Baletní panorama Pavla Juráše (103)

Tentoraz:
* Monnaie v Bruseli ruší tanečný program
* Mníchovská Paquita Alexeia Ratmanského (I. diel)
* Býk Israëla Galvana a posvätná krava Akrama Khana v Paríži
*** Dalo by sa povedať, že celý baletný svet upieral svoje zraky k mníchovskému štátnemu baletu, kde Alexei Ratmansky získal dôveru vedenia k dobrodružnej ceste rekonštruovať Petipovu Paquitu. Bohatý Mníchov vyzerá, že nemá núdzu financovať rôznorodé umelecké počiny dramaturgie a pestrosť choreografických osobností od tých najslávnejších až po tých začínajúcich s tou správnou umeleckou drzosťou je v dramaturgickom pláne bohato zastúpená. Ak v jednom meste dostali diváci k Vianociam darček v podobe Ratmanského, v druhom sa dozvedeli, že s tancom a baletom na ich scéne je koniec. Peter de Caluwe, directeur général divadla Monnaie v Bruseli oznámil pred Vianocami ohromné nečakané škrty od zriaďovateľa. Caluwe bol pripravený na rozpočet 2015 od marca 2014 podľa hypotézy na štátnu dotáciu predloženú Ministerstvom rozpočtu, ktorá predstavovala 34,8 miliónov eur. Ale s oznámením programu úsporných opatrení novej vlády, oznámili divadlu čísla oveľa černejšie. Hovorí sa o konečnej výške dotácie „len“ 33.255.000 eur. Caluwe oznámil, že musia tiež klesnúť prevádzkové náklady medzi rokmi 2016 až 2019.

Obete v Bruseli sú už známe: zníženie rozpočtu na reklamu, odstránenie šestnástich pracovných miest, päť zamestnancov prepustených. Od budúceho roka zníženie zvyčajných deväť – desať premiér ročne na sedem alebo osem. Monteverdiho cyklus, v roku 2016 pod vedením René Jacobsa je tiež zrušený a aj Žobrácka opera Kurta Weilla. Najväčšou pohromou je zrušenie tanečného programu, ktorý Monnaie škrtá úplne. Uskutoční sa len už avizovaná premiéra Anny Teresy De Keersmaeker. „To je katastrofa pre Monnaie,” hovorí de Caluwe. „Cítim veľký smútok“ odkazuje z Tokia jeden z umeleckých pilierov divadla, choreograf Sidi Larbi Cherkaoui. „Sedem rokov som úzko spolupracoval s divadlom. Pri príchode Petera de Caluwe do čela sme chceli urobiť väčší priestor pre tanec s Annou Teresa De Keersmaeker, Akramom Khanom a mnou. S podporou divadla sme konali predstavenia i na iných miestach v Bruseli. Neviem, kam pôjdem zajtra. Mali sme s Petrom pre budúci rok prediskutovaný nový projekt. Ten nebude vôbec.” Choreograf dodáva: „Nie je to irónia, že vláda, ktorá chce podporovať podniky (veľká tanečná spoločnosť je tiež podnik) a zlepšiť imidž Belgicka zlyháva v globálnej prezentácii práce od Anne Teresy De Keersmaeker a Sidi Larbi Cherkaoui, ktoré idú po celom svete?“

Anne Teresa De Keersmaeker v medzinárodnom komuniké reaguje tiež. „Oznámenie vedenia Monnaie odstrániť všetky jej tanečné programy mi pripadá neuveriteľné. Tanec je aj historicky súčasťou poslania divadla Monnaie. Po slávnom období dua Béjart – uisman bol rozpočet pre tanec systematicky znižovaný. Monnaie najprv pod vedením Gerarda Mortiera, potom pod Bernardom Foccroullem neustále znižuje svoje investície pre tanec. Teraz Peter De Caluwe zrušil všetky. Tento trend ostro kontrastuje proti štatútu bruselského tanca v medzinárodnom merítku.“

Vyhliadky v kultúre ani v celosvetovom kontexte do budúceho roka príliš ružové teda nie sú.
***

