Baletní panorama Pavla Juráše (113)

Tentoraz:
„Stala sa chyba“ – Boris Eifman II. diel
***

V minulom diele som začal pre Baletnú panorámu štúdiu o Borisovi Eifmanovi (tu). Často som písal vo veľkom cykle o Johnovi Neumeierovi v rámci jubilea jeho Hamburského baletu, o MacMillanovi, Petipovi a ďalších veľkých choreografoch. Aj súčasní choreografi dostali priestor, napríklad Alexei Ratmansky, Natália Horečná, ktorá sa čoraz častejšie vyskytuje na baletnej mape veľkých operných domov. Túto pestrú mozaiku teraz doplňuje smerom na východ cyklus o Borisovi Eifmanovi. V minulom diele som sa zaoberal dôležitým rysom jeho tvorby – identitou. Dnes na to nadväzuje realita dneška.Realita. Eifman hovorí: „Každý umelec má v živote cieľ. Mojim cieľom je oživenie umenia, ktoré sa vracia k prvopočiatkom. V starovekom Grécku chodili do divadla, aby prežili katarziu. Katarzia, to je emocionálny šok spôsobený tým, čo človek uvidel, ktorý očisťuje dušu. Šok, ktorý ťa neubíja, naopak pomáha zbaviť sa všetkého čierneho, zaťažujúceho a negatívneho vo vnútri a uvoľniť priestor, aby bolo možné absorbovať nové, svetlé, čisté a pozitívne. K tomu ašpirujem aj ja vo svojom umení, keď zobrazujem veľmi silné momenty, psychologické katastrofy. Ľudia sú šokovaní tým čo vidia, ale negatívum tragického je natoľko silné, že núti človeka obrátiť sa k pozitívnej stránke skutočnosti. Iste, že je možné zobrazovať len svetlú stránku života a u toho zostať. Ale ja vyvolávam taký emočný šok, po ktorom by sa v človeku malo prebudiť niečo nového.“ Aké má v realite podmienky? Dávno sú minulosťou ťažšie časy perestrojky a rôznych dejinných zásahov do chodu súboru.

„Dnes mám ideálne podmienky na svoje umenie“, hovorí Boris Eifman. A má pravdu. V dnešnej dobe, kedy je kultúra čím ďalej tým viac závislá na štedrosti ministerstva, politikov, mestských zastupiteľstiev a bohatých podnikateľov i filantropov, sa veľmi ťažko presadzuje model umelec – súbor – tvorba. Stačí si spomenúť na Frankfurt a skazu slávneho súboru Forsytha. Dnes je už veľmi málo tak zabezpečených a dotovaných súborov, ktoré by si mohli dovoliť byť umeleckým laboratóriom jedného tvorcu, akokoľvek geniálneho, či svetovo uznávaného. Je otázka či tento model Eifmanovho súboru z osemdesiatych rokov bol odkopírovaný z európskeho modelu a či prežil vďaka náhode, zotrvačnosti, či uznaniu zodpovedných k práci súboru. Z prvoradých európskych súborov je to už jedine len Hamburg, kde John Neumeier každý rok slávi už riadne výročie svojho trvalého partnerstva s mestom Hamburg a jeho divadlom. Béjart, Pina Bausch, Roland Petit a ďalší sú už mŕtvy.

„Myslím, že moji kolegovia v iných krajinách také podmienky nemajú. Predtým za socializmu som im závidel, myslel som si, ako je dobre umelcom v Amerike, tam im platia kopu peňazí, tam je sloboda. Dnes myslím, že mnohí závidia mne, lebo mám plnú umeleckú slobodu. Štát, ktorý podporuje a financuje moje umenie a moju prácu, mi nijako nezasahuje a nediktuje čo mám robiť. A tak je to posledných dvadsať rokov, nikto mi nič nediktuje.“ Samozrejme táto istota a zabezpečenie dávajú domácemu a jedinému choreografovi Eifman baletu možnosť cieľavedome pracovať na svojich projektoch. Uskutočňovať akokoľvek pomaly a starostlivo svoje vízie. Rýchla doba života odporuje umeleckej tvorbe, tichu a zahĺbeniu sa do práce. Zmeny v spoločnosti, odbory, všetky vymoženosti chránenia vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec, natrvalo pošramotili vzťahy v umeleckých skupinových telesách, kde už nejde o tvorbu, ale o zamestnanie tak ako každé iné. To u Eifmana stále platí prísne vymedzenie úloh šéfa a choreografa, ktorý na nadradený telesu súboru a práca je nad všetkým. Nielen nad právnymi rámcami zmluvy umelcov, ale aj nad osobným životom, únavou, zranením. A tak Eifman môže nezávisle tvoriť dokedy chce, môže tisíckrát prerobiť jedinú zdvíhačku do obrazu, ktorý potom vidí koncový divák.

Tradičný historický démonizmus u funkcie choreografa ako Boha a guru, ktorého slovo je pravdivé, submisívne teleso sa pred ním trasie a čaká na akúkoľvek ideu, ktorú rado vykoná a stavia sa do pozície adorujúceho davu, ktorý je verný svojmu šéfovi ako umeleckému géniovi, je funkčný aj dnes. V Európe si podobnú osobitosť takto zachováva snáď už len Jiří Kylián, ktorý sa už nehrnie do žiadnych projektov kde hrozí, že za päť týždňov v neznámom súbore vo veľkom slávnom divadle postaví svetovú premiéru svojho nového opusu. Nie. Choreograf, ktorý sa neprostituuje za ziskom a prácou do kvantity, ale hľadá prácu kde čas, pracovná doba, rozpočet, technické zabezpečenie nehrá rolu a jeho tvorivé hľadanie, ktoré vôbec nemusí byť korunované úspechom sa ctí ako umelecká tvorba. Toto nie je len póza, ale je to aj umelecká poctivosť voči samotnému umeniu, ktoré tvorca vykonáva. A tak jednou z čŕt úspechu Eifmanových predstavení je pôsobivé prepracovanie, varírovanie choreografického slovníka autora, dokonalosť vo vysokej miere, podnietená tým, že choreograf má svoj čas a aj ľudsky i umelecky prázdne tvorivé chvíle nemusí narýchlo zaplátať vykrádaním seba či hlúposťami, ale môže vďaka neobmedzenosti časom a termínmi, hĺbavo hľadať.

Identitu Eifmana a jeho súboru s realitou ešte znovu spája dôležitý fenomén 20. storočia v kontexte celoplošnom. Veľmi správne to vyslovuje sám choreograf ako historik aj prorok zároveň. „Čas je taký, nie príliš kreatívny, je málo výnimočných spisovateľov, režisérov, umelcov. Prečo je málo originálnych choreografov, na to mám svoj názor. Balet v polovici 20. storočia išiel nesprávnou cestou. Tanečné divadlo vytvárajúce avantgardné inscenácie odviedlo tanec z divadla a vo vnútri operného divadla vznikol autonómny smer narušujúci tradície divadla. Predstavte si operu alebo drámu bez príbehov. Aj v najavantgardnejšej dráme je námet, je tam hrdina, to isté v opere. Ak je v balete námet, považuje sa za staromódny. To je nesprávne.“

Eifman pokračuje o tom čo aj nás v našom priestore trápi, ale málokto si to chce priznať. „Dlhé roky šli baletní majstri po ceste čistého formalizmu a teraz, keď ich život núti vrátiť sa k divadelným tradíciám, inscenovať veľké predstavenia, lebo divadlo musí žiť veľkými predstaveniami, oni už to nevedia, stratili profesiu, návyky, nechápu, ako myslieť prostredníctvom pohybov. Preto robia veci pripomínajúce sovietsky dramatický balet.“ Nechcem tu menovať choreografov, ktorí sa dnes hrdo tvária ako klasickí choreografi s poličkou plnou DVD z Ruska a sú najlepší odborníci na Petipu i klasiku a bezostyšne s tromi inscenáciami Labutieho jazera na sále stavajú svoj paškvil. Ešte horšia je ďalšia skupina, ktorá si už totálne zblbnutá myslí, že ešte musí aj poučiť diváka, je pápežskejšia než sám pápež a rozpráva do médií nezmysly pod hlavičkou národných divadiel. Viac než choreografia je dôležitejší háv prapodivných myšlienok východných filozofií, ktoré je treba našróbovať na príbeh, aby sa skryla choreografická bezmocnosť.

Choreografia je najťažšou profesiou, lebo ani žiadny dokonalý záznam neumožňuje komplexne interpretovať jedinú minútu baletu. Len skutoční majstri so vzdelaním a identitou sú toho schopní. Ak v opere je partitúra celkom jasná a hrá sa na finesy interpretácie, v dráme dominuje presne uchovaný verš alebo próza, v balete je to najťažšie. Kópia od kópie nabaľuje rôzne bludy, ktoré môžu dosiahnuť obludné rozmery, narušiť krehkú rovnováhu a starobylý šperk zničiť chybným čistením. A nikto im neurobí stop, nevypne ich a nepošle tam, kam patria. Súvisí to aj s nevzdelanosťou publika a schopnosťou kedy divák prestane akceptovať to, že riaditelia a intendanti sa mu vlastne vysmievajú. Za druhé to súvisí aj s hladom publika po aspoň akej takej klasickej inscenácii, kde nebude všetko postavené na hlavu. Je tu kríza, ktorú vidíme v globálnom charaktere. Koľko klasických choreografov by sme v svetom merítku napočítali? Koľko choreografov, rozprávačov celovečerných baletov by sme v svetovom merítku napočítali? Ako hovorí Eifman, tvorcom chýbajú elementárne znalosti remesla, po excentrických opusoch, kedy divákov šokovali nahotou, vulgárnosťou, jačiacou hudbou, všemožnou inšpiráciou z reality života, brutality spoločnosti. Zaujímavým dôvodom k zamysleniu je aj „obyčajná cena“ tohto serveru za choreografiu v rámci hlasovania aj o umeleckých výkonoch. Skoro underground celkom prevalcoval oficiálne veľké inscenácie niekoľkých národných divadiel, ktoré v republike sídlia. A to bol rok bohatý na drahé, dokonca možno predražené monumentálne inscenácie, ktoré sa vydávali za skvost, teda tak nám boli prezentované. Prečo teda chýbajú a nikto ich nenominoval?

„Dostavila sa kríza, lebo sa prehodnotili hodnoty. Stala sa chyba. Dnes už to ľudia chápu a začínajú sa vracať k tomu, že divadlo má byť divadlom. Nech je tu popri divadle aj alternatívna forma, nechcem nikoho diskriminovať, ale musí to ísť paralelne.“

Eifmanova realita a možnosti tvorby sa posunuli ešte ďalej. V roku 2011 sa začalo dôležité obdobie v živote súboru, keď petrohradská vláda prijala rozhodnutie vybudovať pre Eifmana Tanečnú akadémiu nesúcu v názve jeho meno – projekt, ktorý inicioval sám choreograf. „Chcel by som vychovať novú generáciu univerzálnych umelcov, ktorí by mohli aktívne spolupracovať s choreografmi, stať sa ich spoluautormi. Chcel by som, aby škola používala moderné športové technológie a pedagogické techniky. Súčasťou projektu je i sociálny program. Budeme pozývať sirôtky a deti z chudobných rodín z celého Ruska do Petrohradu, kde budú mať možnosť v opatere štátu získať vzdelanie, dostanú šancu nájsť miesto v živote. Anna Pavlova, Nižinský, Olga Spessivtzeva rástli v biede.“ Choreograf ďalej pokračuje: „Keď sa dívam na existujúce baletné školy vidím, že niečo nie je v poriadku. Všetci trénujú, ale výsledok je mizivý. Vezmeme rovnaký proces v športe, je všetkým jasné, že tréneri musia vychovať šampióna. Ale že z baletnej školy nevychádzajú ani Ulanova, ani Plisetskaya, o to sa nikto nestará. To nie je správne.“ Ďalej pokračuje aj k téme choreografov: „V Rusku každoročne promuje asi sto nových choreografov. Ale ja nemôžem uviesť jediné meno. To nedáva zmysel. Dnes geniálni skladatelia, umelci, choreografi, fakticky neexistujú. Ani Mozart, ani Beethoven… Isto existujú choreografi, nechcel by som sa ich dotknúť, ale oni robia svoju prácu na úrovni, ktorá nemôže konkurovať umeniu ich predchodcov. Moja generácia tvorila svet, do ktorého sa norili diváci. Neumeier, Béjart, Kylián, to sú úplne rozdielni umelci, ale každý má svoj tvorivý svet, ktorý fascinoval, priťahoval. Ja však nielen tvrdím, že tvorcovia nie sú, snažím sa zaistiť, aby sa zrodili.“

