* Lahôdka v podobe publikácie o Rudolfovi von Labanovi
***
I vlani jedna decembrová Panoráma bola venovaná nápadom pre čitateľov na vianočné darčeky, ktorými by sa najskôr sami mali obdarovať. Aj tento rok som sledoval umelecký trh a urobil si pre vás zopár zaujímavých poznámok.
Niektoré darčeky vyzerajú zaujímavo, na prvý pohľad dokonca rozkošne, ale potom už nie. Spoločnosť Arthaus vypravila v novembri na trh luxusnú edíciu v krásnej krabici The Jiří Kylián Edition. Jedná sa o osemsto minút nahrávok. Dvadsať dva diel sa objaví na niekoľkých nosičoch. Skúsený divák však bohužiaľ pri prečítaní zistí, že sa jedná o diela staršie, ktoré kedysi nasnímala televízia či iné spoločnosti. Takže je to viac pre tých skôr narodených, ktorí by radi videli počiatky tvorby a veľké Kyliánovo „klasické“ obdobie. Na webe sa zoznamom moc nepýšia, takže ak si niekto chce objednať túto drahú vec domov, lepšie je pozrieť v obchode a podrobne si prečítať na zadnej strane krabičky, čo sa vo vnútri nachádza a porovnať čo z toho máte už doma. Tituly z poslednej dekády však rozhodne nečakajte. Je to skôr obchodná a marketingová recyklácia už vydaných baletov s malým bonusom na vyťahovanie peňazí z vreciek baletomanov.To väčší kus práce urobilo vydavateľstvo Naxos, ktoré ukecalo Matsa Eka a Kráľovský švédsky balet, aby súhlasili s nafilmovaním choreografovej poslednej, ostro sledovanej premiéry adaptácie Romea a Júlie do tvaru Júlia a Romeo. Stominútový balet mága choreografie s novými výkladovými posunmi sa isto vyplatí mať doma. Ale pozor, tak ako Ek mení názov, mení aj zaužívanú konvenciu s Prokofievovou hudbou a používa k svojej vízii hudbu Čajkovského. Takou milou drobnosťou od rovnakého vydavateľstva v edícii neznámych diel a lacnej edície je CD s názvom Poulenc – Ballet Suites. Jean-Pierre Armengaud pôsobivo hrá na klavíri tri balety, ktoré pripomenú dávnu slávu a éru rozpadajúceho sa Ballets Russes. Les Animaux modeles, Aubade a najznámejšie Les Biches, v jedinej a prvej nahranej pôvodnej verzii pre klavír. Za osem eur je to viac než príjemných sedemdesiat minút.
Krásny darček pripravil Wiener Staatsballett, ktorý vydal dva svoje profilové balety, ktoré sa viažu s jeho bohatou históriou. Labutie jazero a Luskáčika v choreografii Rudolfa Nurejeva. Nejedná sa však o kópie baletov, ktoré vydáva Parížska opera, ale sú to skutočne originálne Nurejevove verzie pre mesto na Dunaji. O obidvoch inscenáciách som podrobne referoval po ich premiérach. (tu a tu)
Je to skvelý spôsob pre milovníkov virtuóznej klasiky rozšíriť si obzory a potom konfrontovať s dnešnými choreografmi, ktorí si privlastňujú klasické tituly a Petipu, či Ivanova ak ho vôbec vedľa svojho mena uvedú, tak len malými písmenkami na okraji. Ak budem spomínať knihu o móde a balete, tu je tiež úžasné spojenie vidieť zblízka v detaile kamery kostýmy Nicholasa Georgiadisa pre Luskáčika od tohto z najväčších tvorcov baletného kostýmu druhej polovice 20. storočia. U Labutieho jazera zase vidieť prácu Luisy Spinatelli, tiež žiadanej a častej spolupracovníčky popredných svetových choreografov. Záznamom dominujú silné ženy: Liudmila Konovalova ako Klára a Olga Esina ako Odetta/Odília.
Designérskym počinom je aj Labutie jazero Alexandra Ekmana. To je tiež unikátna čerstvá nahrávka z Nórskej národnej opery. Ekman, ktorého hviezda strmo stúpa na choreografickej pyramíde sveta pripravil strhujúcu inscenáciu, ktorá prekračuje hranice, nielen klasického baletu, o tom už nemôže byť ani reči, ale aj tanca. Jeho kumulované divadelné videnie je strhujúce a poburujúce. Možno sa pýtať po Labuťom jazere Matthewa Bourneho s mužskou verziou Odetty, „čo nového ešte môže byť“? Aké Labutie jazero môže byť pre 21. storočie?
Ekman hľadá túto odpoveď. A začína poctivo. Angažuje mladého skladateľa Mikaela Karlssona, aby napísal osobitú partitúru pre jeho libreto. Karlsson pôsobivo, rafinovane a zvukovo bohato cituje niektoré motívy a charaktery Čajkovského, ale dáva im celkom nový šat. Jazzové variácie, vokálny part primadony, rytmicky pregnantné pasáže a dramatické zvukové kulminácie sú oslnivé. Silné duo – Ekman a jeho skladateľ, je tak na správnej ceste k plnohodnotnému zážitku. Nechýba autentická Ekmanova snaha po brutálnom zvuku od tanečníkov. Opäť rytmicky kričia, tlieskajú, vytvárajú rytmus zatváraním dvier, sú tu aj tri čisto herecké úlohy, tanečníci „hrajú na vodu“. Znie to divne, ale voda je základným fenoménom. Ekman dlhé mesiace na sále s malým rybníčkom skúšal, aké zvuky tanec a hranie sa s vodou vydáva. Prenášal ich do väčšieho formátu, až napokon obrovské javisko modernej budovy nórskej opery zatopil vodou! Druhé dejstvo týmto jednoduchým efektom a o to náročnejším technologickým riešením vyráža dych. Ekman stavia libreto v troch bodoch. Dejstvo prvé 1877, dejstvo druhé 137 rokov neskôr, keď si urobíte aritmetický súčet – naša prítomnosť a dejstvo tretie o 427 rokov neskôr. Divák podľa svojho niveau môže hľadať skryté inotaje, či sa môže baviť na tomto cirkusovom show predstavení. Odľahčenie témy osudovej lásky Siegfrieda a Odetty je tu odsunuté ako rozprávkový anachronizmus a slúži ako libreto muzikálu, ktorý sa snaží vymyslieť režisér pre hlúpeho producenta. „Labutie jazero“ je jeho názov po tom, ako režisér presadí zo všetkých možných zvierat labuť ako ideálnu hlavnú postavu pre nové dielo. Časti, kedy ornitologička sleduje vtáky a popisuje život labutí, sú zábavnou provokáciou a scudzením pre nič netušiacich divákov, rovnako ako lietajúce podesty kancelárií, ktoré sa vznášajú nad scénou, či roztomilo podivná postava prostitútky. Operná diva, ktorá behá po scéne a spieva, je bonusom invencie a aj talentu skladateľa. Ekman ju geniálne zapojí, keď sa k labutiemu jazeru prichádza kúpať a nechtiac jej pri sušení vlasov vypadne do jazera fén. Čo nasleduje si vie každý predstaviť. Takýchto divadelných efektov a atrakcií je inscenácia plná. Stačí, keď sa pridá k pokojnému jazeru dážď. Tak ako je inscenácia plná vizuálnych efektov, možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale v utajení je plná obťažnej a pôsobivej choreografie, ktorá je Ekmanovi stále vlastná. Sugestívnym centrom je dueto bielej a čiernej labute v excentrických kostýmoch uznávaného severského designéra Henrika Vibskova. Toto jazero rozhodne nie je žiadna repertoárová inscenácia a je dobre, že bolo zaznamenané. I keď nastoľuje viac otázok než poskytuje odpovedí, je veľkým darom k Vianociam pre milovníkov tanca z celého sveta, ktorí by sa ťažko boli vypravili na sériu predstavení do opernej budovy v Osle, kde si zatopené javisko vyžiadalo osobitý systém hrania. Je tu najmä vidieť, že moderný balet sa nezaobíde bez silného choreografického slovníka, filozofického zámeru, ktorý však nie je prehnane rozkošatený a „blábolivý“ a nezaobíde sa tiež bez sugestívneho tanečného nasadenia. To sú tri fenomény, ktoré dvom tretinám súčasných choreografov chýbajú a z tých, ktorí ich majú sa tvorí svetová špička.