Späť do Mníchova. O Ratmanskom som napísal už niekoľko štúdií (tu a tu), a táto inscenácia (zrejme ako budúce) tiež je logickým pokračovaním jeho cesty, ktorá sa delí medzi jeho pôvodné choreografie a rekonštrukcie. V záplave textov, ktoré boli napísané pred a po premiére 13. decembra som si vypichol pár momentov, ktorú sú rozporuplné. Pán Ratmansky nie je žiadny mafián, ktorý podľa DVD alebo VHS z domácej knižnice stavia v divadle balet a tvári sa ako choreograf, znalec a kapacita. To sa v cudzine nepestuje tak ako u nás. Našťastie! Ratmansky je jedným z dobre informovaných, veľmi poctivých a študovaných umelcov, ktorým láska ku klasickému baletu je viac než hobby či práca, je to poslanie. V prípade Paquity by asi ťažko nejaké to DVD s celým baletom aj zohnal. Za touto inscenáciou je mnoho jeho osobnej práce a štúdia. Je to tak zvláštny pokus niečo také urobiť, že je ošemetné to aj hodnotiť. Paquitu prvýkrát inscenoval v Paríži Joseph Mazilier na hudbu Édouarda-Marie-Ernesta Deldeveza. Petipa neskôr, už na scéne cárskeho divadla, siahol k tomuto titulu. Ani Ratmanskému sa nepodarilo dohľadať úplne presne, čo všetko vedel o Mazilierovej verzii Petipa a ako komplexne pristúpili s Minkusom k tejto transkripcii. Je isté, že Petipa pridal detskú mazúrku a že celé slávne Grand Pas classique je jeho nápad. Ratmansky vychádza z Petipovej poslednej inscenácie, ktorú v rokoch 1902 a 1903, teda už viac než desaťročie po premiére poslednej verzie, zapísal Nikolaj Sergejev. Posledná signovaná verzia od Petipu je z roku 1892 pre primabalerínu Goršenkovu. Keďže v zápise napríklad nie sú uvedené konce variácií, záverečné pózy, ani port de bras, dalo by sa očakávať (ako to tuší Ratmansky), že mnohé z toho bolo na ľubovôli daných slávnych interpretov. Dôležitým zdrojom boli stovky fotiek, ktoré Ratmansky celoživotne zbiera a potom z nich kopíruje pózy, archaické vyvrátené arabesky, nízke ruky, pokrčené kolená a podobne. Pre adagio v Grand Pas použil kresby Pavla Gerdta. Sám priznáva v texte, že od neho nie je v celom celovečernom opuse viac než dve minúty choreografie.Dôležité je, že veľký časový zástoj v harmónii diela tvoria pantomimické scény, ktoré posúvajú dej a ktorých stopáž je siahodlhá. Sám choreograf sa vyznáva zo svojej lásky k tomuto, v dvadsiatom storočí podceňovanému prvku a opovrhovanej súčasti baletov. Gestické pasáže logicky posúvajú dej a podľa Ratmanského bez nich je mnoho dnešných inscenácií nezmyslom, ako ukazuje na príklade Labutieho jazera pri stretnutí Princa a Odetty na brehu. Ako sa princ dozvie, kto je Odetta a čo sa tam stalo, keď je pantomíma zrušená?

Podľa libreta k Paquite k zaužívanej gestike pre pojmy ako smrť, láska, krásna, okúzlený, zasnúbiť sa, doplňuje a sám kreuje ďalšie gestá, ktoré logicky rozprávajú zložité dejové peripetie. To sa mu darí veľmi vkusne a funkčne. Keď je to na mieste aj vtipne, inde zase dramaticky ako monológ postavy. Precíznosť s akou tempovo a kompaktne toto buduje je hodná jeho povesti choreografickej jednotky. Ten, kto prijme túto hru na pôsobivé baletné divadlo s historickým rozmerom, bude príjemne prekvapený sviežosťou takéhoto štýlu rozprávania. Čo sa týka choreografie, k tomu má obrovské materiály z oných Sergejevových zápiskov z Harwardu. Tu prichádza však akýsi zacyklený problém. Jeho spolupracovník Doug Fullington sa celosvetovo chváli, že on jediný rozlúštil tieto zápisky. Tento novodobý Champollion, ktorý z podivných zápiskov hrdo tvrdí aké sú to baletné figúry a ako nadväzujú, je záhadná osoba. Človek bez tanečného vzdelania, divadelný vedec, je taký talentovaný, že to dokázal alebo je taký mazaný? Bez znalosti zákulisia ako páni Ratmansky a Fullington v svojej kuchyni varia, je to záhada.

