Baletní panorama Pavla Juráše (114)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* „Baletné umenie bude existovať pokiaľ bude žiť človek.“ – Boris Eifman III. diel
* „Eifman je na sále celý den“ – Jiří Jelínek o svojom angažmán
* Aktuality z Viedne, Ameriky či Berlína
***

V predchádzajúcich dvoch dieloch (tu a tu) o Borisovi Eifmanovi som sa venoval hlavne jemu samotnému a jeho tradícii. Dnes sa posúvam viac ďalej, lebo Eifmanov sloh netvorí len on sám, ale celý jeho súbor a najmä v interakcii s choreografom jeho interpreti. Každý kto videl aspoň nejaké video, si isto všimol veľkej symbiózy dnes už nevídanej v charaktere tanečníkov. Aj sólisti s corps de baletom tvoria jeden identický celok. Vysoký, atleticky naladený, podobne cítiaci a napriek tomu individuality. Ako sám choreograf často hovorí, jeho asistenti hľadajú na internete nové posily a v snahe zabezpečiť dostatok disponovaných umelcov založil aj baletnú akadémiu nesúcu jeho meno.

Interpreti
Režisér, choreograf a ďalší verejne nevystupujúci umelci ako ich definuje aj zákon, majú vždy tú nevýhodu, že sú závislí na svojich verejne vystupujúcich umelcoch. Osud ich práce je v ich rukách. Samozrejme to súvisí s ich talentom, metodikou, spôsobom práce, schopnosťou dostať interpretov tam, kde ich chcú mať, ale podstatnou črtou je, že interpret je večná umelecká záhada, ktorého tvorivý potenciál je každé predstavenie, aj každú skúšku vždy nanovo vystavený mystériu. Eifman má v súbore tanečníkov blízkych svojmu naturelu a aj svojej identite. Rusov, Ukrajincov, Bielorusov. Je cťou pre Česko, že Jiří Jelínek je od tejto divadelnej sezóny členom súboru na vysokom poste. Eifman síce hovorí: „Pre mňa je dôležitý človek, buď je môj, alebo nie je. Nezaujíma ma národnosť. Môže pochádzať z Petrohradu, ale nevyhovuje mi a iný trebárs z Číny môže byť ten pravý. Pretože mi rozumie.“, ale je evidentné, že kritériá umeleckej pravdy, fyziognómie a charakteru stále držia v globálnom svete hranice jeho súboru dosť ortodoxne. Nikto asi nechce vidieť Rodena so šikmými očami, či Španielku Kitri čiernej pleti. Alebo Annu Kareninu od Eskimákov. „Delím ľudí nie podľa národností, ale podľa toho, či sú schopní spolucítiť, prežívať, tvoriť“. To je pravdivé a poctivé, ale zároveň aj dokazuje, že naša kultúrna tradícia Európy a Ruska je viac prepojená než by dnešné politické rozbroje chceli. To, čo je ruské je blízke aj nám, na rozdiel od čínskej opery, japonského divadla kabuki, či ďalších teritoriálne a umelecky iných fenoménov. „Moji asistenti sedia na internete a hľadajú po celom svete (tanečníkov). Nie je to ľahké a nejde to rýchlo. Na začiatku nachádzame ich telo. Naši umelci sú všetci vysokí, štíhli, krásni. Až potom hľadáme dušu. A keď nájdeme telo a dušu, keď prichádza táto harmónia, vtedy je to náš človek.“ Estetické kritériá pre budovanie súboru ako telesa, kde je dôležitá individualita ale aj vizuálne pôsobivá harmónia jednotlivých členov, v mnohých popredných európskych súboroch už tiež vzala za svoje. Výškové normy pre tanečníkov podliezli východní tanečníci vďaka svojim akrobatickým schopnostiam v technike a nabúrali tak estetický charakter súboru ako telesa. Eifman ctí ruských tanečníkov a ich umeleckú výpoveď, tak ako aj ich technickú prípravu. „Rusi na začiatku cítia a potom tancujú a západní umelci najprv tancujú a až potom cítia.“

Eifman pokračuje: „Dnes už existuje aj divadlo tanca. Robí také súčasné avantgardné veci, bez námetu, abstraktné. V mojich dielach je vždy príbeh, hrdinovia, ktorí žijú svoj život a emócie, ktoré prežívajú musia odovzdať divákom. Schopnosť vyjadriť emóciu, námet, myšlienku prostredníctvom pohybu nie je daná každému tanečníkovi. Niekto môže mať perfektnú techniku, ale jazykom tela nie je schopný vyjadriť emóciu, má dokonalosť športovca, ale nie umelca. Tí, ktorí sú schopní vyjadriť emóciu prostredníctvom tela, to sú umelci. A takých ja hľadám a mám vo svojom súbore.“

Slávny český tanečník, ktorý je doma trochu v tieni pozornosti médií, ktoré ju venujú slávnym baletným dvojčatám, alebo emeritnej primabaleríne ENB, Jiří Jelínek, ktorý sa na jeseň predstavil v Rodinovi v Prahe, sa v rámci eifmanovského cyklu podelil so svojimi skúsenosťami.
Všimli ste si, že v Petrohrade a v Rusku je Eifman Ballet stále veľký pojem?

Určitě, a víc než stále bych řekl spíš čím dál více. Všechna představení v Petrohradě jsou vyprodaná.

Vy ste prešli niekoľkými významnými súbormi, krajinami naprieč svetom. Všímate si fenomén, že by poetika Eifmana a celá stavba jeho baletov, výber tém, charakter súviseli s ruskou tradíciou a jeho identitou ruského umelca?

Tak určitě se jeho kořeny, odkud pochází a možná i čím si prošel odráží na jeho tvorbě, se kterou se já až teď důvěrně seznamuji. (úsmev)

Eifman je známy svojim nekonečným pracovným nasadením. Tanečníci sú ako v kláštore. Vy ste zažili už iný, silne osobnostne zaštítený súbor po Crankovi v Stuttgarte. Je vlastne taká tvrdá celodenná práca prínosná? Nezablokuje sa skôr interpret?

Haha. (smiech) No, já už tak deset let nemám rád zkoušení a nejraději bych jen dělal představení, což samozřejmě ale nejde, nicméně v tomto případě jsem si teda naběhl… V závěru kariéry jsem vkročil do pracovního tábora. Pracovní doba od jedenácti do dvaadvaceti, šest dní v týdnu vám „trochu“ napoví. Není to každý den a sólisté to mají sem a tam volnější. Ale soubor?… Tomu skláním poklonu! Přitom jaký je Eifmanův styl specifický a jaký klade důraz na každý detail, je přínosný v tom, že ten jeho styl vám pak přijde úplně přirozený, jako dýchání, máte pak na jevišti čas a fyzičku na všechno, nemusíte přemýšlet a jen tvořit charakter. Aspoň tak si to ospravedlňuju já. (smiech) Kdo se zablokuje nebo naopak „odblokuje“ a stvoří to z něj lepšího nebo horšího umělce, to je zřejmě individuální.Mohli by ste priblížiť ako účastník kreácie Up & Down ako choreograf pracuje? Má nejaké poznámky, predvádza, hodne vysvetľuje význam pohybov?

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat