Baletní panorama Pavla Juráše (111)

Pavol Juráš, 23.02.2015 0:01

Tentoraz:
* Legenda o Jozefovi s vynikajúcimi interpretmi
* Piano Jiřího Bubeníčka vo fotogalérii
***

V minulej časti (tu) som podrobne rozvinul zložité peripetie jedného „iba“ jednodejstvového baletu – Legendy o Jozefovi Richarda Straussa, pri príležitosti jeho znovuuvedenia na scéne Viedenskej štátnej opery v choreografii Johna Neumeiera. Samotnej lahôdke v podobe zvukovo bohatej Straussovej legendy predchádza na doplnenie minutáže večera Verklungene Feste, ktorú Neumeier choreografoval v roku 2008 pre Hamburg, keď vytvoril tento baletný večer pre svoj domovský súbor v novej edícii. Neumeier vždy ovládal remeslo libretistu, scenáristu, mysliteľa a filozofa. Aj geniálneho hudobného dramaturga, ale nešlo mu stavať choreografiu tam, kde chýbajú jasné väzby a vzťahy. Akoby jeho choreografický rukopis zbavený sily vyjadrovať sólami, adagiami dejovú líniu, monológy a dialógy postáv upadal do banality pohybu, aj keď nadštandardného, ale nijako zvlášť zaujímavého. Verklungene Feste zahalil do inotaju postmoderného hávu, našróboval nejaké vzťahy tam kde sú zbytočné, vytvoril panoptikum tam kde netreba a možno aj choreografoval dielo, ktoré to nepotrebuje. Straussova pôvabná partitúra na inšpiráciu francúzskym skladateľom Couperinom má zvláštny charakter jemnej sofistikovanej drobnokresby. Dvorské tance francúzskeho baroka sa tu prelínajú v rafinovanej inštrumentácii s moderným videním harmonickým i kompozičným. Neumeier vytvoril na toto lyrické dielo retrospektívny príbeh, kedy partneri po skončení slávnosti zničení a unavení spomínajú na niekoľké etapy svojho vzťahu. Na jar svojej lásky, leto vášne a fyzického milovania a smutnú jeseň príchodu vojny, ktorá poznamenáva ich osudy tragickým ostňom. Jednotlivé pasáže symbolizujú rôzne tanečné páry, ktoré sa personifikujú s týmito dvomi ústrednými postavami. Scéna, kde rozhádzaná slávnostná tabula je neustále opravovaná a postupne likvidovaná elegantnými čašníkmi a zlatkavé steny sa postupne otáčajú do chladnej tehlovej chudoby je zbytočným ornamentom, ktorý sa snaží doložiť invenciu a opodstatnenie tohto inscenačného zámeru.Neumeier choreografuje v zložitých formáciách pre päť hlavných párov, ktoré sa prelínajú, množia, stávajú sa zborom aj farebnými prelúdiami a z nich vychádzajú duetá. Násilné adaptovanie vojnovej reality, ktorá poznamenala život Richarda Straussa hneď dvakrát a rôzna symbolika tu nie je rafinovanou hrou dramaturga Neumeiera ako v jeho dejových kusoch, ale skôr únavným dokazovaním v zmysle: sledujte pozorne, mám čo povedať. Pár pekných miest nezachráni neúnosne dlhé hovorenie o ničom, ani z neho neurobí filozofický traktát o kráse života, ktorá sa strieda s chudobnými rokmi. Najlepší je trinásty tanec La Linotte effarouchée s disponovanými pánmi. Ani silne disponovaní tanečníci ako Liudmila Konovalova, Maria Yakovleva, Masayu Kimoto, Mihail Sosnovschi, Natascha Mair, Jakob Feyferlik nemôžu povýšiť plytkú choreografiu do rozmerov majstrovského diela, slávneho žijúceho choreografa.Legenda o Jozefovi, to je už iný Neumeier. Znovu tu stojí inteligentný, oslnivý tvorca, ktorý dokáže vykresať sugestívne divadlo, podporené choreografiou. Je vlastne záhadou, ktorú ťažko niekto dnes už zodpovie, prečo vlastne pôvodné libreto Huga von Hofmannsthala a Harryho Kesslera z tej celistvej histórie o Jozefovi zo starého zákona vyseklo iba jediný fragment, ktorý bez predhistórie a vyvrcholenia zostáva oklieštený. Logická kontinuita príbehu muža, ktorého nemilosrdný starozákonný Hospodin vystaví ukrutnej skúške tak zostáva jednou epizódou, s ktorou je síce možné sa hrať, rozvinúť ju, ale možno jej chýba katarzia i záverečná epifánia. Bratia, ktorí závidia Jozefovi, rozhodnú sa pre bratovraždu, ale z túžby po zisku brata nakoniec zo studne vytiahnu a miesto smrti mu pripravia otroctvo v cudzej krajine, je fantastický prológ biblického príbehu. Jozefova čistota, sila jeho charakteru a usilovnosť z neho učinia mocného muža na dvore Putifára v Egypte. Lenže chlipné chúťky manželky, ktorá usiluje o Jozefovo telo, kedy on ctí morálne hodnoty manželstva a je vzorom nielen kresťanstvu o sile manželskej vernosti, ale všeobecne etickým podobenstvom. Jozef, ktorý zvodom nepodľahne a následne je obeťou intrigy, keď je neuspokojenou Putifárkou označený za zvodcu a násilníka je potrestaný za skutok, ktorý nevykonal. Lenže ani vo väzení nestráca vieru a jeho schopnosť vykladať sny ho privedie až na faraónov dvor. Zachráni Egypt pred skazou a vyslúži si ostrohy i šťastný život. Nakoniec sa dočká aj zmierenia s bratmi a stretnutia s milovaným otcom.