Starostliví a intelektuálni nemeckí dramaturgovia, ktorí sú tým povestní, poctivo preštudovali libreto. To je na balet obzvlášť rafinované a zamotané. Spája v sebe reálne geopolitické stretávania medzi Španielskom a Francúzskom v dobe za Napoleona a aj pred ním. Pre niekoho skoro nepovšimnutá veta na pomníku: „K pocte môjho brata, Charlesa d´Hervilly, ktorý bol spolu so svojou manželkou a dcérou 25. mája 1795 zavraždený“. Táto upomienka vedie dramaturgov k hlbokej analýze podľa dátumu. Pátraniu o politike a reáliách stretov Španielska s Francúzmi. O francúzskej nadvláde, o vzťahu domácich počiatočných gerilových akcií a partizánov proti francúzskym okupantom. To je detektívne veľmi vzrušujúce, ale pre balet, ktorý má svoje pevné body skoro nepodstatné. Možno len pre ten neustále spomínaný empír, o ktorom sa v súvislosti s Paquitou zmieňujú už kritici parížskej premiéry v polovici 19. storočia. O prepychovom empírovom bále, zlatých epoletách oficierov, krásnych róbach, opulentnej výprave. Nemám to rád opisovať dej, ale v tejto súvislosti je to viac než nutné. Inak si čitateľ či divák detaily ťažko vybaví a bude si spomínať na verziu Pierra Lacotteho z Paríža.

Ocitáme sa o niekoľko rokov neskôr ako sa stala táto úkladná vražda, či lúpežný prepad, ktorý spomína pamätník. V roku 1812. Za španielskou Zaragozou v akejsi rokline sochár dokončuje posledné úpravy monumentu, ktorý má pripomínať pamiatku predčasne zosnulého, brutálne zabitého Charlesa d´Hervilly s celou rodinou. K pocte brata pamätník objednal generál d´Hervilly. Prichádza v sprievode manželky a syna Luciena. Sprevádza ich oficiálne aj španielsky guvernér provincie Don Lopez de Mendoza so svojou dcérou Serafinou. Kladú k päte pamätníka kvetiny a generál naznačuje, že týmto je ich bôľ na konci a nemalo by sa viac smútiť. Žiada ako novú nádej zasnúbenie svojho syna Luciena s Lopezovou dcérou (skrz naskrz politická, rafinovane premyslená svadba). Deti súhlasia. Prichádzajú cigáni a dedinčania. Vodca cigáňov Inigo pripravil „program“. Najprv sa predstaví Pas de trois, ktoré má formálny dekoratívny charakter. Potom španielske Pas de manteaux, tanec s toreadorskými plášťami. Kým honorácia odchádza jesť, predstavuje sa detailnejšie Paquita. Dievčatko, ktoré nemá rodičov a stará sa oň Inigo, prichádza zbierajúc kvietky. Ten ju žiada, aby ako najlepšia tanečníčka zatancovala. Vďaka nej by vyzbierali od hostí poriadnu sumu peňazí. Paquita odmieta. A hnusia sa jej čím ďalej tým viac vtieravé Inigove ponuky k láske. Ako sa hádajú vytratí medailónik, ktorý pohotovo schová Inigo. Vracajú sa hostia a Paquita neochotne zbiera korunky za vystúpenie. Jej pohľad sa stretne s Lucienovým. Dievča sa možno práve kvôli nemu rozhodne tancovať. Nasleduje slávne Pas de sept bohémiens (známe aj ako Pas de Carlotta podľa slávnej romantickej baleríny Grisi). Lucien je Paquitou očarený. Paquita mu chce porozprávať o sebe a ukázať mu medailón, ten však nemá. Hostia opäť korzujú a chvíľa pokoja dáva priestor Lopezovej intrige. Ten je zdesený, že by si jeho dcéra mala vziať Luciena, patricijského Francúza a navádza Iniga, aby za patričnú odmenu Luciena zabil. Ten najprv váha, oficier je veľké sústo, ale vidina zisku ho presvedčí. Hneď začne spriadať intrigu a poslúži mu k tomu kytička Paquity, ktorú pošle Lucienovi po inej dievčine s tým, že je od Paquity pre neho aj s odkazom nech sa dostaví do krčmy v horách, že ho tam bude čakať. Lucien chce vyznať Paquite lásku.Druhé dejstvo nás privádza do zastrčenej pašeráckej krčmy. Prichádza Paquita, ktorú v snení vyrušia tiene sprisahancov. Schová sa a vypočuje čo sa má stať. Inigo organizuje mužov, vysvetľuje im svoj plán omámiť uspávacím prostriedkom vo víne Luciena a potom im ho prenechá, aby ho zamordovali. Dvaja sa schovajú za tajné otočné dvere v stene, iní do chodby za iné dvere, aby nebolo úniku. Paquita sa zdesená prezradí, keď prevrhne stoličku. Inigo triumfuje, jej prítomnosť mu najlepšie poslúži k jeho akcii. Vonku zúri búrka a prichádza premočený Lucien. Je nadšený, že vidí Paquitu, ktorá sa ho snaží nejako varovať, ale nemá šancu uniknúť skúmavému zraku Iniga. Inigo odloží Lucienovi plášť i šabľu, ktorú schová. Usadí ho ku stolu, vezme sebou Paquitu, že idú pre pohostenie a zamkne ho. Za chvíľu sa vracajú. Paquita prestiera stôl a Lucien s Inigom si pripíjajú. Paquita berie kastanety a tancuje. Bedlivo pozoruje situáciu a keď zdanlivo dôjde víno a Inigo berie z úkrytu fľašu s tým, v ktorom je uspávací prášok rozbije tanier a v blesku poháre zamení. Inigo požije vlastný jed a začne zaspávať. Paquita tancuje, aby ho upokojila a vysvetľuje Lucienovi čo sa tu malo stať. Potácajúci sa Inigo ešte vytratí z vrecka medailón, ktorý ukradol Paquite. Keď konečne hlboko zaspí, prikryjú ho Lucienovým kabátom a hľadajú cestu k úniku, pretože nemôžu nájsť kľúč od dverí. Napokon Paquita dostane vtipný nápad a využijú tajné dvere v stene, ktorými sa otočia do bezpečia a do miestnosti vpustia vrahov. Tí v dojme, že plášťom je prikrytý Lucien ho ubodajú a neskoro si všimnú svoj omyl. Inigo je chladnokrvne zabitý vlastnými kumpánmi.