V septembri 2013 akadémia oznámila otvorenie svojho prvého akademického ročníka. Akadémia má vlastný internát a rodičia neplatia za svoje deti žiadne školné. Škola má k dispozícii štrnásť krásnych baletných sál. A podpora svetovému choreografovi, ktorý sa najradšej vracia domov, nekončí. V blízkej budúcnosti vznikne v Petrohrade baletná inštitúcia, ktorej zrod inicioval tiež Boris Eifman (plánované otvorenie je rok 2016). Je ňou Tanečný palác Borisa Eifmana, ktorý koncipoval ako nové svetové centrum tanečných umení. Majú v ňom pracovať tri súbory, z ktorých doménou každého je iná časť tanečných dejín. „Za prvé to bude klasický balet, ktorý sa sústredí na obnovenie starých, zmiznutých partitúr. Druhá spoločnosť je moja, tá bude rozvíjať psychologický balet; a tretia – celkom nová, malá neziskovka – sa bude zaoberať výhradne experimentmi, len modernou choreografiou. Na tomto základe vytvoríme štúdio mladých choreografov, ktorí s ňou budú pracovať. Bude to medzinárodné štúdio, kam môžu prichádzať choreografi z celého sveta. Pre nich má byť postavená špeciálna scéna. Dúfam, že to pomôže talentovaným ľudom, ktorí sa dnes z nejakého dôvodu nemôžu realizovať sami“. V tomto treťom sektore, v tvorivom laboratóriu sa budú choreografi zaoberať nielen moderným tancom, ale aj tancom folklórnym, tradíciami ruského ľudového tanca, pohybovým divadlom, modernými populárnymi štýlmi.

Eifmanov súbor bez ohľadu na to, či sa nám páči tá ktorá inscenácia, či sa v novej premiére opakuje sám tvorca alebo posúva hranice svojho talentu ďalej, je to vlastne zázrak, že v dnešnej dobe, ktorá rúca a zamyká sa pred tradíciou, takýto súbor existuje. V čase proti ruských nálad je to ešte podnetnejšie, porovnať si európske choreografické kapacity a interpretácie s umeleckou sektou Eifmana v Petrohrade. Všeobecný nepokoj a vírenie nepochybne ovplyvňuje umeleckú tvár súboru aj choreografa. Vzrušujúca krajina. Kde inde by sme našli situáciu, ktorá dokonale zobrazuje jedno storočie aj to nasledujúce? V roku 1931 bola za jednej z ateistických kampaní Džugašviliho – Stalina vyhodená do povetria gigantická stavba na brehu rieky Moskvy, chrám Krista Spasiteľa. Nebol žiadnou nebezpečnou stredovekou pamiatkou, ale len romanticky – reštauračným projektom 19. storočia. Po páde komunistického režimu v roku 2000 bol obnovený a hneď v tom roku sa v ňom konala kanonizácia posledného cára Mikuláša II. a jeho rodiny, udalosť krajne kontroverzná. K sláve chrámu prispel politický happening Pussy Riot v roku 2012, ktorá práve v tomto chráme predstavila svoju protiputinovskú pesničku v pestrofarebných kuklách.

Identita sa spája u Eifmana s realitou. „Ja sám a väčšina mojich tanečníkov pochádzame z klasickej ruskej školy, súvisí s tým i prežívanie veľkých emócií na javisku, akokoľvek sa dnes spája s moderným tanečným štýlom. Nemôžem poprieť vplyv baletnej tradície, generácie choreografov, ako boli Yury Grigorovich. Ešte väčší vplyv má ale, myslím, tradícia ruskej realistickej dramatiky i avantgardy, nemyslím ani tak na Stanislavského, ako predovšetkým Mejerchoľda. Verím, že toto všetko sa odráža i v súčasnom ruskom umení a nejde len o moju inšpiráciu. Ruskí umelci sa dodnes odlišujú od ostatných a nesú si svoje dedičstvo. Celá rada tvorcov vo svete vychádza predovšetkým z rozumu, ale v Rusku sa vychádza ďaleko viacej zo srdca a pocitov.“

“Myslím, že moji kolegovia v iných krajinách také podmienky nemajú. Predtým za socializmu som im závidel, myslel som si, ako je dobre umelcom v Amerike, tam im platia kopu peňazí, tam je sloboda. Dnes myslím, že mnohí závidia mne, lebo mám plnú umeleckú slobodu. Štát, ktorý podporuje a financuje moje umenie a moju prácu, mi nijako nezasahuje a nediktuje čo mám robiť. A tak je to posledných dvadsať rokov, nikto mi nič nediktuje.” 

V budúcom diele sa dostanem k ďalším pojmom, ktoré charakterizujú Eifmanov sloh a o skúsenosti s prácou u Eifmana sa podelí prvý český tanečník v súbore Jiří Jelínek.

V texte sú použité citácie z nasledujúcich rozhovorov: Marie Kudrnová: Car ruského baletu (e15.cz), Lucie Kocourková: Tanečníky učím hotovou choreografii (tanecniaktuality.cz), Katarína Sedláková: Baletnému mágovi Eifmanovi závidia umeleckú slobodu (Magazín Pravda).
Foto archiv