Pôvodní libretisti vybrali iba situáciu Jozefa na dvore Putifára a jeho zvodnú manželku. George Balanchine v svojej kodanskej inscenácii (1931) pridal rozsiahly dejový prológ, kde predstavil šťastnú rodinu, otca Abraháma, Jozefovu maminku, desať bratov i hlavnú postavu. Potom sa logicky v deji posunul na Putifárov dvor. A balet zakončil presunom Jozefa vyššie, až k faraónovi. Neumeier len krátkym obrazom ukazuje prepadnutie snívajúceho Jozefa. Sny hlavnej postavy hrajú v biblickom príbehu zásadnú rolu. To si uvedomuje aj Neumeier a tak sa motív sna niekoľkokrát pôsobivo vracia. Jozef je vykladač snov a tento dar od Boha ho vystavuje skúške. Výkladom sna popudí bratov k hnusnému činu, výkladom snov zachráni egyptskú ríšu. Neumeier dáva Jozefovi utkvelú predstavu sna o Anjelovi, jeho sprievodcovi. Tým, že na konci diela dovoľuje Putifárke sa kajať a vidieť Anjela dokazuje, že aj táto postava nie je len žiadnou femme fatale hnanou sexuálnymi pudmi, či pomstychtivosťou, ale je ženou viacerých rozmerov s bohatým vnútorným životom.

Nemožno sa ubrániť dojmu, že dielo síce nesie názov Legenda o Jozefovi, v ktorom Jozef hrá zásadnú rolu, ale rovnako dobre by sa u Neumeiera mohlo volať Putifárka. Pretože ak Jozef zostáva pasívne dobrou postavou, práve ženská hrdinka preklenie celé dielo. Od protivnej, pochybnosťami a akousi chimérou zmietanej bytosti, cez ženu fascinovanú Jozefom, nielen eroticky a fyzicky, po ženskú fúriu, k žene v zmysle materskom, vše objímajúcom a biblicky mariánskej. Kľúčové, v histórii uvádzania baletu práve obsadenie Putifárky, je u Neumeiera rovnako podstatné. Je zázrak a potvrdenie talentu choreografa vyberať typovo vhodné obsadenie, ktoré dovedie k výsledku vybudovania postavy v hereckej tvorbe, ako Neumeier v cudzom súbore v zbore našiel talent baleríny s menom Rebecca Horner. Po jej výkone je ťažké a nemysliteľné si predstaviť už inú Putifárku. Rodená Viedenčanka s rysmi egyptskej kráľovnej predvádza výkon, ktorý zatieňuje všetkých ostatných. Jej afrodiziakálna krása, podmanivá temnota a sila podvedomia z nej tvoria ďalšiu verziu Salome, Šeherezády i ďalších zmar prinášajúcich ukrutných milovníčok. Neumeier necháva Putifárku tancovať bez špičiek a snaží sa vytvoriť pre ňu špeciálny mix tanečných slohov, od improvizácií Isadory Duncan, Marthy Graham cez avantgardu počiatku 20. storočia a seba samého. Zároveň však zostáva tejto naturálnej pohybovej výpovedi blízka klasika, keď choreograf zachováva formálne členenie variácií ako sóla, ktoré sa odohráva na zemi, potom stúpa, potom prichádza ronda a využíva mnohé pôsobivé skokové figúry ako verný neoklasik. Tento osobitý jazyk, ktorý vymyslieť je nesmierne obťažné, zároveň slúži ako psychedelická skladačka zložitých poryvov nálad hrdinky a je hoden obdivu u diváka. Nie je to nejaké banálne vírenie sa ako v krútňave. Je to extrémne pôsobivé a technicky nesmierne náročné tancovanie, ktorého devízou je genialita choreografa, ktorý dokáže vytvoriť prirodzené pohybové niveau pre postavu. To je to najťažšie a sugestívne, keď tanec plynie v očarených očiach publika, ktoré mu prepadá, rúti sa do jeho extatickej nádhery a športový výkon i napätie ho drží v svojej magickej moci.

Horner toto všetko zvláda, nemá jediný prázdny pohyb, gesto či pohľad. Od počiatku, kedy sedí na pohovke ako pripomienka pôsobivého výtvarného orientalizmu, ktorý zachvátil v 19. storočí s Napoleonovými výpravami do Egypta Európu, až po viedenskú secesiu a art deco. Ako nepokojný tiger sleduje prihlúplu oslavu na dvore svojho manžela. Mladé páža drží vejár v dokonalom geste ako odkaz. Celé tieto štylizované obrazy sú očarujúco prepychové, bez zbytočnej vonkajšej pompy a nesmierne silné vo svojom geste a výraze. Horner obťažovaná svojim manželom Putifárom (Roman Lazík), ochotne odmieta všetky jeho ponuky. Opakujúce sa gesto, ktoré znásobuje napätie je u Neumeiera častým výrazovým prostriedkom a miestom pohybovej výraznosti. Výborne obsadený Lazík je skvelým partnerom tejto neuchopiteľnej manželky, ktorú zmietajú podivné vízie a pocity, ktorým nerozumie ani ona sama. Noblesný Lazík, v zemitom prevedení vzrušeného muža, ktorý medzi ostatnými dvoranmi túži predvádzať svoju krásnu saň, nemieni rezignovať a neustála agresia narastá. Dokonalé entrée prežíva Jozef, keď ho zbojníci prídu ponúknuť ako tovar na kúpenie. Polonahý mladík podivného pokoja a vnútorného mieru (Denys Cherevychko) okamžite zapadá ako tretí článok do tohto podivného dua a stáva sa hrotom manželského trojuholníka. Variácia Hornerovej kedy osamie a vie, že tento muž je jej osud, skaza aj vykúpenie, ju vedú k pochopeniu jedinečnej variácie sebauspokojovania a neustáleho znekľudňovania, aká v moderných dejinách tanca a baletu nemá obdobu. V antikizujúcej ríze s atletickým telom túži po rozkoši, ako prvotnom impulze, ktoré logicky vysiela jej telo. Až neskoršie pochopí, že askéza a láska, nemusia mať nutne povinnosť fyzického prepojenia muža a ženy, ale môžu sa stať astrálnym svetom ako súčasť energie univerza. Jej túžba po orgazme, ktorý neprichádza sa stupňuje v nočnej scéne, ktorú Neumeier dokonale traktuje ako fascinujúci dialóg geniálneho dramatika. Nejednoznačné poryvy Jozefa, jej zlomenie v mieste krutého pochopenia u Jozefa, že táto žena je diabolská, ale zároveň je v zmysle teologickom jeho sestrou a následný zlom, kedy ju on chce utešiť a vysvetliť jej rozmer lásky, ktorá nie je egoistická a vlastne v tej chvíli akoby sa vo vizuálne príťažlivých obrazoch milovali. Dramatickým momentom, vlastne kulmináciou je, keď ona jeho odmietanie a adoráciu lásky ako vysokej morálnej a duchovnej kvality nechápe a strhne jediným gestom ruky z neho jeho rúcho, zatiaľ čo v pozadí sa za púštneho súmraku blíži nepokojný manžel. Horner a Cherevychko s ohromným napätím a silne fyzickým tancovaním v kostýmoch, ktoré len dávajú tušiť posledné zvyšky tajomstva ich tiel, rozprávajú bez ostychu túto partiu nielen výtvarne, ale najmä vnútorne.Neumeier, legendárny svojimi duchovnými baletmi, v tomto diele o to viac ako nízko klesajú túžby ľudského jedinca schopného skazy a túžby po hriechu, kladie ako protiváhu rýdzi charakter Jozefa, ktorého navštevuje jeho Anjel. A tak aj záver baletu nie je Jozefovo uväznenie, ale vrcholne snová scéna, ktorú neskôr Neumeier prekonal len v Peer Gyntovi. Jozef odchádza sprevádzaný Anjelom v sne kajúcej sa ženy, ktorá zrúcala všetko stabilné a svetské, aby našla vieru, nádej a možno i lásku, ktorá je najmocnejšia. Tektonické lomy pohybových figúr uhládzajú jej pôvodnú rozháranú variáciu búrky a premieňajú sa na oduševnený nepokoj blúdiacej duše v zmysle sv. Augustína, „nepokojné je moje srdce kým nespočinie v tebe, Bože.“ Najprostejšími prostriedkami javiskového pohybu necháva hrdinku precítiť svoju chvíľu. Nie hrať, ale prijímať sviatosť okamihu, kedy interpret už nehrá, ale je. Za zvukov zlatej hudby, v neutíšiteľnom forte, ktoré orchester doviedol k vrcholu hory Tábor kde sa zjavuje Hospodin, vidí táto žena Jozefa s Anjelom, beží miliardami svetelných rokov v kruhoch ako symbole večnosti, aby sa jej žiara tohto eschatologického zjavenia dotkla a pokrstila ju. Horner jediným pohľadom, sklopením svojich viečok dokazuje, že vidí to čo divák nevidí, že vidí niečo viac, že jej postava poznáva to, o čo sa človek na svojej pozemskej púti snaží, nájsť pravé skutočné nekonečné šťastie a blaženosť.