Ekmanova vrodená muzikalita s akou choreografuje ho vedie k ďalším a ďalším fórom a gagom s hudbou a hudobníkmi, ktorých vyťahuje v galošiach do vody. Rozhodne to nie je inscenácia, na ktorej sa bude niekto nudiť. Maximálne tí, ktorí si budú myslieť, že to je „klasické“ Labutie jazero, o ktorom majú všetci svoje jasné predstavy. Tak ako jedna pani v Prahe, ktorá sa sťažovala na vedenie baletu Národného divadla, že bola na Labuťom jazere, ale „čo to preboha videla za verziu, keď tam netancovala tá umierajúca labuť čo pozná od Pliseckej“. Mnohí budú v šoku tiež z viedenskej Nurejevovej verzie, čo to tam je za divno-divné čierne Pas de deux. Aj vo výbere video nosičov platí totiž dvakrát meraj a raz strihaj. Pôsobivý celistvý obraz o charaktere Ekmanovho eposu poskytne fotogaléria zde.Komu by to nestačilo, ten si môže na vlastné riziko kúpiť DVD Romea a Júlie v hip hopovej verzii Sébastiena Lefrançoisa. Francúzsky umelec sa snažil nájsť nové a moderné pohľady na túto klasickú drámu a v hip hop dance našiel opojný spôsob, ako vyjadriť vnútorné konflikty protagonistov. Tanečníci sa sústredili na psychologické aspekty drámy a spoločne s nádhernou hudbou od Laurenta Cousona je to zase úplne iná verzia. Nie je zase taká nová, skôr došlo k jej vydaniu až teraz. Predstavenia sa konali už v roku 2008 v Théâtre de Suresnes Jeana Vilara.
Knižná ponuka sa javí oproti vlaňajšku biednejšia. Pre tých, ktorí výborne ovládajú anglický jazyk, aby nestratili zmysel esejí, je tu úžasná kniha Dance & Fashion. Módni návrhári boli často inšpirovaní a lákaní tým, ako tanečníci vyzerajú. Nielen tutu sukňa a špičky romantickej baleríny, ale aj Ballets Russes ovplyvnili generácie designérov. Medzi nimi žiarivé mená ako Christian Dior, Christian Louboutin, Cristóbal Balenciaga (inšpirovaný flamencom), Yves Saint Laurent (inšpirovaný orientalizmom baletu Russes) či Rick Owens. Nezostalo však len pri tejto strane inšpirácie, ale slávni choreografi si začali vyberať podľa možností svojho rozpočtu slávnych designérov ako spolupracovníkov. Merce Cunningham, Roland Petit, Maurice Béjart a ďalší a ďalší priviedli na javiská svojich tanečníkov v kostýmoch od tvorcov ako Cristóbal Balenciaga, Comme des Garçons, Christian Dior, John Galliano, Jean Paul Gaultier, Halston, Isaac Mizrahi, Rodarte, Yves Saint Laurent, Versace, Christian Lacroix, Riccardo Tisci z Givenchy, Valentino a Iris Van Herpen. Bohužiaľ publikácia má malý formát, takže nedáva dostatočne vyniknúť fotografiám, ktoré sú vizuálne veľmi zaujímavé a sústredila sa skôr na esejistický štýl hľadania spojníc a priesečníkov medzi tancom, baletom, módou a designom. Na knihe spolupracovala Yalská univerzita a The Museum at The Fashion Institute of Technology, takže vysokoškolský a vedecký rozmer je tu viac než poznať.Čo je ale mimoriadna vec, je počin slovenského Divadelného ústavu Bratislava. Na rozdiel od AMU a českej verzie divadelného ústavu, ktoré vydávajú skriptá či knihy rodinných klanov medzi sebou spriaznených, ktoré vytvárajú akési neosobné slovníky, Slováci vydali úžasnú knihu Rudolf von Laban. Že si Bratislavčania spomenuli na svojho vzácneho rodáka bolo načase, ale spôsob akým to učinili, je viac než záslužný. Krásne designovo riešená kniha má totiž tri časti. V úvode Valerie Preston-Dunlop aj „čitateľa“, ktorý o Labanovi nevie nič, zasvätí do jeho sveta.
Na štúdiu nadväzuje preklad Labanových memoárov: Život pre tanec, spomienky. A tento pestrý, farebný monológ Labana, ktorý veľmi vďačne pre čitateľov popisuje míľniky svojho života, doplňuje štúdia Miklósa Vojteka: Bratislavské korene Rudolfa von Labana. Knihu sprevádza bohatá fotodokumentácia. Nielen archívne zábery umelca, ale aj jeho pôsobivé choreografické skice zachytávajúce jeho vízie, ako tvoriť z tiel tanečníkov nálady, emócie a obrazy. Úžasný rozprávačský štýl Labana, ktorý sa nezlomnou vôľou dopracoval k osobitému vnímaniu tanca v dobe, kedy o tom nikto ani nechyroval i fantastické zážitky ožívajú ako v historickom filme. Nádherný výlet do minulosti. Zaujímavé poučenie o mnohorakosti tanca a ceste do neznáma. Laban nás v spomienkach sprevádza svojimi peripetiami až k vrcholu a uznaniu, kedy sa stal riaditeľom baletu berlínskej Štátnej opery. Nezostáva však pri suchom popise, ale zdôveruje sa so svojim pohľadom na svet, ktorý ho obklopoval a rýchlo a radikálne sa menil, hovorí o živote a umení celkovo v mnohých zaujímavých súvislostiach. Valerie Preston-Dunlop doplňuje Labanovo rozprávanie, keďže Labanove memoáre končia rokom 1935. Preston-Dunlop je najpovolanejšou znalkyňou Labana, je totiž autorkou zatiaľ najobsažnejšej monografie o ňom. Pripomína osud človeka – umelca v súkolesí brutálnych dejín 20. storočia, jeho život v emigrácii v Anglicku. Bonusom knihy je vedľa spomenutých grafických listov Labana, registra Labanových diel, aj choreografov rodokmeň siahajúci až k našej dobe, či dobová mapa Bratislavy, podľa ktorej sa čitateľ môže vybrať po meste dnes a hľadať stopy veľkého rodáka, ktorý doma samozrejme upadol do zabudnutia. Skvelý počin! Pre dospelých lepšia cesta k dobrodružstvu než Jules Verne.Darček zadarmo priamo ešte k štedrovečernému stolu pre tých, ktorí majú v svojej televízii kanál Mezzo, bude 26. decembra Live HD prenos z Berlínskej štátnej opery. Na programe o pätnástej hodine bude Luskáčik, ktorý vyjde neskôr aj na DVD. Jedná sa o verziu Vasilyho Medvedeva a Youriho Burlaku, ktorí k Luskáčikovi pristúpili podobne nápadito ako k svojej cenenej Esmeralde z Bolšoj baletu. Štúdiu o tomto rok starom počine som priniesol priamo z Berlína (tu). V prenose zažiari čím ďalej väčšmi oslavovaná primabalerína Iana Salenko, ktorú do angažmán preťahujú najvýznamnejšie svetové baletné telesá. Je to fantastická exkurzia do dejín baletu, invencia, ktorá však presahuje s nadčasovosťou aj do budúcnosti. Fantastická výprava podľa dochovaných archívnych materiálov, desiatky rokov pochované nevídané riešenia choreografie, rekvizít či mizanscén.
Nurejevovho Luskáčika z Viedne si môžete zadarmo overiť pred nákupom dokonca na Čt art v utorok 23. decembra. Dramaturgia k nemu pridala i zaujímavý film, ktorý sa prezentoval na Zlatej Prahe – Tanec na obrazovce. Tak všetkým čitateľom prajem krásne nepokojné a divoké baletné Vianoce. Na záver divoká fotogaléria k téme móda a balet. Nielen svetové baletné hviezdy ako David Halberg či Hervé Moreau ale aj svetoví autori fotografií ako Annie Leibovitz.
Foto archiv, Erik Berg, Annie Leibovitz
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]