Druhý obraz nás zavádza na už spomenutý ples. Generál d´Hervilly hostí aristokraciu Zaragozy a francúzskych dôstojníkov napoleonskej armády. Jeho manželka si robí starosti o Luciena, ktorý zmizol. Uprostred pompézneho bálu sa objavuje s Paquitou. Rozpráva čo sa stalo, že mu dievčina zachránila život. Predtým spokojný Lopez je čím ďalej bledší. Lucien žiada rodičov o povolenie vziať si Paquitu, ako svoju záchrankyňu. Rodina váha i sama Paquita sa snaží vysvetliť, že je chudobná a nič nemá. Keď však v sále na čestnom mieste uvidí obraz generálovho mŕtveho brata úlomky spomienok a všetko ostatné jej do sebe zapadne. Obviní Lopéza, že to on pred rokmi nechal Hervillyho zabiť a vďaka medailónu, ktorého podobizeň zachytáva rovnakého muža ako je na obraze pochopia prítomní, že dcéra Hervillyho prežila a je to práve Paquita. Tá obviní Dona Lopeza z úkladov o Lucienov život a generál d´Hervilly ho dáva okamžite odviesť. Nasledujúce Grand pas oslavuje lásku dvoch mladých ľudí, (vlastne bratranca a sesternice, ale to nevadí).

Toľko k Paquite dnes. To je koniec prvej časti Paquity a druhá bude za týždeň 4. januára. ***

Pokiaľ ste dostali pod stromček peniaze môžete si zaletieť do Paríža na jedinečný projekt Torobaka, ktorý sa v parížskom Théâtre de la Ville hrá do 5. januára. “Torobaka” je stretnutie dvoch tanečníkov na vrchole ich umenia. Španiel Israël Galvan a Angličan bangladéšskeho pôvodu Akram Khan. V Paríži je to veľký hit a úspech. Zriedka videný okamih milosti na verejnosti sa dostavil na konci show, píše francúzska kritika. Dramaturgia to bola riskantná: dať na javisko vedľa seba Israëla Galvana, ktorý už dvadsať rokov dekonštruuje kódy flamenca pre nový života a Akrama Khana, ktorý sa napája na tance severnej Indie. To by mohlo skončiť v divnej fúzii. Ale nestalo sa tak. Počiatočné impulzy, rytmy, indické tableaux, flamenco ruky, búšenie nohy, na členkoch náramky so zvonkami. Jedná sa o dialóg medzi dvomi kultúrami. Oni sa odkláňajú a začína vtipný boj, súboj. Iný ostrý Galvan, guľatejší a meditatívny Akram Khan. Rukami symbolizované rohy španielskeho býka alebo indickej posvätnej kravy. Preto titul: Torobaka. Pamätajte si, že cigáni a preto i flamenco pochádzajú zo severu Indie.

Foto archiv, Wilfried Hösl