Tento biblický opus Neumeiera s najzreteľnejším príbehom vedľa básnických Matúšových pašií, či Magnificatu ctí remeslo i umelcov. Cherevychko predvádza oslnivé variácie akejsi zbožnej šialenosti, pokory a čistoty. Jeho dojemná bezmocnosť vyvoláva ochranné pocity a súcit. Toto krásne dieťa s tvárou v nebeskej žiare s odhaleným telom, ktoré však nie je vzrušujúce, ale posvätné ako zlatá monštrancia. Vo svojich plavných skokoch, ktoré odporujú gravitácii sa vznáša po vzore Anjela Kirilla Kourlaeva, ktorého majestátny Anjel dokazuje legendárny slovný obraz, slovo sa stalo telom. Vedľa nich Roman Lazík, ako jediná figúra ukotvená v človečenstve všedného dna, dokonale vystihuje muža zrelého veku plného síl, ktorý sa stáva obeťou tejto mystickej fatamorgány. Jeho pevné gesto, technická bravúra a partnerské finesy i herecká inšpirácia potvrdzuje jeho postavenie na vrchole sólistického ansámblu. Jeho talent dokazuje aj to, že v ďalších predstaveniach stvárnil aj diametrálne rozdielnu a obťažnú rolu Anjela vedľa Jozefa Davida Data. Objavom večera je však spomenutá Rebecca Horner. Jej oduševnený, neokázalý ale plnokrvný výkon, dokonalé zvládnutie choreografie a jej povýšenie na umelecké dielo, nenechalo chladných ani divákov, ktorí vo Viedni obvykle zdvorilo tanečníkom zatlieskajú a miznú na sacher. Tentokrát dostali dvojitý sacher v divadle, pretože takýto výkon sa ani v prestížnych divadelných domoch nevidí denne. Celý záver pripomínal scenáristicky vygradované umelecké filmy, kedy neznámy umelec zažíva debut po všetkej tej drine a publikum to chápe, dojíma sa a oslavuje ho.Predstavenie na mimoriadnu udalosť povýšil i výkon orchestra. Debutujúci dirigent pri balete Mikko Franck, predviedol fascinujúcu katedrálu Straussovej partitúry. Jej mohutné hudobné prívaly, ktoré sa vždy zdajú, že už nemožno prekonať ani trblietajúcimi sa dychmi, ani silou forte, hneď ďalším vrcholom preskakoval a toto pohorie staval k zvukovej gradácii, ktorá vyvolávala až neskutočný pocit žiary, svetla a oslňujúcich lúčov. Zároveň dirigent neodsunul do pozadia zvukové nuansy sólových nástrojov a melancholické pasáže. Už dlho som ani v Staatsoper nepočul taký hudobný výkon, hodný koncertného pódia a zároveň pôsobivú prácu s akustikou ohromného auditória, kde sa zvuk vznášal ako organová symfónia s podprahovými alikvotnými tónmi, ktoré sa ako ťažké a omamné kadidlo plazia pri tejto liturgickej slávnosti.

Za pripomenutie stojí výtvarná kvalita inscenácie, kedy Neumeier ako pozorný tvorca neopomenul dobu Straussa, dobu vzniku diela a mnohými odkazmi na viedenský Werkstatt, architektúru a dizajn počiatku storočia vytvoril krásne obrazy, ktoré svojou elegantnosťou sú zároveň bombastické. Dramaturgia pripravila objemný program, ktorý môže divákovi, ktorý zvláda nemčinu priblížiť nesmierne mnoho zaujímavého materiálu. Škoda, že kvôli kvalite aj reprízovým možnostiam sa počet predstavení vošiel do desiatich dní. Ak v budúcej sezóne uvidíte tento balet na repertoári, určite by ste nemali zaváhať.

Skutočne slávnostný večer, napriek rozpakom z prvého baletu. Dôstojná oslava hudobného génia a vysoká úroveň výkonov všetkých zúčastnených. Za takým predstavením s jedinečným hudobným dielom a jeho scénickým predvedením sa vyplatí aj cestovať.

***

Na záver vizuálne pôsobivá fotogaléria z novej premiéry Jiřího Bubeníčka bohužiaľ z dosť vzdialeného Dortmundu. Počas týždňa nemeckí recenzenti napísali pochvalné články o poslednej choreografii slávneho českého tanečníka. V komponovanom večeru Drei Streifen – Tanz vytvoril Jiří Bubeníček svoju časť Piano inšpirovanú rovnomennou knihou a filmom. Scénu navrhol Otto Bubeníček, kostýmy Parížanka Elsa Pavanel. Ďalšie dva diela večera pochádzajú od riaditeľa baletu Parížskej opery Benjamina Millepieda a choreografa Demisa Volpiho zo Stuttgartu. V Bubeníčkovej choreografii vystupujú aj dvaja zaujímavý hostia: Dmitrij Semionov a Arsen Mehrabyan z Royal Swedish Ballet. Titul sa hrá bežne v repertoáru do konca sezóny.